Albert, Simone a láska
Dňa 3. februára 1909 sa v Paríži narodila Simona Weilová. Túto mystickú filozofku spája nepravdepodobné puto s Albertom Camusom.
V čase dospievania, keď sa mi svet javil ako číra absurdita, bol Camus sprievodcom mojej vzbury proti Bohu. Na prahu staroby, keď som v Kristovom kríži našiel prístup k zmyslu utrpenia, mi bola sprievodkyňou Simona Weilová.
Niektorí mŕtvi sú nám bližší než mnohí z tých, čo žijú, povedal Albert Camus na adresu Simone Weilovej. Zvláštne. Tí dvaja sa nikdy nestretli. Camus Weilovú objavil až po jej smrti. Postaral sa o vydanie jej rukopisov: Som presvedčený, že Simona Weilová je jediný veľký duch našich čias. Napísal: Pokiaľ ide o mňa, vzhľadom na moje skromné dispozície, budem spokojný, ak sa jej dielo mojím pričinením stane známym a bude sa šíriť. Jeho plný dosah ešte iba čaká na svoje ocenenie.
Čo mohlo spájať ateistu Alberta a mystičku Simone? Spájala ich kritika spoločnosti i odmietnutie Marxom navrhovanej revolúcie. Vzdorovali svetu odlišným spôsobom, no smerovali k tomu istému. Pre Camusa bola základnou témou filozofie otázka samovraždy. Priznal však, že u Simony našiel protilátku na nihilizmus, s ktorým po celý život zápasil. Pár dní pred tým, než prevzal Nobelovu cenu, navštívil byt Simoniných rodičov. V izbe svojej mŕtvej priateľky si chcel usporiadať rozhárané myšlienky.
Camus svoje dielo koncipoval ako trilógiu okolo troch konceptov: Absurdita. Vzdor. Láska. K téme absurdity sa viaže zbierka esejí Mýtus o Sizyfovi a román Cudzinec, k téme vzdoru knižná esej Rebel a román Mor. Jeho koncept lásky však zostal nerealizovaný. Skôr, než ho stihol rozpracovať, zahynul pri autonehode.
Pre Simonu bola láska kľúčovou témou. Predstavujem si Alberta, ako číta Simoninu esej O milovaní Boha:
Kým sa ľudskej bytosti nezmocnil Boh, nemôže mať vieru, ale iba obyčajné náboženské vyznanie. Nie je dôležité, či má alebo nemá toto vyznanie, lebo k viere doputuje aj na základe neviery. Jediná voľba, ktorú človek má, je tá, či svoju lásku na tomto svete k niečomu pripúta, alebo nie. Ak odmietne pripútať svoju lásku k niečomu na tomto svete, ak ostane nehybný, nebude hľadať, vytrvá bez pohnutia, v očakávaní, a nebude sa ani pokúšať zistiť, na čo vlastne čaká, je celkom isté, že Boh príde k nemu.
Čo si asi o tom myslel Camus? Niečo azda prezrádza jeho záhadná poznámka: Ja, ktorý som dlho žil, rozochvený vo svete tiel, obdivujem ľudí ako Simona Weilová, ktorí, ako sa zdá, z toho unikli. Pokiaľ ide o mňa, neviem si predstaviť lásku bez privlastnenia, a preto i bez pokorujúceho utrpenia tých, ktorí žijú podľa tela.
Camus citlivo vnímal neúprosne neosobné zlo. Svet mu bol miestom absurdity. V zbierke esejí Mýtus o Syzifovi vyčítal Kierkegaardovi i Dostojevskému, že pred absurditou unikli k Bohu. Nebol jeho dôraz na absurditu príliš jednostranný? Okrem absurdity je tu predsa i skúsenosť zmyslu. Spýtal som sa na to Mariána Vargu: „Prečo Camus nepripustil vo svete ani náznak zmyslu? Čoho sa bál?“ „Boha sa bál,“ odvetil Marián krátko, no presne. Marián Camusa dôverne poznal. Vo svojej knižnici mal zavesený jeho portrét.
Paradoxnú dvojznačnosť sveta dokázala Simone vystihnúť v niekoľkých vetách. Stvorenie odráža Boha svojou krásou a harmóniou, no prostredníctvom zla a smrti, ktoré v ňom prebývajú a prostredníctvom neúprosnej nevyhnutnosti, ktorá mu vládne, stvorenie takisto odhaľuje neprítomnosť Boha.
Weilovej úvahy o Bohu Camusovi ponechali dostatok miesta na stretnutie: Aj keby bol Boh z hľadiska existencie ilúziou, z hľadiska dobra je jedinou skutočnosťou. Som si tým celkom istá, lebo ide o defi níciu. „Boh je dobro“ je rovnako isté ako „ja som“. Som v pravde, ak svoju túžbu oddeľujem od všetkých vecí a smerujem ju výlučne k dobru, aj keď neviem, či existuje alebo nie. V inej eseji napísala: Odmietanie Boha nie je nikdy prehnané, ak za ním stojí čistá starosť o pravdu. Kristus je rád, ak pred ním dáme prednosť pravde, lebo prv, než bol Kristom, bol pravdou. Ak sa od neho odvrátime, aby sme išli za pravdou, nebude trvať dlho a padneme mu do náruče. Oproti Camusovmu Sizyfovi Weilová stavala Kristov kríž: Všetko to, čo je ohrozované časom, vylučuje zo seba jed lži a ilúzie, lebo sa bojí smrti. Preto niet lásky k pravde bez výhradného pritakania smrti. Kristov kríž je jedinou bránou poznania.
Inšpirovala azda Camusa Weilovej idea lásky? To sa už nikdy nedozvieme. Môžeme však povedať to, čo o nej povedal iný jej súčasník, agnostik André Gide: Simone napísala, že jej poslaním je stáť na pomedzí kresťanov a nekresťanov. Stala sa tak patrónkou všetkých outsiderov.
Daniel Pastirčák
183 zobrazení
