Tipy redakcie 5-6/2023

Beatrice Salvioni: Špina
Preklad: Eva Mesárová
Banská Bystrica, Literárna bašta, 2023 

Francesca z mosta každý deň pozoruje dievčinu, ktorá sa hrá pri rieke s dvoma chlapcami. V meste ju volajú Špina, je vraj prekliata a prináša nešťastie. Francesca, ktorá je z buržoáznej rodiny, však obdivuje jej voľnosť, spontánnosť a nespútaný pohľad na svet a postupne sa od nej učí, aké dôležité je nemlčať a neposlúchať. Uprostred severného Talianska, kde vládne fašizmus a silná mužská ruka, spojí dve celkom odlišné hrdinky nečakané priateľstvo, s ktorým nikto z okolia nesúhlasí. 

Beatrice Salvioni vo svojej debutovej knihe nesleduje len príbeh dvoch hrdiniek, ale aj osud talianskej spoločnosti a postavenia žien v 30. rokoch 20. storočia. Kritici autorku už dnes prirovnávajú k Elene Ferrante alebo Joyce Carol Oatesovej. Zaujímavosťou je tiež fakt, že knihu preložili do 32 jazykov ešte pred jej oficiálnym vydaním a dnes sa už pripravuje aj jej filmové spracovanie.

(mr)

Deníky 1912 – 1925
Karel Teige
Praha, Akropolis, 2022

Moje obľúbené čítanie sú memoáre. Knihu vydal Filip Tomáš – Akropolis, v spolupráci s Filozofickou fakultou Univerzity Karlovy a Památníkem národního písemnictví. Volá sa Karel Teige – Deníky 1912 – 1925. Netvrdím, že som sa v detstve prehrabávala v tajných zásuvkách, keď rodičia neboli doma, ale prehrabávala. V rukavičkách som listovala v maminom pamätníku zo strednej školy, bohato popísanom a pokreslenom. Takisto som zaobchádzala a doteraz zaobchádzam s denníkom z prvej svetovej vojny po jednom z mojich predkov, ten denník je schovaný a nikto sa ho nesmie dotýkať. Okrem mňa.

Teigeho denníky sú fascinujúce formou, nádherných takmer osemsto strán vypĺňajú poznámky prevažne o umení, spoločenskom živote a  futbale. Dvanásťročný Karel Teige s chlapčenskou odvahou a bez okolkov opisuje množstvo konkrétnych umelcov a ich diel, navštevuje výstavy, sám maľuje, rovnako vášnivo hrá futbal a má kamaráta Zamrazila. So Zamrazilom žije dobré aj zlé kamarátske časy, detská ruka sa vyjadruje presne, nikde ani náznak po opatrnosti, či účelovom lichotivom vypisovaní. Denník bol pre Teigeho denníkom, denník vie vždy pravdu.

Ako dieťa, aj neskôr ako študent komentuje každé dielo, ktoré sa mu, na osemdesiat percent vždy cielene, dostalo do rúk. Mladý Teige disponuje neuveriteľnou kapacitou a energiou vnímať umenie, analyzovať ho a byť absolútne kritický ku svojim vlastným dielam. Denníky sú grafickým aj slovným záznamom o jeho vnútornom, neuveriteľne bohatom živote. S ohľadom na neskoršiu historickú skúsenosť je zaujímavým čítaním jeho reflexia na pobyt v Sovietskom zväze.

(vr)

Marcel Reich-Ranicki: Můj život
Preklad: Marta Myšková
Brno, Větrné mlýny, 2003

Opäť spomienky. Knihu napísal Marcel Reich-Ranicki a volá sa Můj život. Prvé čítanie pred rokmi bolo na jeden nádych. Je to len niekoľko desiatok rokov dozadu, keď sa na recenzie kníh čakalo, vychádzali na prvých stranách európskych magazínov, keď Truman Capote v Amerike čítal na deväťdesiatej druhej ulici v New Yorku úryvky z Raňajok u Tiffanyho pred početným publikom. Literárny kritik týždenníka Die Zeit a neskôr Frankfurter Allgemeine Zeitung, Marcel Reich-Ranicki napísal o tom, ako žil s rodičmi pred vojnou, ako sa aj so snúbenicou ocitol vo varšavskom gete, prečo našiel záľubu v literatúre a v divadle, akým spôsobom prežíval a prežil a prečo sa jeho televízna relácia o literatúre stala fenoménom. Uznávaný literárny kritik ukazuje nezvyčajnú a pre mňa nepoznanú tvár knižného sveta v čase, keď sme mali na triednej nástenke fotku Olega Koševoja. 

Ukážka:

„Přes své obavy jsem práci shánět nemusel. Kromě toho mi objednané rukopisy šly lehce od ruky – a neustále jsem dostával další zakázky. „Svou pílí“ – říká se v Lessingově Hamburské dramaturgii – „se smí pochválit každý.“ Tak tedy: během prvních šesti měsícú ve Spolkové republice jsem napsal třicet osm článkú, z nich patnáct pro Die Zeit a Frankfurter Allgemeine, ostatní pro rúzné rozhlasové stanice. Za recenze a podobné příspěvky platily noviny, jak již bylo řečeno, zcela skromné honoráře, rozhlas podstatně lepší. Přesto měly moje otištěné stati zřetelně vyšší úroveň než rozhlasové texty. Bylo mi zatěžko své kritické práce, které měly být publikem jen vyslechnuty, formulovat tak pečlivě jako ty kritiky, které byli určeny pro nejlepší noviny v zemi.“(vr)

 274 zobrazení