Edgar Allan Poe

Nemusíme mať hrnček s jeho podobizňou, nemusíme si obliekať tričko s nápisom Never more, ani sa prechádzať po cintoríne, aby sme cítili, že jeho poetika, ten tisíckrát deklarovaný mysticizmus, nás nesmierne priťahuje a že sme Edgarovi vďační. Jeho podoby strachu, tiesne, odpovede na depresie doby, vlastných kostlivcov v skrini, celá jeho tvorba a jeho osobný život sú ako zázračný nápoj, ktorý nás aj napriek pochybnostiam zakaždým dokáže vzpružiť. Ako je to možné? Jeho osobný život bol predsa lemovaný prehrami, stratami, nedostatkom, zomreli mu rodičia, zomreli jeho milované ženy aj brat Henry, s ktorým síce Edgar nevyrastal, no bol preňho veľmi inšpiratívny, zomrel už ako dvadsaťštyriročný. Aj keď dôverne poznáme Edgarovu podobizeň, vysoké čelo a nesymetrickú, a predsa takú uhrančivú tvár, na portréte nevidieť jeho biedu. Automaticky si ho však predstavujeme priamo v nej, ako sa potáca uličkou v Baltimore či v inom mieste. Vystriedal ich predsa toľko. 

Vieme, že inšpiroval H. J. Lovecrafta, bol potravou pre R. Bradburyho a J. K. Rowlingová by bez omamnej prítomnosti Poeovho diela vari ani nenapísala Harryho Pottera.

Dočítajte tento článok
s predplatným časopisu Romboid.

Mám predplatné, chcem sa prihlásiť

 802 zobrazení