Leto 1998
Odpočinutie večné daj jej, Pane, a svetlo večné nech jej svieti.
Dominik, odetý v albe a fialovej štóle, stojí pri malej truhle ved-
ľa svietnika s horiacou sviecou, pohybuje perami do rytmu piesne,
no slová prehĺta ako trpké zlomené víno. Cíti sa cudzo, vypadol z ro-
ly. Sestra Klára vedie spev pevným zvučným hlasom. Pohrebný žalm
sprevádza kadenciami mäkkých umelohmotných zvukov z rozhega-
nej elektronickej Yamahy.
Pohreb sa koná v kaplnke nemocnice. Matej si po celý čas svojej du-
chovnej služby k tomuto priestoru nedokázal vytvoriť žiadny vzťah.
Vanie z neho nuda firemnej kancelárie, prizdobená starobylými litur-
gickými predmetmi. Pseudomoderná sakrálna architektúra, s ktorou
sa v deväťdesiatych rokoch roztrhlo vrece, jednoducho nemá dušu.
Ani raz sa do tých fádnych priestorov neutiahol, aby tu rozjímal, ne-
dokázal by sa v tom sterilnom priestore ponoriť do modlitby.
Veľké vitrážové okná, delené do geometrických obrazcov, dýchajú
prázdnotou, podobné dielam socialistického realizmu, s jediným roz-
dielom – namiesto robotníkov sa tu medzi trojuholníkmi a kosoštvor-
cami vznášajú anjeli, i tí sú však spodobení schematicky ako ilustrácie
do detského katechizmu.
Bráni sa tomu, no nevie to prekonať: mimovoľne upadá do znepo-
kojujúceho rozdvojenia, sám sebe sa cíti cudzí. Akoby sa na seba díval
z nejakého neurčitého miesta. Na cudziu rolu, z ktorej vypadol, na te-
lo, ktoré opustil, na mechanické gestá, čo s ním nemajú nič spoločné.
Kaplnka je takmer prázdna, iba v prednej lavici sedí zopár sestier
z hospicu.
Odpočinutie večné daj jej, Pane… Pred očami má starenkinu tvár,
tak, ako ju videl krátko pred tým, než na ňu zriadenci založili veko
a zatiahli skrutky.
Aká je drobná! Žasol. Od chvíle, keď ju naposledy videl živú, sa ešte
o čosi viac scvrkla. Vtedy mala oči otvorené, hľadeli na neho zrenič-
kami belasými ako nebo, no nebolo v nich už nič, iba ľahostajná, cu-
dzia prázdnota. Už vtedy tam nebola. Teraz má viečka zatlačené a na
tvári charakteristický dobrotivý úsmev, v teple ktorého sa tak rád zo-
hrieval.
Ten voskový obličaj medzi naškrobenými čipkami už nie je jej tvá-
rou, zostal z nej iba stuhnutý odliatok. Nič nechýba, všetko je tu tak
ako predtým, kým žila. Matéria zostala, iba duch sa vytratil. Studená
svalovina je len zbytočnou schránkou osoby, ktorej tu už niet.
Prekvapovala ho záhadná samozrejmosť tej absencie: Tvár člove-
ka nie je uchovaná v stavbe lebky ani v anatómii jej svalov. Vyžaru-
je z nich. Zjavuje sa ako vnútorné svetlo. Neviditeľné vyžarovanie tú
lebku i svaly oduševňuje. Vdychuje im jedinečný výraz. Vypovedá cez
ne jazykom mimiky o svojej prítomnosti, presvetľuje pokožku, žiari jej
z očí a bez slov hovorí: Tu som – toto som ja. To vyžarovanie navždy
pohaslo, zostala tu iba bezduchá busta.
Z hlbočín volám k tebe, Pane, ó, Pane, počuj môj hlas…
Spev žalmu plynie neosobne ako dobre nastavený liturgický stroj, tak,
ako už odznel tisíc ráz predtým, ako záznam z magnetofónového pá-
su. Dominik presne vie, čo bude nasledovať. Toľko ráz to už počul,
vyslovoval a spieval. Obohraté slová prechádzajú pomimo neho, bez
významu, vníma ich iba ako pozadie, ako nepatričnú, ošúchanú ozdo-
bu tej žalostnej, neuchopiteľnej udalosti. Uplynie tridsať minút, pred-
písané modlitby budú vyslovené, žalmy odspievané.
Čo to má spoločné s tou úžasnou drobnou bytosťou, prikrytou ve-
kom rakvy, s čírou radosťou, ktorú si do poslednej chvíle nosila medzi
vráskami, s vierou prostou ako pohľad dieťaťa, s jej zabudnutými lás-
kami, s blankytom jej očí, s tou jej svojráznou tváričkou, ktorej vnú-
torné svetlo navždy vyhaslo?
Dominik vidí, že do kaplnky vstupuje mladá žena odetá v sivých rif-
liach a čiernej bunde. Zostáva stáť vzadu. Celým telom vyjadruje, že
do tohto priestoru nepatrí. Je tu, aby si splnila povinnosť.
Dominik si ju pamätá z letmých stretnutí pri posteli chorej. Okrem
tejto vnučky, s tetovaním na zápästí, striebornou retiazkou na hrdle,
s na čierno prifarbenými vlasmi, k starkej do nemocnice nik iný ne-
chodil. Má iba jedného syna, no ten býva v Prahe. Pravidelne do hos-
picu posiela platby, za svoju nevládnu matku.
Taký je údel človeka? Existuje iba dovtedy, kým je užitočný, potom
sa znenazdania, ani sám nevie ako, stane iba položkou v rodinnom
rozpočte. Už za živa je mŕtvy. Odložia ho ako pokazený stroj, ktorý
v sklade čaká na zošrotovanie. Staroba a smrť nemilosrdne odhaľujú
úzkostlivo ukrývanú krutosť našich zvecnených vzťahov.
Dominik na sebe cíti jej tvrdý pohľad. Čierna dáma ho s neskrývaným
opovrhnutím pozoruje. Veď ako by mohla tušiť, že i on – symbolic-
ká postava v centre toho zbytočného rituálu – cíti, podobne ako ona,
vzdor voči neosobnej mašinérii slov, v ktorej sa celkom stráca osoba,
s ktorou sa prišli rozlúčiť.
Pre ženu je vec jasná: liturgia je jej cudzia, ako inventár skanzenu,
v ktorom už nik nebýva, ako zastaralý ornament, ktorý ani v najmen-
šom nevyhovuje jej modernému vkusu. Dominik však prežíva rozpor.
Pre neho sú všetky tie slová vzácne. Piesne i modlitby pozná spamä-
ti. Kým o nich rozjíma sám v tichu, každé slovo má pre neho zvláštny
význam, nachádza v ňom celý svet myšlienok a emócií spojených s ve-
domím Boha. No v okamihu, keď sa spustí ten neosobný bohoslužob-
ný stroj, všetka hĺbka sa zo slov vytratí. Patetické vety recitované šty-
lizovaným roznežneným hlasom, akým zvykne liturgiu odriekať brat
Ignác, Dominikovi pripadajú ako zlomyseľná paródia.
Verím, že môj vykupiteľ žije…
Klára spieva energicky – zdôrazňuje dikciu i rytmus piesne, aby
prekryla falošné hlasy sestier v lavici. Jej spev však nezafarbuje žiad-
na emócia, už si azda ani neuvedomuje význam spievaných viet, iba
sa ich snaží čo najdôkladnejšie intonovať, so zreteľným dôrazom na
každú slabiku.
Verím, že v posledný deň vstanem z prachu zeme. Vstanem z mŕtvych
a uvidím Boha, svojho spasiteľa. Ja ho uvidím, uvidím ho na vlastné oči.
Tie verše sú Dominikovi mimoriadne blízke, prežil s nimi intímne
chvíle vnútorných otrasov. Pochádzajú z knihy Jób, z toho rozorvané-
ho rúhavého textu, ktorý akoby ani nepatril medzi posvätné spisy Bib-
lie. Všetok hnev a vzdor voči Všemohúcemu, zadržaný na stránkach
ostatných posvätných textov, akoby sa nakopil v tom jednom a vy-
tryskol v expresívnych veršoch – ako rieka, čo pretrhne hrádzu, ako
sopka, čo znenazdania chrlí žeravú lávu.
Pod ťarchou neznesiteľného utrpenia Jób preklína deň svojho na-
rodenia. Jeho priatelia so zdesením počúvajú strašné obvinenia, ktoré
Jób adresuje Bohu. Prišli ho potešiť, za to rúhanie však nad ním, na-
miesto slov útechy, napokon vyrieknu nemilosrdný súd. Naučenými
frázami, v slepej horlivosti obhajujú Božiu spravodlivosť.
Viem, že môj vykupiteľ žije a v posledný deň sa postaví nad prachom.
Slová, čo práve dozneli na slnkom prežiarených tabuliach vitráží,
patria do utrpením skrivených úst Jóba.
Nastáva chvíľa, keď má Dominik prehovoriť. Na kazateľňu kladie
lístok so skromnými poznámkami. Mobilizuje v sebe ochromené si-
ly, chce v sebe nájsť reč, ktorou by zvrátil malátnu odcudzenosť chví-
le a privolal prítomnosť tej, ktorá tu už nie je. Vzdáva sa barličiek za-
značených na papieri. Priviera oči. Teraz tú vráskavú tváričku vidí
celkom jasne. Slovami sprítomňuje to, čo sa z voskovej figuríny pod
vekom stratilo. Nehovorí k prítomnej hŕstke, hovorí k nej. Ako toľko
ráz predtým, stojí oproti nej a vedie s ňou láskavý, žartovný dialóg.
Pripomína jej príhody, ktoré mu rozprávala. Z pominuteľnosti času
loví perličky jej prežitých radostí, lások, sklamaní i bolestí, a vkladá
ich do svetla prítomnej večnosti. Na tvárach sestier sa objavujú slzy
i mimovoľné úsmevy. Klára sa pozabudne. Ospalú atmosféru kaplnky
prebudí jej krátky zvonivý smiech. Dominik si všimne iskričky údivu
v očiach čiernej dámy. Vidí, ako sa od vchodu poberá dovnútra a sadá
si do poslednej lavice.
Také bolo Dominikovo ráno. Teraz je večer. Sedí oproti Benedikto-
vi na terase reštaurácie a pozoruje mihotanie strieborných čiaročiek,
pod ktorými pokojne plynie sivá rieka. Mierne vlny odnášajú z Do-
minikovej mysle spomienky na vnútorný zápas, ktorému čelil počas
pohrebnej liturgie.
Do Nitry sa doterigajú na rozheganých bicykloch. Šliapu do pedálov
a vtipkujú o epizódach, ktoré ich cestou postretnú. Keď vchádzajú do
mesta, nebo nad temným horizontom má červenkastú farbu lososa.
Kaplnka kalvárie sa oproti tomu blednúcemu jasu černie ako hrot ar-
chaickej kopije.
Je to Benediktov nápad: Pri dobrej večeri si môžu dopovedať, čo zo-
stalo nevypovedané. Uzavrieť tú vec, už viac neodsúvať rozhodnutie.
Nastal čas povedať si, ako sa k tej výzve Matej postaví.
Celý úryvok z pripravovaného románu Budeme sa stretať v snoch si môžete prečítať v Romboide 1/2026
Daniel Pastirčák (* 1959) je teológ, duchovný Cirkvi bratskej, spisovateľ, básnik, esejista, maliar, knižný ilustrátor, autor zbierok básní Tehilim (1997), Kristus v Bruseli (2005), V (2012) a V nikom a nikde (2024). Jeho prvá kniha rozprávok Damianova rieka (1993) získala cenu YBBI, rozprávková sága Čintet alebo more na konci sveta (2000) cenu Tatrabanky, prozaické dielo Mini mýty (2011) získalo cenu Obce Slovenských spisovateľov. Je autorom kníh komentárov a meditácií Evanjelium podľa Jóba (2013) a Vietor veje, kam chce I. (2015), takisto esejí V tieni mŕtveho Boha (2016) či Dekalóg podľa Kieslowského (2017).
38 zobrazení
