KAROL HORÁK: Sírny kotol
Levoča: Modrý Peter, 2023
Nová prozaická kniha Sírny kotol (2023) uznávaného dramatika Karola Horáka sa dá vnímať, po známych peripetiách pri vydávaní experimentálnych prozaických kníh v normalizačnom období, ako druhý vstup do značne zmeneného priestoru slovenskej prózy. Keby dobové okolnosti Horáka neodviali do iných umeleckých vôd, v ktorých sa stal markantnou figúrou, generačne by dnes patril medzi tzv. prednovembrových prozaikov (napr. spolu so S. Rakúsom). Možno aj preto Horák v najnovšej knihe nesleduje aktuálne poetické a ideové trendy a necháva stranou aj módne koketovanie s rozličnými -izmami. Napríklad v komentári jedného protagonistu naznačuje, že v dobe post-postmoderny už ani jej epistéma nie je taká príťažlivá a podlieha prehodnocovaniu: „Takže nie je celkom jasné, kto koho vykráda,postmoderna však s tým ráta, čo ma upokojilo“ (s. 121).
Vydanie knihy je ladené jubilejne (osem textov pre osem decénií) a prózy pravdepodobne vznikali v dlhšom časovom období. Práve to môže byť dôvodom určitej tematicko-motivickej rôznorodosti textov a balansovania medzi viacerými žánrovo-typologickými modalitami (historické verzus súčasné, realistické verzus fantastické, vážne verzus humorné), ale podľa mňa najvýraznejšie obohacujú líniu tzv. „skutočnostnej prózy“.5 K tomu prispieva predovšetkým siahanie po umelecky tradičnejšej, objektívnejšej aj naturalisticky prifarbenej reprezentácie reality, so zaujímavými príbehmi a „uveriteľnými“ postavami, ktorých modelovanie je jednou z najsilnejších stránok Horákovej prozaickej výpovede. Aj keďsiahne za iracionálnym či fantastickým obrazom, Horákovi sa darí sformulovať relevantné odkazy (aj) na aktuálnu realitu. Návrat k skutočnosti odkazuje na dôležitosť tematickej vrstvy v Horákových textoch, kde dominujú existenciálne témy, ako sú smrť, choroba, neplodnosť, depresia, samota, odcudzenosť a podobne. K objektivite prispieva aj Horákov živý jazyk živiaci sa ľudovými (polo)zabudnutými výrazmi (bafnúť, odždibnúť, šlauf, gebuľa, hebedo) a vhodným využitím expresivity výrazu. Navonok využíva neutrálny, vecný jazyk, čo vyvoláva napätie medzi silným zážitkom a relatívne neosobným štýlom. Horák, zrejme aj zo skúseností v dramatickom umení, na malom priestore poviedky pomocou obrazov, presne vycizelovaných dialógov dokáže vybudovať dramatickú gradáciu s trefným spádom a často otvoreným koncom.
Príbehy sú časovo lokalizovanédo rozličných historických období, od prelomu 16. a 17. storočia, protihabsburských povstaní sedmohradských kniežat a rekatolizácie, cez normalizáciu až po súčasnosť. Viaceré sú priestorovo viazané na východoslovenský kraj. „Regionalizmom“ oplýva najmä próza Limitovaná skúsenosť, kde významnú rolu má geografický a kultúrny priestor Košíc ako miesto turbulentných historických udalostí. Dejiny sprostredkúva cez osudy vybraných hlavných činiteľov slovenskej histórie na prelome 16. a 17. storočia, predovšetkým v súvislosti s Jánom Bocatiom a popravou troch košických katolíckych kňazov v roku 1619. Problematika stretu minulosti a prítomnosti, iný pohľad na historické osobnosti a morálne otázky uvedenú prózu približuje k jeho drámam o dôležitých dejinných udalostiach a významných postavách slovenských dejín z obdobia národného obrodenia (Záborský, Kráľ, Hroboň a i.). Protagonista a rozprávač je študent histórie, ktorý píšediplomovú prácu, v ktorej sa snaží „stvárniť, zachytiť vo veľkých dejinách malé dejinôčky, a to metódou oral history“ (s 117). Zámer autora môže byť obsiahnutý v jednom metanaratívnom komentári: „Keby som bol spisovateľ, zosynchronizoval by som životy tých štyroch, rozohral jednotlivé epizódky v rozličných kútoch Európy, prekrývanie a rozchádzanie sa ich ciest“ (s. 128).
Celú recenziu si môžete prečítať v Romboide 5/2025
___________________________________________________________________________
5 Tento pojem je preklad srbského termínu „stvarnosna proza“, respektíve „próza nového realizmu“, ktorá bola reakciou na výraznú modernizáciu prozaického výrazu od druhej polovice šesťdesiatych rokov a v sedemdesiatych rokoch 20. storočia a preferovala spoločenské, sociálne témy a problémy, čiernu každodennosť, postavy zo spoločenskej periférie a ich jazyk. Do prózy prinavrátila logiku rozprávania a príbeh, tiež také štylisticko-formálne postupy, ktoré prispievali k vytváraniu presvedčivej ilúzie reality. Pritom boli výraznou kritikou aktuálnej prítomnosti.
245 zobrazení
