„Nech sa páči, káva je z Hondurasu, skôr sladšia, profil zahŕňa červený pomaranč a brusnice, citlivejší jazyk postrehne aj…“

„Fú, mlieko nemám, to ma mrzí. Ale aspoň precítite všetky chuťové nuansy. Môj klient ju miluje! O chvíľu by mal byť tu, určite si dá s vami. Počkajte, napíšem mu! Ale, doboha, pardon za výraz, akurát mi píše, aha, nejaká nehoda a stojí v zápche. Nie, nepochybujte, on je inak stelesnením dochvíľnosti a organizovanosti. A vôbec, nevyniká iba charakterom. Odmalička patril medzi talentované deti. Zaujímala ho literatúra, muzika a dejiny – obzvlášť staroveký Rím. Sotva osemročný vedel vymenovať všetkých rímskych cisárov, chronologicky, podotýkam, a pri každom uviesť aj príčinu smrti. Fascinovala ho hlavne dynastia adoptovaných cisárov, bože, napríklad o Hadriánovi by vám porozprával všetko možné…“

„Nie, nie, on nie je adoptovaný. Otec vojak, matka učiteľka. Rodičia sa mu venovali menej, to je pravda, ale niet divu, ich život sa odohrával v banánových škatuliach, taký príslušník ozbrojených síl, ten sa sťahuje z miesta na miesto, kam ho osud prevelí s rodinou v pätách, na rozmaznávanie nebol čas. Baliť a vybaliť. Mladého to frustrovalo, ako by si bol mohol nájsť priateľov na celý život, keď len čo sa usadili, bolo treba baliť. Mama bola učiteľkou, školy teda menili spoločne, haha. Len čo vošla do novej triedy, nastolila diktatúru, vlastne, poriadok, a deckám sa neunúvalo hľadať čosi krásne v ich profiloch, ani v jej, ani v jeho, nemali ich radi tiež spoločne. Zatiaľ čo matkina autoritatívnosť v škole len vycierala zuby, doma jej otvárala dvere dokorán a chlapec poslúchal. Napríklad – varil, lebo kázala. Desaťročný niesol na pleciach bremeno trojchodového menu pre všetkých troch a ak sa jedlo nepodarilo, mäso bolo tvrdé, omáčka vodová a mrkva rozvarená, musel pojesť všetko do poslednej lyžice. Domáce násilie, máte pravdu.“

 228 zobrazení