Rozhovor s jubilantom Dušanom Dušekom
DUŠAN DUŠEK sa narodil 4. januára 1946 v Gbelciach. Vydal viac ako tri desiatky prozaických, básnických a detských kníh. V jeho tvorbe prevažujú beletrizované príbehy, preložené z reči poézie do reči próz, ktoré sú plné nefalšovaného života, láskavého humoru a nepretržitého zviditeľňovania dôležitých maličkostí. Spomeňme aspoň: Poloha pri srdci (1982), Náprstok (1985), Pešo do neba (2000), Melón sa vždy smeje (2013), Strih vetra (2018), Potok pod potokom (2021) a Deti v daždi (2023). Je spoluautorom scenárov k významným slovenským filmom, ako sú Ružové sny, Ja milujem, ty miluješ alebo Krajinka. S osobitým zreteľom sa venuje tvorbe pre deti: Najstarší zo všetkých vrabcov (1976), Pištáčik (1980), Babka na rebríku (1987) a mnohé ďalšie. Za svoju tvorbu získal množstvo ocenení – napríklad: Cenu Dominika Tatarku, Krištáľové krídlo alebo Cenu Nadácie Tatra banky. V roku 2016 si z rúk prezidenta prevzal Pribinov kríž I. triedy za mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky, literárnu a pedagogickú činnosť. Najnovšie mu vo vydavateľstve Slovart vyšiel výber z poviedok Kukučka za uchom.
Jozef Mihalkovič detailne opísal situáciu, a dokonca presný moment, keď sa stal básnikom. Zhodil uprostred noci zo stola hrnček s čajom a napadla mu veta: „Prevrhol som misku príbuzným.“ Mohol by si čitateľom Romboidu prezradiť, kedy si sa stal prozaikom a kedy scenáristom?
Vyvíjalo sa to postupne. A dodnes sa to vlastne vyvíja. Najprv som bol zapisovateľom. Kradol som ľuďom dobré hlášky a zapisoval si ich, aby som nezabudol ich presné znenie. Alebo historky. Tie som aj ochotne zaplatil. Napríklad názov knihy Potok pod potokom som za elektrický vláčik kúpil od malého syna svojho kamaráta. Neskôr som si začal zapisovať aj vlastné nápady. Zdá sa mi, že keď som ich začal kradnúť sám sebe a začleňovať ich do svojich písačiek, že práve vtedy som sa vyšvihol o stupienok bližšie k tomu spisovateľovi. Dodnes som však nevymyslel takú vetu ako šaštínsky hrobár: Mne na živote nezáleží, nech zomrie, kto chce. A scenáristom som sa možno stal vo chvíli, keď som si uvedomil, že môj kamarát, mladý poštár Vojto, ktorý si ku mne chodil požičiavať knihy na čítanie, by – aj so svojimi poštárskymi zážitkami a snami – mohol byť hlavnou postavou filmu.
V roku 2020 sme robili spolu do časopisu Doma v záhrade rozhovor, ktorý bol iba o kŕmení vtáčikov – tvojej celoživotnej záľube. (Povedal si vtedy, že sedmohlások hájový je Luciano Pavarotti medzi vtáčikmi.) Čo sa odvtedy udialo nové na tvojom balkóne? Pribudli nejakí noví zaujímaví operení hostia či skôr rokmi ubúdajú?
Vtáčia fauna sa mení. Sú tu straty, ubúda spevavcov, pribúda krkavcov. Ako v celej našej spoločnosti. Napríklad sýkorkám sa pre veľmi neskoré mrazy a následný nedostatok potravy túto sezónu nedarilo: buď nezniesli vajíčka, alebo im pomrzli mláďatá. Málo mláďat mali aj sovy myšiarky a kane popolavé, keďže tento rok bolo málo hrabošov. Zle nedobre. Ale sú aj radostné zvesti: vtáčkari z Ochrany dravcov objavili v jednom z hniezd orla kráľovského okrem dvoch orlíčat aj mláďa myšiaka hôrneho – toho pôvodne orlí rodičiapriniesli do hniezda ako potravu pre svoje mláďatá, keď však otváralo zobák, začali ho kŕmiť spolu s vlastnými mláďatami. Považujem vtákov za našich spoluobčanov. A zároveň svojich učiteľov. Pokúšam sa, stále znovu, písať vety s presným pristátím. Vtáky a vtáčiky sa nikdy nepomýlia – ani v smere letu, ani v jeho presnosti či rýchlosti, ani v jeho kráse. Ako to napísal americký básnik Jim Harrison: Pristátie je cena za let. Na balkóne už mám pripravené vrece slnečnice.
Celý rozhovor si môžete prečítať v Romboide 6/2025
32 zobrazení
