(Millerovi,
mužovi i psovi.)

„Ako pes!“ povedal a bolo to akoby ho tá hanba mala prežiť.
(Franz Kafka, Proces)

„Posteľ je opera chudobných.“
(Talianske príslovie)

Prvýkrát sa to začalo ozývať ťahavým skučaním. Vytím z vnútra ich
postele. Bola spoločným výtvorom. Dali dokopy svoje životy. Na rám
postele navŕšili Umin a Millerov matrac – každý z iného kúta sveta.
Millerov z Ameriky. Uma na streche auta priviezla svoj európsky. Ulo-
žili ich na seba ako sendvič – jeho a jej dovtedajší nočný život.
Sny, prehadzovanie sa, zízanie do tmy, všetky možné fázy mesiaca,
pocity človeka, ktorý osamel – strachy a nočné mory posledného tvo-
ra na zemi. Hlboký spánok bytosti odrezanej od sveta. Bytosti spiacej
vo vnútri spiacej bytosti. Schúlenej samej v sebe ako v príbytku, v li-
gotavej ulite. Steny sú otlačkom jej tela.

Ako psa.

Uma. Navŕšili sme naše nočné životy jeden na druhý. Uložili ich,
ujarmili dreveným telom – novým rámom postele. Všetko to drevo po
okrajoch. Kríž. Spánok ako zarámovaný obraz.

Niekedy, keď posteľ stlala, postavila sa na drevený rám, aby peri-
ny mohla spúšťať z výšky. Aby lietali vzduchom, nabrali kyslík. Mož-
no práve toto preťažovanie rámu, spôsobilo, že posteľ začala vydávať
zvuky. Najprv len decentne priadla, keď sa milovali. Akoby sa pridá-
vala do trojky.
Neskôr sa však celkom utrhla, osamostatnila. Vŕzgala sama od se-
ba. Spievala. Vykrikovala. Recitovala a rapovala. Trilkovala. Čoraz
hlasnejšie. Oni dvaja len potichu ležali a celé noci počúvali. Ako vŕz-
ga. A škvŕka. Brucho postele.
Keď sa rozhodli uprostred noci vstať, pri opätovnom ukladaní ich
trestala praskaním. Neviditeľného biča.
Ráno sa budili, na tvári jeho stopy. Šľahy.
Hijo!
Vo vlastnej tvári. V tvári toho druhého. Na stene visel obraz, bo-
la na ňom dvojica v posteli. Dve tváre otočené k sebe navzájom. Na
oboch hlavách rovnako rozstrapatené vlasy.
Láska.

V noci načúvali. Cez deň pracovali: posteľ rozobrali, skontrolovali
všetky skrutky, kovové pružiny. Otočili čelom vzad. Matrace vymeni-
li. Spodný navrch.
Piesne postele sa trochu zmenili. Repertoár pripomínal väčšmi sta-
ré gitarové šlágre miesto elektronickej modernej hudby. Väčšmi Dire
Straits než Prodigy.
Ticho sa však nekonalo.

Vtedy sa to začalo. Obaja začali unikať. Niekedy každý na vlastnú
päsť. Občas spoločne. Chceli sa proste konečne vyspať. Občas si našli
milencov. Ale nešlo o erotiku, vášeň, lásku ani sex. Kvalitu partnerov
posudzovali podľa toho, ako sa pri nich spalo.
Bolo to náročné. Časovo i emocionálne. Vlastne nerozumiem, pre
čo si radšej jednoducho nekúpili novú posteľ.

Asi by to však zaváňalo zradou. Kapituláciou. A možno čakali, že
piesne postele sa zmenia. Že tento nočný juke box začne vŕzgať kla-
siku. Temperovaný klavír, Goldbergove variácie, brandenburáky.
Skrátka najznámejšie klasické kúsky vhodné na relax.
Alebo pískanie veľrýb, trilkovanie delfínov.
Trávili už toľko času mimo domova, že sa rozhodli presťahovať.
Ume to pripomínalo zrazu časy, keď bola ešte veľmi mladá a víken-
dy s Millerom trávili pri troche koňaku a rozhovoroch, kam odísť.
Najčastejšie takto putovali do San Francisca. Teraz už však nesníva-
li o mestách. Možno skôr o krajine. O spoločnom bunkri. Preto sa aj
rozhodli pre Bunkranu.
Mestečko na okraji.

Okrem postele mali aj veľkú knižnicu. Štyritisíc zväzkov. Trvalo
im dva mesiace, kým ju poukladali do 82 krabíc. Každá vážila okolo
25 kíl. Náklad teda činil dve tony literatúry. Dve tony textom potlače-
ných stránok. Ekvivalent 40 ľudí vážiacich 50 kíl.
S takou suitou sa vydávali do nového domova. Uma, Miller a šty-
ridsať komorníkov. Uma, Miller a terakotova armáda tlačeného slova.
Muž, žena a papierová veľryba.
Ako túto várku privíta Bunkrana?

Radostným štekotom. Vrtením chvostom.

Po toľkom balení boli obaja krajne vyčerpaní. Cítili sa ako storoční
a žena si niekedy v duchu myslela, že ich cesta je v skutočnosti cestou
do večných lovíšť. Že, keď do Bunkrany konečne raz dorazia, vybalia
knihy a zomrú.
Že to bude Bunkrana, kto im zasadí poslednú ranu. Dvom uštva-
ným. Ranu z milosti.
Knižnica-veľryba dá signál ostatným v mori prenikavou piesňou –
ťahavým tónom.

Hoci, napriek svojmu veku, musím priznať, že ešte stále neviem
o čom hovorím, keď hovorím o smrti. Obzvlášť o Millerovej. Smrti.

„Teraz ma počúvaj! Keď vystúpime, dáš sa dole ulicou, akoby si bola
na prechádzke. Stretneš troch psov. Dvaja budú falošní.“

To leto balenia, prešla stokrát trasu od ich domu k betónovému kru-
hu na trhu, kde ľudia predávali kvety. Stáli tu vedrá s kyticami, čer-
stvo natrhanými, aj ovocie a zelenina v debničkách a vedľa železné
kasičky na peniaze. Kto si chcel niečo kúpiť, vzal si, čo chcel a peniaze
vhodil dnu. Bolo tu dosť miesta a ona sa potrebovala zbaviť množstva
malých a stredne veľkých vecí – krištáľu, keramiky, suvenírov z ciest,
obrázkov, rámov.

„Ten tretí pobeží rovno k tebe, aby sa nechal pohladiť. To je kľúč. Jed-
nou rukou ho poláskaj po hlave a druhou mu siahni pod jazyk. Nájdeš
púzdro veľkosti obilného zrna.“
Nosila to tam potajme, poza jeho chrbát. Nikdy sa totiž s ničím ne-
vedel rozlúčiť. Všetko mu tesne prirástlo k srdcu. Ak to však v jeden
moment zmizlo, nevšimol si to. Tak ich domácnosť tučná, na prask-
nutie prepchatá predmetmi menila postupne charakter. Až sa poma-
ly dopracovala k takmer jogínskej minimalistickosti. K zenu prázdnej
mysle a miske.

„Chyť sa psa za obojok a nechaj sa viesť. Ak by ťa ktokoľvek zastavil,
povedz len: Buncrana!“

Keď sa v jeden letný večer pozerali na steny odbremenené od vá-
hy obrazov, rodinných fotografií, keď sa odľahčené poličky v ich byte
takmer vznášali – povedal, teraz sa mi tu takmer tak páči, že by som
sa už nemusel nikam sťahovať.
Žena sa usmiala a tajne vybrala na poslednú obchôdzku toho dňa.
V batohu na chrbte karafu na šampanské v absurdnom tvare vázy
a sedem rôznofarebných pohárov so stonkami dlhými a ostrými ako
meče.

Celý Löver sa tak postupne obohacoval a zariaďoval ich suvenír-
mi z ciest, nábytkom, športovým náčiním, riadom, taniermi, čajový-
mi servismi. Löverčania zrazu servírovali obed v keramických misách
z Valencie, čaj pili z pravého čínskeho porcelánu a na stenách im pri
búdali fotografie Millerovej rodiny. Starý dom v Brooklyne a pred ním
traja chlapci čo hrajú basebal.
Na nákupy do miestneho obchodu zrazu obyvatelia chodili s taška-
mi, ktoré sme nazhromaždili z najrôznejších európskych miest, z fes-
tivalov a konferencií. Muž sa čudoval. Vravel, že videl staršiu pani
s taškou Mercadona, pána s igelitkou Days of European Literature Gal-
way, deti s ruksakmi World Peace Education Barcelona, International
short story festival Wroclaw, Blue Sky Conference Budapest, Feria Inter
national del Libro Guadalajara… Čosi mu to pripomínalo.

„Snáď mi odpustíte všetky tie mená a ešte ďalšie, čo budú nasledovať.
Som pes a takto predstieram, že mám rodokmeň.“

Veci na trhu mizli a vzápätí sa niekde v meste vynárali. Opäť dví-
hali svoje uťaté hlavičky. Hlavičky, ktoré som tak dlho tlačila pod vo-
du. Až kým som nezacítila ako mi prsty znecitliveli od ľadovej vody
a každý pohyb pod hladinou ustal.

Leto vrcholilo s krikom. Horúčava. Kanikula. Psie dni.
Chodili sme sa kúpať. Deň čo deň. Prúd rieky zakaždým prinášal čer-
stvé mŕtve šteňatá.

Nechávala len veci a oblečenie, ktoré s nimi prežilo najdlhší čas.
Prešlo a osvedčilo sa v rôznych obdobiach života. Nieslo ich pečať.
Sadu starých ponožiek, svetre, ktoré im uštrikovali už mŕtve mamy.
Texasky, ktoré dokazovali, že po obdobiach nezriadenej prosperity sa
ich telá opäť vrátili k pôvodným tvarom. Staré levisky. Trenky, ktoré
vešala mokré na záhrade, pripadalo jej, že vyvesuje zástavy. Tak ako
to robia Američania na svojich domoch kdesi v pustatine. Vyvesia vlaj-
ku, aby sa nezbláznili.
Ale nepomáha to.

Ona vyvesovala jeho šaty. Ako znak domova. Ich krajiny.
Živý muž je moja zástava, pomyslela si. Moje hraničné pásmo.

Nechávala len veci, ktoré nimi napáchli. Čosi, čo dáš psom,
aby chytili
stopu.

A svedkovia rôznych životných období, to boli aj knihy. Spolupút-
nici. Niekto vravel, že ich nepotrebuje mať doma. Aj Uma kedysi re-
zignovala na vlastnú knižnicu. Nechala ju v bezpečí rodičovského do-
mu. Tam zaberala miesto. Ona sama emigrovala za jej hranice. Bolo
by príliš zväzujúce – zostať po celý život na jednom mieste kvôli kni-
hám. Snažila sa čo najviac z toho, čo čítala pamätať, absorbovať, nosiť
v sebe. Tiež sa spoliehala na knižnú sieť. Keď cestovala a ocitala sa tak
v rôznych bytoch, boli tam vždy aj nejaké knihy a niekedy aj knižnica.
Vždy sa jej tak podarilo natrafiť na tie, ktoré sa k nej – v danom mo-
mente a na konkrétnom mieste – prihovárali. Svietili na cestu. Zväz-
ky, v ktorých sa dalo uvelebiť.

Skrútiť do klbka.
Niekedy si kúpila v novom meste starú knihu, ktorá jej chýbala.
Z ktorej jej čosi napadalo. Napádalo ju. Keď sa vrátila raz za čas do
rodičovského domu, knihy, ktoré tu zhromaždila jemne svetielkova-
li ako planktón. Jednotlivé tituly sa striedavo viac a viac rozžarovali,
tleli a pohasínali.
Sedela v izbe a pozerala na svoje knihy. Mala pocit, akoby to bo-
la jedna z verzie, o ktorej sa hovorí v súvislosti so stavom tesne pred
smrťou, keď sa vám v pár sekundách premietne pred očami celý film
vášho života. Tu bol – skoncentrovaný na ich chrbtoch.

S Millerom si v to leto prenajali dom pri jazere. Už si zvykli, že všet-
ky tie byty a domy, ktoré ľudia prenajímali a v ktorých skutočne ni-
kto naozaj nebýval, mali vždy nejakú skrytú chybu. Čosi v nich bolo
nasilu. Vtesnané. Zašprajcované. Čosi tu vždy fungovalo len naoko.
Teraz to bola priveľká posteľ v primalej spálni. V noci, keď vstáva-
li na záchod, museli sa šúchať medzi posteľou a stenou a rovnováhu
udržiavali tým, že si pomáhali naširoko roztiahnutými pažami – ako
veľké pavúky. Smiali sa. A ešte sa aj milovali.

Druhú noc pri jazere Miller zaspal v kuchyni na gauči. Ešte nie cel-
kom prebudený, prišiel za mnou do spálne, zastal si v čele postele
a povedal:
„Vieš, že tu nie sme sami?“
Akoby nás podviedli majitelia domu, ktorí nám ho prenajali. A v na-
šom apartmáne býval ešte ktosi iný. Akoby sme ho nevedomky a bez
upozornenia zdieľali.
„Je tu taká stará pani.“
„Kde?“
„Tam v kuchyni.“
„A čo tam robí?“
„Neviem, ale vyzerá, že nie je veľmi rada, že sme tu.“

Išla sa presvedčiť do ľudoprázdnej kuchyne. Lebo ako hovoria nie-
ktorí lekári – halucinácie sú často celkom presné.
Išla sa presvedčiť. Pozrieť si tú starú nahnevanú ženu.
Svoju dušu? Jeho smrť?

„Rád ťa vidím nahú. Pripomína mi to staré časy,“ povedal muž.
Čo sa zmení prvé? Oči. Zreničky plávajú, miesto toho, aby pozerali.
Šľapú vodu. Ledva sa držia. Nad hladinou.

„Pozrel sa na ňu ako pes, ktorý nerozumie ľudskej reči a chýbalo má
lo, aby ho nepohladila ako psa.“

Dievča, ktoré si vášnivo poťahuje z umelohmotnej krabičky. Dym,
ktorý vyfukuje má vôňu čerešňovej žuvačky. Nasajem ho tiež túžobne
do nozdier, ktoré sa už automaticky rozšírili.
Refl ex infantilnosti funguje. V časoch mieru. V čase vojny.
Malý rýchly pes na stope doby.
Všetka tá všeobjímajúca žuvačka. Akoby držala pokope náš spolo-
čenský život.

„Ááále, prosím ťa, vraví mi bývalý spolužiak, ktorého náhodou
stretnem v meste. Rozkošatil sa do nezvyčajných rozmerov. Ale stále
by sa z neho dal vystrúhať späť ten chlapček, ktorý sedel vedľa mňa.
(Len nožík by musel byť poriadne naostrený.) „Ále, prosím ťa,“ smeje
sa mi. „Čo sa bojíš? Ľudia vždy prežili.“
„Niektorí.“ Vravím.

(Úryvok z tretej kapitoly ešte nedokončeného rukopisu knihy Vdova light)

 10 zobrazení