Rozhovor s Evou Lukou

V tvojom písaní sa láska vždy dotýka tela. Je pre teba telo prvým miestom, kde sa láska stáva skutočnou?

V prvom rade by som chcela povedať, že som veľmi vďačná za rozhovor práve o tejto téme. Vo všetkých rozhovoroch so mnou doteraz dominovala téma poézie a ako u mňa vzniká, o procese písania a ako sa u mňa prejavuje tvorivosť. Ďalšou témou je Japonsko a japončina a potom moje sny. A to sa dialo aj v písomných, rozhlasových i skutočných rozhovoroch na literárnych stretnutiach zoči-voči moderátorovi či moderátorke. Myslím, že na lásku a telesné prežívanie sa ma ešte nikto nepýtal, hoci sa o mojej poézii píše, že je „telesná“, „zmyslová“, „zmyselná“, niekedy „živočíšna“. Akoby táto téma bola stále akési tabu, zahalená v pavučinách studu, hraniciach domnelej „slušnosti“, zakázaného územia, dokonca aj určitého strachu z banálnosti a klišé. A preto rovno začnem s klišé, nech to máme za sebou. Nad touto otázkou som rozmýšľala asi najdlhšie a predstavovala som si všetky druhy lásky, ktoré poznám. Najprv som chcela odpovedať, prvým miestom, kde sa láska stáva skutočnou, je myseľ. Ale potom som sa sama seba pýtala, čo bola tvoja úplne prvá láska? Láska k mame. A tá sa určite neodohrávala v mysli. Ak by to bolo telo, tak možno ten praveký moment telesného prežívania spojenia s iným telom pri kojení, ale uvedomuje si dieťa vtedy lásku, keď na tento moment neskôr aj tak zabudne? Láska sa stane skutočnou až neskôr, a človek ju iba cíti, neuvedomuje si ju. Nehovorí si: panebože, ako ja ľúbim túto ženu! Moja láska k mame, tá úplne prvá, ktorú som zažila, proste bola tam – liezla som za ňou ako šteňa, motala som sa jej pod nohami, vyčkávala som ju pri okne, upokojila som sa, až keď prišla domov a venovala sa mi – a bola s ňou spojená aj bolesť, pamätám sa, ako dovarila, dopiekla, umyla dlážku, dala si krásne farebné šaty, čarovný prototyp ženy, ktorá sa zvrtla na opätku, sukňa sa jej rozkrútila nad vlhkou dlážkou a zaklapli sa za ňou dvere. Netušila som, kam išla. Pamätám si len zatvorené dvere a vlhkú, tmavú, dlhú chodbu školského bytu. A pocit: „Nemám kam ísť. Nemám, čo robiť. Nemám kam ísť plakať.“
Aj keď berieme pojem „srdce“ za klišé, nevadí. Neskôr sa láska stáva skutočnou až pri jeho spojení s mysľou. Telo v tomto prvotnom štádiu tam ešte nemá veľmi čo robiť (hlavne keď sme sa doma príliš neobjímali ani nebozkávali).
Telo nastúpilo až v puberte, ale či to, čo sa s ním spájalo, bola láska, ťažko povedať. Nebolo s čím porovnávať, boli to skôr neurčité predstavy a zmätené pocity. V určitých chvíľach aj nejaké búšenie srdca, tentokrát naozajstného, neklišéovitého.
Prvýkrát, keď sa moje telo stalo miestom, kde sa začala ozajstná láska, bolo v tehotenstve, pri pôrode a hlavne potom. Ale dialo sa to veľmi pozvoľne, nevášnivo. Ako keď rastie rastlinka.
S mužmi to bolo a je zložitejšie. Tam to tiež najprv začína v mysli a rýchlo sa to presunie aj do tela. To je ten najblaženejší druh lásky, aký poznám, blízky otvorenej túžbe mať ho pri tele, na tele, v tele… a nepustiť ho. Podobá sa to určitej závislosti, ktorú chceš. Túžba telesne muža ochutnať, ako ovocie, ovoňať ho, obliznúť, zahryznúť sa do neho, mať ten kúsok sladkého sústa na jazyku a potom všade. A privlastniť si ho (ak to teda nie je len sex, také tiež poznám a je to jediný „bezpečný“ druh lásky). V tej zvláštnej chvíli akoby myseľ telo opúšťala. A pritom sa tam stále vracia, vo vlnách a s nevyhnutnou bolesťou. A pre intelekt tam, žiaľ, príliš miesta nie je.

Túžba u teba nepôsobí romanticky, skôr intenzívne, až nebezpečne. Zaujíma ťa na nej práve moment, keď sa vymyká kontrole?

Ja asi ani neviem, čo je to romantická túžba. U mňa je to vždy bolesť a inštinkt brániť sa jej. Začalo sa to pri Old Shatterhandovi, pokračovalo Popelkiným princom, neskôr to bol atlét Sebastian Coe (neskutočné, že som si spomenula na meno i tvár po toľkých desaťročiach), potom chlapci v medzinárodnom detskom tábore. Túžba po nich bola bolesťou a márnym snom. Nikdy to nebolo
príjemné. Možno tam sa u mňa začalo rodiť želanie zmocniť sa „muža“, privlastniť si ho a poškodiť ho (aby aj on cítil bolesť? Aby ho poškodeného už nikto nechcel? Aby nemohol utiecť?). Určite to má korene v detstve – nemala som otca, ktorý by stelesňoval moju neurčitú predstavu o prvom stabilnom mužovi. A neskôr ma láska k mužom tak silno zasahovala, že sa stávala intenzívnou a bolestivou cez všetky hranice. Hľadala som partnera a v podstate nikdy nenašla. V určitých rovinách a obdobiach áno, ale to sa už dialo bez rozorvanosti, bez bolesti, bez túžby. A to nie je veľmi na poéziu. Áno, samozrejme, že túžba voči mužovi ma začína zaujímať až v momente, keď sa vymkne kontrole, keď je nebezpečná, divoká, keď je v nej dráma a život. Vtedy najviac cítim, že žijem. A nekončí sa to nikdy dobre, samozrejme, ale je to dobrý „materiál“ pre písanie.

Celý rozhovor si môžete prečítať v Romboide 1/2026

 54 zobrazení