Portrét zosnulej pani Partridge

Táto žena vyzerá ako stelesnenie blesku, ryšavé

vlasy jej vyrastajú zo zátylku, smerujú nahor k rozbúrenej 

oblohe. Šarlátové šaty majú širokú sukňu 

v tvare jarabice. Drží mystický kotlík 

ako nejaká Keridwen z minulosti,

chvíľu sa podobá na sliepku, chvíľu na chrta,

zapadajúce slnko jej prežiarilo hlavu, plameniačka!

ešte aj pár dní pred smrťou! – a predsa už má dosť milovania

na hnilom ovocí, dosť súmračných kopcov, jesenných litánií.

Objednal si ma pán domu, išiel som k nim

dlhou cestou, vpíjal sa kopcom do kože, zahľadený 

do strnulosti štrku. Otvorila mi majestátna; nohy 

pod zamatovými šatami v ploských topánkach, na hlave klobúk 

s ovocím a vypchatými vtákmi. Celé noci

sme prerozprávali, usalašení v podkroví, na poludnie 

sme začínali prácu, aby sme večer znova  

a znova z kameninových nádob chlípali víno,

stekajúce po stehnách.

Namaľoval som ju, ako som najlepšie vedel: 

fialová a modrá na jarabičej sukni, výsmech v očiach

a humor, áno, aj humor som si dovolil dať do portrétu,

starému pánovi pod nos. Nikdy mi nemohla

naozaj patriť: krása jej tváre mladej malajskej bohyne   

sa popri sukni stráca v drobných detailoch, nepodstatná

v záplave oranžových vlasov, v mohutnej košatosti šiat.

Áno, túžil som ju obrazom raniť, poraziť  

sarkazmus a tajomstvo jej pohľadu; dať viacej ohňa do predmetov

než do nej samej: to, čo sa stalo, však nie je moja vina, po skončení práce

som odišiel, ako sa žiadalo.

Odvtedy som už namaľoval veľa obrazov. V galériách

mi ich vystavili toľko, že sa nedá na ne ani pozerať; stal som sa 

slávnym, oslavovaným ako starý madrigal. Na mojom dvore

sa hrajú deti, žena s dunivým hlasom vešia bielizeň. 

Stojím v podkrovnej izbe, hľadím na obraz, portrét 

zosnulej pani Partridge mi vracia výsmech: jej vlasy ožiarené ohňom

vidím aj cez plamene, ktoré ho pohlcujú, vidím jej oči, 

tak ako som ich videl vtedy, fakľu, rútiacu sa zo strechy.

 408 zobrazení