PATRÍCIA GABRIŠOVÁ: Vdychovanie škorice
Fintice: FACE, 2025
Debutová zbierka Patrície Gabrišovej Vdychovanie škorice (FACE, 2025) predstavuje kompaktný, výrazovo úsporný a zároveň metaforicky nasýtený celok, rozvrhnutý do dvoch cyklov Vychýlenie a Privolávanie prepojených vnútornými motívmi. Dominantou zbierky je ženská skúsenosť – nie v redukovanej rovine intimizmu či osobnej výpovede, ale ako generačne, archetypálne, matersky i kultúrne rozšírená skúsenosť telesnosti, nedostatku, partnerskej asymetrie a prežívania vzťahovej tenzie.
Gabrišová uvádza motívy, ktoré sú v bežnom kultúrnom kóde spravidla vnímané pozitívne, do nových a znepokojujúcich kontextov. Už názov zbierky predstavu je predurčujúci semiotický prvok: škorica pôsobí hrejivo a domácky, no vo chvíli jej „vdychovania“ alebo pri prílišnej intenzite nadobúda dráždivú až dusivú povahu. Podobne funguje aj partnerský vzťah na pozadí zbierky – mal by poskytovať bezpečie a teplo, no texty ho predkladajú ako ohrozujúci a kontaminujúci. Gabrišová tak názvom formuluje základnú tenziu zbierky: to, čo má byť životodarné, sa stáva zdrojom znečistenia. Daný princíp – uchopenie pozitívneho motívu a jeho nenápadné, no presné významové prevrátenie – sa opakuje v najsilnejších básňach, kde text pracuje s jemnou lexikou smerujúcou k neočakávaným, negatívnym afektom. Ide o dôkaz premyslenej sémantickej koncepcie, teda plánovaného narábania s významami a ich kontextualizáciou: „podľa svedectiev / ti nezlomili kosť / nevylámali zuby / iba ťa vytriasli z viečok“ (s. 37). Lexéma viečka nesie asociácie k mäkkosti a telesnej zraniteľnosti, no použitie slovesa „vytriasť“ posúva obraz k násilnému aktu. Podobne v obraze „do rúk jej zastoknite kvety / ako do poloprázdnej vázy“ (s. 20) jemná metaforika vázy nečakane evokuje bezvládne ženské telo. V básni „dcéry vznikajú / pod mašličkou / kým skostnatieš/ prerastú ti telom / ale neumrú na kríži“ (s. 38) funguje lexéma mašlička ako infantilizujúci a dekoratívny prvok, ktorý však kontrastuje s tvrdosťou a telesnou brutalitou zvyšku výjavu. Rovnaká estetická stratégia sa objavuje v štvrtej časti básne vdychovanie: „rodina sa utuží / zavinenou smrťou // posadajú si okolo stola / spomínajú / neprítomných otcov / deti, ktoré vylúpili / z orechovej škrupinky“ (s. 45). Motív orechovej škrupinky je mimoriadne jemný, takmer rozprávkový, no konfrontovaný s motívom zavinenej smrti nadobúda znepokojivú ostrosť. Deti sú vykreslené ako krehké bytosti „vylúpnuté“ z tvrdej, ochrannej škrupiny, no zároveň sa ocitajú v prostredí, ktoré ich neochráni. Fragmentárnosť telesných motívov – roztrieštené časti tela, jemné lexémy, ktoré sú následne ostro negované zabezpečujú v textoch prítomnosť určitej krehkosti. Práve vďaka tejto jemnosti je následný obrat ku krutosti účinnejší a kontrast medzi oboma pólmi intenzívnejší.
Gabrišová pracuje s archetypálnymi a mytologicky ukotvenými motívmi – ohňom, soľou i vodou. Nevystupujú však v podobe uceleného mytologického príbehového rámca, fungujú skôr ako elementárne kultúrne symboly, ktoré v zbierke nadobúdajú telesný a vzťahový charakter. Soľ funguje ako konzervant, potrava, bolesť i stopa po rane, môže chrániť aj devastovať. Voda vystupuje ako životodarná aj pohlcujúca sila, asociovaná so ženským princípom: more, vlny, ryby a rybie hlavy vytvárajú široké významové pole. Vzťah lyrickej subjektky s partnerom nesie podobnú ambivalenciu – je súčasne plodný aj vyčerpávajúci, plynulý aj agresívny. V niektorých textoch sa objavuje tiež téma materstva a starostlivosti o dieťa, kde lyrická aktérka reflektuje obavy a zodpovednosť, ktoré sa prelínajú s jej osobnou skúsenosťou s partnerskou asymetriou, to možno vidieť napr. v básni pod malíčkom: „tento strach je jeden z najhorších / varí sa z popola, masti a prvých kostí / vrýva sa do kože obojživelníkov // […] // tento strach je posledný a po ňom prichádza tma / strach že o teba prídem“ (s. 36).
Úvodná báseň prológ má kľúčovú funkciu; vo veršoch nastavuje zrkadlo a predznamenáva tonalitu celej zbierky. V básni možno sledovať polyfónnosť lyrického subjektu, ktorá sa odvíja v sekvencii: „si horiace mesto / nedá sa inak, len ujsť / prisahám, nevrátim sa späť / milujem ťa ako soľ“ (nečíslované). Lyrický subjekt je definitívny vo svojich premisách a súčasne si uvedomuje toxickosť lyrického objektu. Použitý motív ohňa vystupuje ako prapodstata, základ ľudského sveta, v kontexte básne však nadobúda negatívnu, ohrozujúcu a hraničnú konotáciu. Objekt, ktorým je neskôr identifikovaný partner, nepredstavuje len individuálnu bytosť, ale symbolicky celé mesto – celý vnútorný svet lyrického subjektu. Oheň tak implikuje nielen teplo a svetlo, ale aj potenciálne nebezpečenstvo a pocit viny. Repetitívnosť tu odráža vnútorný konflikt lyrického subjektu, ktorý sa snaží presvedčiť sám seba, aj keď si nie je úplne istý. Posledný verš „milujem ťa ako soľ“ (nečíslované) predstavuje kontrastný hlas, vnútornú túžbu a pripútanosť. Motív soli funguje ako symbol základnej životnej nevyhnutnosti, morálnych a duchovných síl. Tak ako oheň, aj soľ má ambivalentnú povahu – môže uchovávať a ochraňovať, ale v nadbytku devastovať, spáliť či vysušiť.
Celú recenziu si môžete prečítať v Romboide 1/2026
8 zobrazení
