Prvýkrát som o tebe počul, keď si v roku 2011 zvíťazila v súťaži Poviedka. Okrem toho si bola aj organizátorkou súťaže Medziriadky. Vnímaš literárne súťaže ako optimálnu cestu k podchytávaniu mladých talentov?

Rôznych súťaží som bola účastná ako súťažiaca, ako porotkyňa, v prípade Medziriadkov aj ako organizátorka. Nedávno som bola v porote literárnej súťaže, kde boli účastníci bez obmedzenia veku, a naozaj by som chcela, aby sa do takýchto súťaží zapájalo viac ľudí vyšších vekových kategórií. Ja rozumiem, že literárne súťaže sú dôležité primárne pre mladých autorov, ktorí by sa radi venovali tvorbe a pomýšľajú na debut, ale rada by som povzbudila aj ľudí, ktorí si, povedzme v päťdesiatke či šesťdesiatke, nad niečo sadnú a dopadne to dobre. Bolo by fajn, keby začalo viac zaznievať to, že tieto súťaže sú tu spravidla pre všetkých bez ohľadu na vek a že aj starší tvorcovia môžu vďaka nim nadväzovať kontakty a zdokonaľovať sa. Na druhej strane je pravda, že mnohí to za horizont literárnej súťaže nedotiahnu, prípadne si ich porota nevšimne, avšak to sme už v rovine debaty o kvalitatívnych kritériách.

Akcentovanie mladých autorov v súťažiach tkvie zrejme v predstave, že majú predsa len viac priestoru na zdokonaľovanie sa a cizelovanie schopností.

V tomto som neojedinelý, aj keď špecifický prípad v tom, že pre mňa je písanie bytostne dôležité už odmalička. Prvú literárnu súťaž som vyhrala, keď som mala desať rokov, a stále si to dobre pamätám: ako som bola na vyhlásení, aká som bola hrdá, že sa to podarilo. Z tohto môjho vzťahu k tvorbe vyplýva, že pre mňa by nedávalo zmysel nesnažiť sa zlepšovať. Stagnáciou by som si pod sebou podpílila konár, preto pre mňa niet inej cesty. Vnímam to, aj keď robím workshopy alebo keď sedím v nejakej porote: často hovorievam, že majstrovstvom nie je napísať jednu dobrú poviedku, ale aspoň sa pokúsiť napísať druhú, ktorá bude ešte lepšia. Prízvukujem to práve najmä mladým účastníkom súťaží, obzvlášť ak na to majú a ak sa tvorbe skutočne chcú venovať. Poznám výborných autorov, ktorí „zahviezdili“ v stredoškolskej kategórii, no teraz sú z nich biológovia a už desať rokov nič nenapísali, pričom im to vôbec nechýba. Aj v Medziriadkoch sme často hovorili o tom, že účasť na akejkoľvek súťaži umeleckého typu je niečím, čo má mladého človeka v prvom rade scitlivieť voči umeniu, voči prijímaniu umenia, voči fungovaniu kultúry a komunity, ktorú kultúra tvorí – a to aj v prípade, že sa dotyčný už tvorbe ďalej venovať nebude.

Prínos súťaží je pre mňa potom aj v tom, že napomáhajú vo vývoji tvorcu. Mnohým autorom sa napríklad stane, že do súťaže pošlú poéziu, avšak vďaka podujatiu sa spoznajú s prozaikmi, prečítajú si nejaké tie prozaické texty a potom sa už venujú výhradne próze. Tých ciest je milión, no ak má niekto niečo napísané, základom je prihlásiť sa, ísť na vyhodnotenie, stretnúť sa s porotou, ako aj s účastníkmi a účastníčkami. Súčasťou Medziriadkov, ale, povedzme, aj Literárneho Zvolena je taktiež spoločný pobyt – účastník má potom vzácnu príležitosť zistiť, či je tvorba skutočne niečo, čomu sa chce dlhodobo venovať.

Aké skúsenosti máš s členstvom v porotách?

Bola som už aj v porote básnických či esejistických súťaží, avšak nebolo to pre mňa to pravé orechové. Naopak, vyslovene ma bavia poviedky, ten žáner je pre mňa v mnohom fascinujúci. Rada hľadám zaujímavé texty: ten či onen súťažiaci možno nemá vybrúsenú štylistiku alebo nerozumie, ako čitateľovi podávať informácie, avšak výborne vedie dej, vie ho začať, ukončiť, jeho postavy sú plastické. V takom prípade je potrebné nájsť v tej skladačke čo najviac funkčných dielikov, aby sa z nich dal vystavať čo najkvalitnejší celok. Nedávno som odmietla účasť v porote jednej žánrovej súťaže, čo ma veľmi mrzí – keď mám čas, snažím sa takéto ponuky prijímať, pretože ma to obohacuje, a to aj autorsky. Čo sa týka porotcovskej práce, tak, samozrejme, platí, že často je to o kompromisoch. Dávam si ale záležať na tom, že ak sa vnútorne s nejakým rozhodnutím nestotožňujem, dám to najavo – keď je to možné. Ak sa mi nezdá fér povedať to niekomu do očí, tak sa hodnoteniu vyhnem, alebo ho veľmi zovšeobecním. Chcem mať však čisté svedomie, nemôžem preto ospevovať texty, ktoré sa mi nepáčia. V takýchto situáciách sa jednoducho snažím byť čo najviac konštruktívna, niečo odovzdať, pomôcť, no vymýšľať si nechcem. Týka sa to aj môjho porotcovania v minulom ročníku súťaže Poviedka, v súvislosti s ktorým som otvorene povedala, že víťazný text považujem za veľmi kvalitný, ale mojím víťazom bol niekto iný.

Onoho času si pracovala aj v Slovenskom literárnom centre. Pracovníci SLC pred pár dňami vydali stanovisko, v ktorom vyjadrujú znepokojenie nad nedávno schválenými zmenami vo fungovaní Fondu na podporu umenia. Od dobre nastaveného systému podpory závisí celá škála aktivít v oblasti literárnej kultúry – keďže na mnohých z týchto aktivít si sa podieľala či podieľaš aj ty, zaujíma ma, ako vnímaš doterajšie fungovanie Fondu a čo si myslíš o schválenej novelizácii.

Ako bývalá zamestnankyňa SLC mám skúsenosť zo zriaďovanej kultúry, preto viem, že táto práca je často boj s veternými mlynmi. Keď chce človek realizovať nejakú činnosť na poli kultúry, ideálne aj napĺňať určitú víziu napredovania, stretáva sa s celým spektrom prekážok vrátane administratívnych, finančných, kapacitných a tak ďalej. V tomto ohľade mi bolo vždy jasné, že v FPU nemajú na ružiach ustlané. Mám s nimi skúsenosť aj ako autorka či ako žiadateľka o granty, napríklad v súvislosti s Medziriadkami. Vždy som mala pocit, že sa snažili vychádzať nám v ústrety, aj nejaké prešľapy som registrovala, primárne azda komunikačné. Tie, samozrejme, ovplyvňovali to, ako sa voči Fondu umelecká komunita vyhraňovala: narážam napríklad na tiché, nedostatočne odkomunikované rozhodnutie, podľa ktorého sa študenti už nemôžu uchádzať o štipendiá – hodnotím to aj z pozície profesionálky, ktorá sa komunikácii venuje. Avšak to, čo sa tu deje teraz, je pre mňa systematická eliminácia tejto inštitúcie. Úplne rozumiem členom komisií, ktorí sa po tomto rozhodnú odísť, na ich mieste by som asi spravila to isté. Som vydesená, keď si predstavím, že Fond teraz bude na dlhú dobu paralyzovaný, keďže musia prebehnúť rôzne administratívne úkony a musí sa zistiť, ktoré z plánovaných zmien sú vlastne legislatívne priechodné. Nevidím do toho úplne detailne, no snažím sa to sledovať a osobne ma to ničí, inak to pomenovať neviem. Chcem sa venovať tvorbe, ktorá je už teraz prekarizovaná – literatúra na Slovensku človeka neuživí, takže tie štipendiá sú pre tvorcov úplné kľúčovou formou pomoci. Momentálne plánujem robiť zber materiálu na knihu, ktorú aktuálne chystám, a veľmi rada by som mala možnosť ponoriť sa do tej témy. Zároveň však viem, že to možné nebude, pretože budem nútená naháňať niekoľko kšeftov naraz, aby som mohla splácať hypotéku. V tejto chvíli sú tu ešte možnosti, ako tieto zmeny zvrátiť či aspoň pozdržať konaním prezidentky (v čase uzávierke prezidentka Zuzana Čaputová vetovala novelu zákona o FPU – pozn. red.), no aktuálne dianie na Slovensku mi nedáva veľa dôvodov na optimizmus. Nasratosť je namieste.

Ako ďalej?

Mnohé projekty sa obracajú smerom von, snažia sa získavať financie zo zahraničia, prevažne z krajín Európskej únie. Tých schém je veľmi veľa, avšak vytvára to veľmi veľký tlak na organizačné tímy. Niekde som zachytila názor, že to pôjde ako v deväťdesiatych rokoch, keď značnú časť podpory kultúry a mimovládneho sektora pokrývali zahraničné zdroje. Tu by sa ale nemalo zabúdať, že v tých časoch bolo Slovensko pre krajiny globálneho Severu „exotikou“. Tieto štáty mali funkčné systémy podpory, mohli preto pomáhať „rozvíjajúcim sa“ krajinám. My dnes už takouto krajinou nie sme, v dôsledku čoho sa už aj tieto bohaté štáty pozerajú inam. Nechcem, aby to vyznelo ako vyplakávanie na štýl „ktože nám tu len pomôže?“, ale situácia bude v tomto smere zrejme naozaj komplikovanejšia. Musíme sa obracať, ako sa len dá, no v časoch, keď sú mnohí demotivovaní a vyhorení, to ide ťažko.

Otázkou bude aj to, ako bude novou situáciou ovplyvnené literárne časopisectvo a s ním napríklad literárna kritika. V akej kondícii je podľa teba súčasná literárnokritická scéna na Slovensku? Vnímaš ju vôbec?  

Voči literárnej publicistike prechovávam veľmi vrelé pocity. Nečítam len recenzie svojich vlastných kníh, zaujímajú ma názory na tvorbu slovenských autorov a autoriek celkovo. V tomto svete sa pohybujem nonstop: čítam slovenskú literatúru, som organizačne činná, momentálne robím PR festivalu BRaK, takže chcem mať prehľad a literárna kritika je v tomto ohľade mimoriadne nápomocná. Musím povedať, že nevyhľadávam literárne zamerané príspevky na sociálnych sieťach, ako je Instagram: ak sa ku mne čosi dostane, rada si to prečítam, a v prípade, že to prekračuje úroveň reklamného textu, ocením to. Primárne ma však zaujímajú texty v literárnych periodikách, pri ktorých vidím, že kritik alebo kritička si dali záležať na tom, čo dávajú von a ako komunikujú s čitateľmi. To sú texty, ktoré ma skutočne bavia. Nedávno sme mali diskusiu s autorkou, ktorá práve čaká na svoju prvú recenziu. Povedala som jej, že naozaj každému autorovi či autorke prajem, aby sa ich dielo stalo aspoň raz podnetom pre vznik kvalitného literárnokritického textu, a to aj v prípade, že tá recenzia nebude úplne priaznivá. Ja som pred rokmi dostala výbornú radu, že recenzie svojich kníh mám čítať, no nemám na ne reagovať. Držím sa toho dodnes a verím, že sa toho budem držať aj naďalej. Snažím sa vždy si z tých textov čosi zobrať, aj keď som čítala už kadečo – napríklad odporúčanie, aby som už prestala písať. Je tam teda priestor aj na to, aby som si i ja urobila názor na autora recenzie. Keď je však text na úrovni a mám tú možnosť, rada to recenzentovi dám najavo. Aj literárni kritici si zaslúžia spätnú väzbu. Celkovo by som bola rada, keby sme v rámci autorskej komunity pristupovali k recenziám – obzvlášť k tým kvalitným – s väčším záujmom.

Takže kritika áno, no prostá propagácia vo forme recenzie ťa až tak nezaujíma.

Presne tak. Alebo také to ústretové potľapkávanie po pleci, aj keď to mi v princípe až tak nevadí – i laudácio môže byť napísané dobre, no ide o iný typ zážitku, nejde o kritiku v pravom zmysle slova. Hlavné je, aby bol čitateľ schopný tieto podkategórie rozlišovať.

Písanie, či už publicistické alebo umelecké, je notoricky náročnou činnosťou z hľadiska koncentrácie, čo platí najmä vo vzťahu k našej informačne chaotickej prítomnosti. Máš jasne zadefinovaný pracovný režim, ktorý sa ti osvedčil?

Mám knihu Daily Rituals od Masona Curreyho, ktorá spracúva presne to, na čo sa pýtaš – je to výpis pracovných rituálov tvorivých ľudí zo súčasnosti aj minulosti. Posolstvo tej knihy sa dá zhrnúť tak, že treba vstať čo najskôr a začať tvoriť s čerstvou hlavou. To je, samozrejme, veľmi ťažké. Súhlasím, že so sviežim mozgom sa robí dobre, ale ja som skôr typ, ktorý pri práci potrebuje cítiť určité množstvo tlaku. Viem napríklad, že niečo mi bude trvať asi štyri hodiny, no začnem až o ôsmej a pracujem do polnoci. V každom prípade je pre mňa pri písaní úplne najdôležitejšia možnosť robiť v bloku: text už mám poriadne „vyšrotený“ v hlave a potom si k tomu môžem sadnúť, ale nie tak, že sa textu venujem iba polhodinu denne, to mi vôbec nejde. Ide síce o poviedky, ktorých univerzum je hutnejšie, než je to pri románoch, no napriek tomu v ňom potrebujem pobudnúť dlhodobejšie. Keď píšem poviedku, vždy si najprv od prvého slova prečítam, čo som dovtedy napísala, a pokračujem až potom, aby som sa dostala do toho tempa. Detaily šperkujem až pri prepisovaní. Čo sa týka prostredia, na tom mi až tak nezáleží, asi by som bola schopná písať aj v kaviarni, ak by to bolo nutné – napríklad kvôli termínu. Žiadne konkrétne stimuly nepotrebujem, je však dobré, keď pes nechodí hore-dole po byte. Ak chodí, v takom prípade to zvládam za pomoci slúchadiel.

Prepisuješ veľa?

Terry Pratchett povedal – parafrázujem –, že autor musí najprv sám sebe prerozprávať príbeh. S tým úplne súhlasím, príbeh je len začiatkom práce. Prepisovanie je pre mňa veľmi dôležité, pretože potrebujem odstrániť „chyby“, teda to, čo nie je štylisticky nosné ani inak zaujímavé. Spätne sa za zverejnené texty nikdy nehanbím, ale keď text dávam von, snažím sa, aby bol čo možno najlepší. Je pod ním moje meno a navždy aj bude. Prepisovanie trvá vždy najviac, vtedy idem najmä po problematických slovách – mojou Achillovou pätou je príslovka „už“. Je však možno na diskusiu, či z toho vtedy nevypadáva práve to „umčo“, alebo sa tým, naopak, text stáva hodnotnejším.

Ak sa nemýlim, Paulovi Valérymu sa v tejto súvislosti pripisuje výrok v zmysle, že text nemožno dokončiť, možno ho len opustiť. Povedala si, že za publikované texty sa nikdy nehanbíš, ale aj na základe svojej vlastnej skúsenosti sa mi zdá, že postoj autora k dokončeným – či opusteným – textom sa v čase vždy mení, často v negatívnom zmysle slova.  

Ja mám zachované dokonca aj svoje denníčky z roku 1999, keď som mala jedenásť rokov. Budem ich čítať na festivale Pohoda – verím, že bez cenzúry. Sama som konfrontovaná s kvalitou či nekvalitou svojich „ušlých“ textov hlavne pri verejných čítačkách. Dôvod na radosť má koniec-koncov už dva roky, rukopis až tri, ten bol dokončený prvého augusta roku 2021. Na čítačkách si preto dovoľujem kde-čo vynechať alebo obmeniť slovosled. Primárne to ale nesúvisí s tým, že dnes by som to už napísala inak, no musím brať do úvahy fakt, že sa pohybujem v inom médiu: človek si ten text nečíta potichu v kresle, miesto toho som vo verejnom priestore a chcem, aby mal text špecifický účinok a aby bolo čítanie dynamické.

V jednom z rozhovorov si spomenula, že medzi tvojich najobľúbenejších slovenských autorov patrí Pavel Vilikovský. Aký je tvoj pohľad na to, ako sa ako kultúrne spoločenstvo staviame k našej literárnej minulosti? Čo si myslíš o spôsobe, akým sa literatúra vyučuje na školách?

S Vilikovským som sa osobne stretla až na vysokej škole, zo strednej si ho vôbec nepamätám. Počas leta pred nástupom na štúdium scenáristiky som krvopotne pracovala na tom, aby som získala určitý prehľad o slovenskej literatúre od druhej polovice dvadsiateho storočia, ktorú sme v škole jednoducho nestihli prebrať. To učivo skončilo kdesi pri Trnavskej skupine a Osamelých bežcoch, bol tam, myslím, spomenutý aj Dušek – ten knižne debutoval začiatkom sedemdesiatych rokov. Je to škoda, ten problém pripisujem najmä tomu, že literatúra sa vyučuje chronologicky, čo mladých ľudí často odradí. Čo sa týka staršej literatúry, ja som znova trochu špecifický prípad v tom, že štandardizované, povinné diela som mala často prečítané ešte pred tým, než sme sa nimi začali zaoberať v škole. O Sklenom vrchu od Alfonza Bednára som bola schopná napísať referát zo dňa na deň, pretože som ho poznala, vždy som mala rada aj Kukučína. Tým sa ale nad nikoho nevyvyšujem, je to prosto dané mojím záujmom, ktorý tam bol už v detstve. Priala by som si, aby povedomie o slovenských literárnych dejinách bolo lepšie. Sú tu pritom mnohí, ktorí čítajú veľa, no po slovenských knihách siahajú len zriedka. Začať by sa mohlo práve na školách.

Z môjho čítania Dôvodu na radosť mi v pamäti utkvel výrazný detský aspekt knihy. V čom sú pre teba takéto „návraty“ do detstva podnetné? 

Dôvod na radosť vznikol na mršine nápadu, v súlade s ktorým mali byť všetky poviedky súboru podávané z pohľadu detského protagonistu či protagonistky. Niektoré prvky tejto koncepcie v knihe ostali: mám na mysli najmä motto s rozprávkou o myške, ako aj poviedky Marika a Na samote. V počiatočnej fáze písania som si ale veľmi rýchlo uvedomila, že ten koncept nebudem schopná naplniť, pretože som tam vnímala priveľké riziko opakovania sa. Napriek tomu si myslím, že detský pohľad je u spisovateľov a spisovateliek oprávnene obľúbený. Príbeh a jeho prerozprávanie sú pre mňa nadradené všetkému ostatnému, takže keď sa u mňa nejaký príbeh začína rodiť a dospejem k tomu, že najlepšie bude fungovať ako príbeh rozpovedaný z detskej perspektívy, využijem to. Viem si tak zachovať od príbehu odstup, zároveň môžem spolu s tým dieťaťom postupne odhaľovať stereotypy či zákonitosti, ktoré vo svete platia. Dobrým príkladom je práve Marika, táto detská postava v poviedke odhaľuje určité tajomstvo, čím objavuje svet.  

Ty dnes pôsobíš prevažne v Bratislave, no pochádzaš z Považskej Bystrice. V Dôvode na radosť sa prelínajú rôzne druhy prostredia – mestské a vidiecke, domáce i zahraničné. Akú úlohu zohráva v tvojej tvorbe priestor?

Keď som bola malá, zväčša som neznášala cesty na vidiek, spájalo sa mi to s prácou a skorým vstávaním. Často sme chodili do Plevníka-Drienového, čo je de facto moja rodná obec. Stále tam mám trvalý pobyt, žije tam aj moja rodina. Považská Bystrica je veľké, štyridsaťtisícové mesto, navštevovala som skvelý gympel, chodila som do zušky, bola som v divadelnom a tanečnom krúžku. Využívala som služby knižnice, čítala som, na škole som okolo seba mala skvelú skupinu ľudí, s ktorými sme sa rozprávali o literatúre a filmoch. Keď sa na to pozerám spätne, som veľmi vďačná, že mám zažité oba svety. Dokážem sa pohybovať v obidvoch: keď prídem domov, ešte len držím bránku a už na mamu kričím tou „našou“ domácou rečou. V Plevníku nemáme nárečie ako také, ale funguje tam iný jazykový kód, ktorý sa vo mne zapne, hneď ako do toho priestoru vstúpim. Verím, že z tejto svojej obojživelnosti budem vo svojej práci ťažiť ešte dlho. Neoddeliteľnou súčasťou príbehu je práve priestor a jeho atmosféra, pre spisovateľa je preto výhodou, keď dokáže bez problémov prechádzať z jedného prostredia do iného. Často sa to člení na mesto na jednej strane a vidiek na strane druhej, ale v skutočnosti sa to drobí na nespočetné množstvo rozličných situácii – raz je človek na obede na ministerstve zahraničných vecí, inokedy zas na stretnutí poľovníckeho spolku. Autorsky, ale aj ľudsky ma veľmi baví tento pohyb naprieč rôznymi kontextmi. Po svete chodím s otvorenými očami a čerpám inšpiráciu, kde sa len dá.

Posledná otázka má dve časti. V prvom rade ma zaujíma, ktoré knihy u teba zohrali dôležitú úlohu, keď si bola mladou čitateľkou. Taktiež by som rád vedel, čo ťa čitateľsky oslovilo počas uplynulých mesiacov.

Keď som bola malá, mojou najobľúbenejšou knižkou boli asi Chrobáčikovia od Jana Karafiáta. Čítala som ju už v škôlke, kde som ju dostala na pamiatku. Mám ju dodnes, aj s podpisom od pani učiteľky. Neskôr to bol James Clavell a jeho Potkan kráľ, ktorého som dlhé roky považovala za knihu svojho života. Dostala som sa k nej, keď som mala nejakých dvanásť-trinásť rokov, už ani neviem ako. Je to román zo zajateckého tábora, odohrávajúci sa na sklonku druhej svetovej vojny. Tá kniha je drsná, smradľavá, špinavá, vulgárna – z nejakého dôvodu ma to fascinovalo, mám ten román veľmi rada. Zo slovenských kníh musím spomenúť Vilikovského novelu Večne je zelený…, tú by som mohla čítať každý deň. Z toho, čo ma zaujalo v poslednej dobe, chcem upriamiť pozornosť na Babičku Ivany Gibovej. Bola to skvelá kniha a osobne verím, že tento rok vyhrá cenu Anasoft litera, budem jej držať palce. S Ivanou Gibovou máme kadečo spoločné, venujeme sa podobným témam – sme, napokon, generačne blízke autorky –, aj keď jej prístup k literatúre je úplne iný. Keď som si tú knihu prečítala, hneď mi bolo jasné, čo v svojom nadchádzajúcom texte nechcem spraviť. Nemyslím to v zlom, práve naopak: ten vynikajúci spôsob, ktorým ona jednotlivé témy v Babičke nastolila, ma jednoducho primäl ísť inou, vlastnou cestou.

Otázky kládol Patrik Miskovics, redaktor časopisu Romboid.

 301 zobrazení