TOVE JANSSON: Kniha leta

Bratislava: Artforum, 2025

Skrčená postava vstupuje do malého člnu, posledný odraz od pevniny na najbližšie týždne. V člne už sedí žena v strednom veku, podobného vzrastu, s rovnako krátkymi vlasmi. Obe sa na seba krátko usmejú predtým než sa rozveslujú na otvorené more.

Toto je obraz fínsko-švédskej autorky Tove Jansson (1914 – 2001), sprostredkovaný v dokumente švédskej televízie Mumin och havet (Mumin a more) z roku 1968. Jej spoločníčkou v člne je ilustrátorka Tuulikki Pietilä (1917 – 2009), s ktorou Jansson strávila na ostrove Klovharu vo fínskych šérách bezmála 30 rokov. V neskorých šesťdesiatych rokoch 20. storočia patrila Jansson k už dávno etablovaným osobnostiam škandinávskeho kultúrneho života. Jej knihy pre deti o rodine Muminovcov, bytostí pripomínajúcich malých hrochov, boli obľúbené aj mimo Škandinávie. Toto obdobie bolo prelomovým bodom v jej tvorbe. Prvá kniha pre dospelých, autobiografická Bildhuggarens dotter (Dcéra sochára), vyšla v roku 1968.

Kniha leta, vo švédčine Sommarboken z roku 1972, je rozdelená do 22 kapitol, ktorých názvy často zdôrazňujú epizodický charakter diela: Hra na Benátky, Nebezpečný deň či Raz v auguste. Príbeh sa odohráva na nemenovanom fínskom ostrove, pravdepodobne v blízkosti hlavného mesta Helsinki. Z viacerých indícií môžeme usúdiť, že sa dej nekoncentruje len na jedno konkrétne leto, ale tiahne sa naprieč niekoľkými rokmi. „Leto“ v názve knihy teda nedbá na ustanovené astronomické začiatky a konce, ale značí obývateľnosť ostrova. Na ňom žijú v teplom období tri postavy, ktoré figurujú v takmer každej kapitole: starká, jej vnučka Sofia a Sofiin otec, starkej syn. Fakt, že poznáme iba Sofiino meno, by mohol naznačovať jej prvoradú dôležitosť v rozprávaní, častejšie sú však čitateľky a čitatelia konfrontovaní s úvahami a myšlienkami starej mamy. Tie siahajú od spomienok na detstvo až po myšlienky na blížiacu sa smrť. Sofia je nezriedka spúšťačom týchto úvah, keď sa napríklad na začiatku románu spýta starej mamy, kedy zomrie, a dostane odpoveď: „Čoskoro. Ale to ťa nemusí trápiť“ (s. 12). Hoci je postava otca prítomná v mnohých kľúčových epizódach, spoznávame ho iba sprostredkovane cez pozorovania Sofie a starkej.

Hlavnou témou Knihy leta je Sofiino dospievanie a postupné nadobúdanie vlastnej autonómie. Súbežne s týmto procesom sa dá pozorovať aj vyrovnávanie sa starej mamy so smrťou. Druhým, nemenej dôležitým bodom, je vzťah medzi človekom a jeho živým či neživým prostredím. Sofiino dospievanie možno ilustrovať na záverečnej kapitole Sofiina morská búrka. Dozvedáme sa v nej o nezvyčajne silnej búrke „zodpovedajúcej desiatim, podľa niektorých dokonca jedenástim stupňom Beaufortovej stupnice“ (s. 136). Pred jej vypuknutím sa trojica vydáva na neďaleký ostrov Norra Gråskär. Sofia sa, znudená týmto výletom a nechuťou starej mamy a otca niečo podniknúť, začne modliť: „Prosím, Bože, nech už sa niečo deje, modlila sa Sofia. Anjeličku, môj strážničku, poteš mi dušičku, lebo umriem od nudy, amen“ (s. 139). Sofia interpretuje blížiace sa mračná ako vypočutie svojej modlitby. Vážnosť situácie si uvedomí až po tom, čo sa spolu so starkou a otcom musia schovať pred búrkou v majáku. Dôsledky jej želaní sú zrejmé pri pohľade z okna: „Uvidela, ako sa ostrov scvrkol na ostrovček, bezvýznamný kus skaly a bezfarebnej zeme. A more bolo veľmi biele a žltošedé a bez horizontu. Pevnina už neexistovala a neexistovali ani ostrovy“ (s. 142). Sofia, otrasená silou svojich modlitieb a schopnosťou rozhodovať o bytí a nebytí pevnín a vôd, je zhrozená svojou novonadobudnutou autonómiou. Hoci je epizóda v tomto prípade rámcovaná ako detská viera v modlitby, v skutočnosti znázorňuje dopad ľudského konania na Zem. Sofiino uvedomenie si tejto sily voči svojmu okoliu predstavuje jeden z najmodernejších aspektov románu.

Starnutie starej mamy sa na druhej strane manifestuje ako strata autonómie. Typická črta Knihy leta spočíva v relativizácii tradičných rodinných rolí starej mamy a jej vnučky. Často to nie je Sofia, kto svojím konaním prekračuje hranice stanovené autoritami a konvenciami. Vnučka napríklad na začiatku románu upozorňuje starú mamu, že nesmú ísť do rokliny. Stará mama odpovedá: „Veď ja viem. Obe to máme zakázané, ale teraz pôjdeme, lebo tvoj ocko spí a nebude o tom vedieť“ (s. 12). Podobne konajúc proti pravidlám sa starká skrýva s cigaretou vo viere, že ju syn a vnučka neuvidia. Strata autonómie je však najviditeľnejšia v rozhovore s jej rovesníkom Vernerom. Ten sa jej posťažuje, že ho rodina nenechá samého vyraziť si na člne. Starká, rozčarovaná nad konaním rodiny, následne reflektuje: „Rozkazujú mu, čo má robiť, a ani sa ho nespýtajú, čo by chcel on, preto už stratil chuť do života“ (s. 126). K vyvrcholeniu spracovania témy starnutia ako straty autonómie dochádza v poslednej kapitole, ktorá je takmer výlučne venovaná starej mame. Práve v tejto časti knihy protagonistka premýšľa o opustení ostrova a jeho vlastnom rytme života, ktorý z neho robí akési prestupné miesto. Vo vzduchu visí možnosť, že práve tento august na ostrove je jej posledným:
„[…] celý čas cítila, ako sa ostrov čím ďalej tým viac čistí a ako sa jej čím ďalej tým viac odcudzuje a vzďaľuje. Striasa nás zo seba, pomyslela si. Čoskoro bude neobývaný. Takmer“ (s. 155).

Z týchto posledných ženiných reflexií je zjavné, že ostrov sa v Knihe leta stáva subjektom, ktorému je prisudzované autonómne konanie. Tieto aktivity siahajú od zmien v jeho veľkosti („Ostrov sa zmenšil a oddychoval v mori ako lístok na vodnej hladine“, s. 79) až po spomínanú snahu očistiť sa od ľudí. Vplyvy v románe pochopiteľne nie sú jednosmerné. Na mnohých miestach sú zobrazené ľudské zásahy do prostredia. Prítomnosť buldozéra, „žrúta lesa“ (s. 67), posla modernizácie, predstavuje vyvedenie ostrova z rovnováhy. Ostrovankám sú tieto procesy tŕňom v oku: „Krajina sa zmenila, vyrážala dych ako ticho po výbuchu alebo výkriku […] Les mlčal“ (s. 67). Tieto úpravy ostrovnej infraštruktúry sú sprevádzané novými, väčšími stavbami. V kapitole Sused čítame o vile „nejakého direktora“ na vedľajšom ostrove: „Podišli bližšie k vile a cítili, že ostrov sa zmenil. Divokosť bola preč. Ostrov bol odrazu nižší, takmer plochý, a nadobudol obyčajný až hanblivý vzhľad“ (s. 86). Ostrov je schopný negatívne ľudské vplyvy svojím konaním vyvážiť. Starká poznamená: „Ostrov, naproti tomu, ten sa stará sám o seba. Napije sa vody, keď sa topia snehy, a keď prídu jarné dažde, napije sa rosy“ (s. 103). Rovnováha je na konci vždy obnovená, aj keď má obnášať každoročnú očistu od ľudí. Práve táto evidentná viera v equilibrium po ľudských zásahoch do životného prostredia sa javí dnešným čitateľom ako príliš optimistická. Po nadčasových zobrazeniach medzigeneračnej solidarity medzi Sofiou a starkou by si človek želal, aby Tove Jansson aj v bode vzťahu medzi človekom a prírodou poukázala na jeho deštruktívny charakter.

Kniha leta predstavuje úspešný pokus Tove Jansson emancipovať sa od kníh, ktoré ju preslávili po celom svete. Niektoré kapitoly ale pôsobia ako jednotlivé novely, ktoré miestami spája len prítomnosť rovnakých hlavných postáv. Napriek tejto fragmentárnosti sa však Jansson podarilo vytvoriť svet, ktorý na jednej strane pripomína knihy o Muminoch, na strane druhej je predzvesťou zbierok noviel, ktorým sa autorka venovala v posledných desaťročiach svojej tvorby. Skúsenej prekladateľke Kataríne Motykovej a vydavateľstvu Artforum sa podarilo Knihou leta uviesť Tove Jansson ako autorku prózy pre dospelých krásnym vydaním, doplneným jej vlastnými ilustráciami. Hoci je predslov Moniky Fagerholm dobrým úvodom k intimite románu, bol by v tomto prípade možno vhodnejší text, ktorý by aspoň skratkovito priblížil takmer 70-ročné pôsobenie Jansson v literatúre i vo výtvarnom umení a kontextualizoval jej tvorbu. Snáď bude znovuobjavenie neskoršej tvorby Jansson v Škandinávii, pozorovateľné posledné roky, nasledované jej čitateľským objavením aj na Slovensku. Kniha leta je k tomu prvým dôležitým impulzom.

 36 zobrazení