Quo vadis
V literárnej vede sme mali pred rokom 1989 dobrých učiteľov
– v prvom rade Františka Mika a Oskára Čepana. Františka Mika
nemali viacerí v literárnovednom ústave radi, niektorí preto, že sa
im nezdal dostatočne marxistický, iní zase preto, lebo si mysleli,
že jeho jazykovedný základ a striktná vedecká metodológia
literárnej komunikácie, nadväzujúca na Karla Bühlera, obmedzuje
ich individuálnu vedeckú slobodu. Viacerých z našej generácie
však naučil disciplinovanosti a ja som mal naňho šťastie. Najprv,
ešte v Nitre, bol na mňa veľmi prísny, až mu musela jeho pani
povedať: „Ferko, daj už tomu chlapcovi pokoj!“, no v bratislavskom
literárnovednom ústave sme viedli dlhé rozhovory, a to je najlepší
spôsob, ako sa naučiť robiť vedu.
Literárnym historikom sa v slovakistike nie veľmi páčil prístup
Oskára Čepana, zaváňal im Mikulášom Bakošom, ale rešpektovali ho.
On však Bakošov deterministický lineárny model dejinnej zákonitosti
odmietol. Rozumnejší z mladej generácie, v sedemdesiatych rokoch
v prvom rade Milan Šútovec, s ním radi a s úžitkom diskutovali.
Šútovcove Romány a mýty sú toho svedectvom. V tom sme potom
pokračovali v osemdesiatych rokoch počas dlhých nočných
rozhovorov. Raz sme to dotiahli ráno až k nám domov a Alta mi
potom hovorila, že sme boli ako štence a jediný triezvy bol Oskár.
Absolvoval som s ním aj trojdňovú literárnovednú púť z Nitry cez
Šaľu do Bratislavy, ktorá sa začala jeho prednáškou v Literárnovednej
spoločnosti v Nitre a pokračovala u Jána Johanidesa v Šali.
Boli to dlhé rozhovory, ale stáli za to – nemuseli sme po roku 1989
meniť naše literárnovedné nastavenie, pokračovali sme v Čepanovej
pluralitnej koncepcii literatúry a kultúry. Dlho sme vydávali aj jeho
literárnovedné, kultúrnohistorické a umenovedné texty, teraz vyšli
ešte Rázdelia romantizmu – bez jeho fragmentárnych komentárov.
Vedecká obec si však bude musieť počkať dlhšie na uznanie jeho
pluralitnej koncepcie slovenskej kultúry, a to nielen v literatúre,
v jej teórii a dejinách, ale aj v spoločenských a politických dejinách,
v dejinách národného hnutia, v archeológii a paleontológii, v dejinách
výtvarného umenia a v dejinách jazyka. Oskár bol inovatívny vo
všetkom, čím sa zaoberal, prispel najmä k pochopeniu slovenského
kultúrnohistorického pohybu v stredoeurópskom a európskom
priestore. Kým však ostane Čepan singulárnym javom, bude to stále
len jeho spor s príbehmi slovenských historických fantaziem.
Čepanove Literárne bagately sú pre mňa podnes kľúčovou vedeckou
esejou. Oskár mal totiž zmysel nielen pre striktný vedecký jazyk, ale
aj pre uvoľnenejší jazyk vedeckej eseje, ktorý nazval Tomáš Horváth
svojho času „radostnou vedou“.
Editoval som súbor jeho literárnovedných, literárnoteoretických
a literárnohistorických textov, ktorého jednotlivými editormi boli
Marcela Mikulová, Milan Šútovec a Tomáš Horváth, s Barbarou
Bodorovou sme vydali monografi u Obrazy Oskára Čepana, Marián
Zervan a Norbert Lacko vydali dva rozsiahle monografické zväzky
Oskár Čepan a výtvarné umenie. Som však rád, že práve v tomto
čase vyšla vo vydavateľstve Slovart kolektívna kultúrnohistorická
monografia Slovensko. Odkiaľ prichádzame. Kým sme. Kam kráčame.,
ktorú sme editovali s Františkom Mikloškom. Jej autorkami a autormi
sú Roman Holec, Anna Kobylińska, Dušan Škvarna, Tibor Pichler,
Rastislav Molda, Stanislav Janota, Jozef Hajko, František Mikloško,
Elena Mannová, Peter Šoltés, Kristína Pavlovičová, Peter Zajac, József
Demmel, Attila Simon, Irena Bilińska, Rafał Majerek, Jozef Tancer,
Monika Vrzgulová, Peter Švorc a je aj neokázalou poctou Oskárovi
Čepanovi.
Smrť Oskára Čepana nás zasiahla, ale nadviazali sme na jeho
výskum a šli sme v posledných desaťročiach v jeho stopách tak
ďaleko, ako sme vládali. Učili sme sa ako „neznalí učitelia a čitatelia“
čítať texty, zaoberali sme sa novými možnosťami literárnej histórie,
vytvorili sme koncept novej poetiky textu a udalosti, zaoberali sme
sa scénami kultúry a literatúry, jeho obrazmi a výtvarnými textami,
otázkami manifestovaných a latentných procesov.
To všetko sú nosné témy. V poslednom čase som však začal
uvažovať, či sme nezašli priďaleko. V spoločenskovedných
a humanitných disciplínach sa po roku 1989 prejavila istá obranárska
tendencia všade tam, kde autorky a autori obhajovali svoje vlastné
postoje spred roka 1989 a hľadali kompromis medzi marxistickým
výskumom spred roka 1989 a tým, čomu sa v širokom zmysle
slova hovorilo po roku 1989 postmoderna, ktorá pluralizovala
a relativizovala, až kým sa nestala svojím relativizmom aj dobrým
krytím marxizmu.
Dnes si však uvedomujem, že v súčasnej kultúrnej situácii je
nevyhnutné skĺbiť dve potreby – vzdorovať dnešnej deštrukcii
kultúry a zároveň rozvíjať za každú cenu jej tvorivý potenciál.
Prázdny priestor, hiát, medzera, však vznikol medzi špeciálnym
vedeckým výskumom a bežnou vysokoškolskou praxou,
učebnicami a príručkami. Navyše sa zmenilo chápanie literárnej
kritiky. Z asanačnej funkcie, ktorú plnila na rozličných úrovniach
a v rozdielnej kvalite v šesťdesiatych rokoch za čias Milana Hamadu
a jeho generácie, sa zmenila literárna kritika na systém priateľských
služieb v uzavretých nikách, obsluhovaná každým, kto vedel
písať. A dnešná humanistika sa mení na systém inštitucionálnych
nástrojov financovania vedeckých projektov. Tým sa zväčšuje
priepasť medzi špičkovým vedeckým výskumom, vysokoškolskou
pedagogickou činnosťou a literárnym vzdelávaním na gymnáziách
a v základných školách. Navyše, bolonské „dobro“ spôsobilo, že sa
rozrušilo uvažovanie v súvislostiach, akoby neplatil hypoleptický
princíp primeranosti historického diania ktoré sa dnes vníma buď ako
ľubovoľný, alebo len situačne platný proces.
K tomu ešte pribúda inhibícia literárnovedného
a kultúrnohistorického výskumu starým dobrým marxizmom,
vŕtajúcim sa v domnelých prázdnych miestach výskumu literatúry,
a to najmä v päťdesiatych rokov dvadsiateho storočia. Tento
oneskorený marxizmus vydáva vyťahovanie kostlivcov zo starých
marxistických skríň za literárnu a literárnovednú inováciu, pričom ide
len o tých kostlivcov. Ale to je už otázka vedeckého étosu.
Dnešná otázka však znie inak: ostane v dvadsiatom prvom storočí
po technokratickom dvadsiatom storočí humanistika naďalej len
slúžkou? Alebo sa – ako si to vyžaduje nová situácia súčasných
veľkých civilizačných zmien – bude orientovať na základné otázky
a podmienky ľudskej existencie, teda na vzdelanosť a na kultúrnosť?
To je kruciálna otázka dnešného vedeckého étosu a čím skôr na ňu
budeme poznať odpoveď, tým lepšie pre našu spoločnosť, vzdelanosť
a kultúrnosť. Dovtedy budeme len paberkovať.
Peter Zajac
10 zobrazení
