Plytvanie zázrakom

Sú to len empty talks, alebo je to skutočná živá reč, čo nás obklopuje zo všetkých strán? Je slovo písané do zošita kuriozitou zo skanzenu starých čias? Dušan Dušek, ktorý v týchto dňoch oslavuje osemdesiatku, tieto otázky riešil vždy po svojom. Vetami odpočutými z hovorovej reči, od slova do slova pozorne zapísanými, postupne povypĺňal svoje celoživotné dielo. Samozrejme, podoprel ho predovšetkým vetami vlastnými. Niekoľko ich nájdete aj v aktuálnom čísle Romboidu, ktorým uzatvárame ročník 2025. Veríme, že ste si s nami za uplynulý rok prečítali veľa poviedok a básní, ktoré stáli za to.

Nehľadajme však poéziu iba v literárnych časopisoch a v knihách. Poézia si žije voľne a mimo kontroly vydavateľov a akademickej obce. Aj keď sa snažíme dať do čísla vždy to najlepšie, čo sa k nám rôznymi cestami dostalo, vždy zostane pár výnimočných textov, básní a príbehov, ktoré pasci uverejnenia unikajú. Tu je pár príkladov.

Milota mi rozprávala, ako šli s kamarátkou minúť prvú výplatu na cestovanie. Na preplnenej stanici v Čadci ich zastihla prudká búrka, ktorá vyhodila elektriku v celom meste. Stisk na stanici umocňovala prízračná tma. Cestujúci sa zmenili na necestujúcich. Jedna dievčina začala nariekať, že ju práve okradli, no Milota s kamarátkou dokázali zlodeja spacifikovať. Z čiernej oblohy sa nepretržite valili prúdy vody. Jeden z necestujúcich vyšiel pred stanicu, kľakol si v lejaku na zem a volal: „Bože, zachráň nás. My už budeme dobrí.“ Dievčatá po búrke nasadli na vlak a odcestovali do Košíc. Pýtali sa tam na cestu neznámeho pána, ktorého stretli na moste. Dal sa s nimi do reči a vysvitlo, že si chcel práve siahnuť na život, ale že pri rozhovore s nimi si to rozmyslel. Nejako takto Milota a jej kamarátka minuli prvú výplatu.

Lucia mi rozpovedala menej prozaický príbeh: je o tom, akým zázrakom vzniká jedlo. Žijeme na dne obrovského oceánu vzduchu, ktorý zo 78 percent tvorí dusík. Dusík je zamknutý vo vzduchu – v trezore oblohy – na tri zámky, ktoré bežný živý tvor nedokáže bežným spôsobom odomknúť. Výnimku predstavujú pôdne baktérie. Väčšina z nich dokáže uzamknutosť dusíka rozbiť, uvoľniť ho do pôdy a sprístupniť rastlinám. Tieto baktérie sú voľným okom neviditeľné. Dusík sprístupňujú bez prístupu kyslíka v úplnej tme. Niektoré z nich sa združujú pri koreňoch rastlín z čeľade bôbovité. Množstvo rastlín sa primkýna k strukovinám – cítia sa s nimi dobre slnečnice aj paradajky. Baktérie, ktoré im dokážu sprístupniť dusík, to však nemôžu robiť len tak hocikde, inými slovami veľmi dobre si rozmyslia, či do toho idú, alebo nie. Prenesenie jedného miligramu dusíka zo vzduchu do pôdy ich stojí toľko námahy, ako keby na zapálenie jedinej sviečky spotrebovali celý blesk. Tak vzniká jedlo. Tieto fakty, ktoré Lucia roky predkladá verejnosti, sú tu náročky vyrozprávané nekorektným vidieckym a nie jej korektným vedeckým štýlom. No ak chcete, tu je jeden presný údaj: podľa FAO sa až 45 percent potravín vyhadzuje.
Povedal som to Milote. Milota povedala: „Je to plytvanie zázrakom.“

Je to tak. A ak sa vrátime na začiatok, môžeme to spojiť aj so slovami a ich osudmi: nepočúvať druhých, nepočúvať nikoho, nezapisovať si nič, nepočuť vety, presne ako zazneli, celé od slova do slova, ako boli mienené a vyrieknuté, to je možno tiež plytvanie zázrakom. Zo všetkých strán nás obklopuje skutočná živá reč. Pripusťme, že na tej reči asi niečo je. Nie sú to empty talks. To samotná reč k nám hovorí. Aspoň podľa písomností Dušana Dušeka, ktoré nám predostiera v podobe svojho celoživotného diela, je to tak.

Ján Litvák, šéfredaktor

 52 zobrazení