úryvok z pripravovaného románu Achtung *****!

Keď zapáli Činky svetlo, razom sa roztrbliece v rozľahlom hangáre to najlepšie z jeho stajne. Vyberané archívne tátošíky, staré a vyčúchané ako Ďöňďina nagymama, ale čo kus, to skvost. Počas nakrúcania nášho prvého spoločného seriálu rozbil dovedna šesť áut, požičaných od kolegov, dve od producentskej firmy, zbil taxikára.

Činky sa nadchýna, para sála z jeho úst k vysokému stropu mohutnej plechovej garáže a ja sa nadchýnam spolu s ním, akurát to tak nepredýchavam.

„Moja garáž. Čo povieš?”

Ja ani na prenájom takej garáže by som v živote nenahrabal, hotový hangár, nieto ešte na nejakých pätnásť-dvadsať žihadiel v ňom.

„Wehhéééj!…” ohúrene vzdychnem. Po chvíli prekvapenia hodím rozžiarenými očkami po obšťastnenom majiteľovi. „Ideme si zajazdiť?”

Ani nemrkne. Odhodí cigaretový špak k susednej garáži a odpľuje si.

„Na týchto sa nejazdí. Tie sú moje.”

Na cudzích fárach je to však s Činkym iná jazda. Noc letí okolo nás, vzduch buble, reklamné neóny ťahajú čiaru donekonečna. Na križovatke, keď stojíme na červenej, čo sa inak nestáva, keby na druhej strane ulice nestáli na chodníku dvaja policajti, Činky sa usmeje, spomaleným mávnutím ruky odpovie na ich pozdrav vo veľkofilmovom štýle. Obráti sa ku mne a pekelne sa zaškľabí. Zvýši hlasitosť na rádiu na maximum. Peťo Dzurinda spieva svoje legendárne hard-rockové vyznanie rodnému mestu. Činky zodvihne ruku s paroháčom, a vrieska z celej sily do hlasnej hudby svoju vylepšenú verziu nesmrteľného hitu.

„Dnes mám rande so svojím kurvom…  Nejdem do piče, len tak jebám… Zdrapím melóny zdravým gestom, práve dobilo päťsto hodín! Ja sa dnes iba čúzam…”

Policajti sa nenápadne usmievajú, obrátia sa chrbtom a pozerajú radšej do výkladu so športovými hodinkami.

Zelená. Motor zaburáca. S úľavou si vydýchnem. Zarevem:

„Dám zbohom ženám!”

Zahli sme pre istotu hneď za roh a za tým rohom to Činky hneď pekne najebal do prvého kontajnera. Ale to zámerne, vysvetlil mi, keď vystupoval z auta. Vedľa je otvorený nonstop, skočíme na kávu. Ešte kým stihneme odísť z miesta činu, Činky prísnym pohľadom pozrie na kontajner plný odpadkov v tme za rohom a ukáže naňho prstom:

„Postrážiš mi to tu?”

Tleskne. „Oka!” Žmurkne sprisahanecky na kontajner a usmeje sa. Kľúče od auta hodí na kopu vykvasených odpadkov. „Máš to u mňa, kámo!”

Zvrtne sa na opätku, ja párkrát neveriacky zvrtnem hlavou a ideme.

Ani sa nestihneme usadiť, Činky už opäť vstáva. Obzerá sa po nonstop bare za peknými dievčatami, blýska nadopovanými očami a nešetrí tradičnou tuzemskou zdvorilosťou:

„Ta čo, čaje?” zapradie ako pravý kalifornský kocúr. „Kam idete?”

Okoloidúce slečny v ľahkých zimných outfitoch sa pobavene obzrú a vrátia iskrivý pohľad naspäť jeho pôvodcovi. Činky je vo svojom živle. Pení a iskry lietajú len tak. Naokolo. Kto stojí blízko, ľahko sa hneď chytí.

„Kam… kam, kaaam?” skoro sa už-už chytám, ale Činky ma našťastie predbehne.

„Či lem taaak? Chodíte, koketujete… Kokotujete…” dodá tlmene už len pre naše skromné súkromné publikum. „Či ku mne domov?”

A už požmurkáva.

Vidím mu to na očiach, aj keď je k nám práve otočený chrbtom a vysmiatou tvárou k okoloidúcim neznámym dievčatám. No jeho hlas sa zrazu zmení. Pekne zhrubne. Už nie je taký vyzývavý, skôr pohrdlivý, uštipačný.

„Sviečku nemáš v kabelke? Ne? Ta fasa! Na teba si ešte posvietim!”

Pri jeho slovách sa musím usmiať od oka k oku. A v každom tom oku nie iskra, ale slza. Slza radosti, úcty a 65-percentný roztok žiarlivosti. Že:

„Sviečku nemáš? … Ta na teba si ešte posvietim!”

No. Ja by som také niečo nevedel. Ja by som sa na také (nikdy) nezmohol. Ja iba:

„Ja vás milujem!” zastonám ako vždy. „Ja vás… Buďte mojou ženou!”

Ako vždy. A:

„Navždy! Do smrti!”

Na smrť sa nesmie zabúdať, najmä keď horí láska plným plameňom.

Pred smrťou utekajú vždy všetky moje lásky. Nechcú zomrieť a už vôbec nie zomrieť spolu. Už len tá falošná predstava – zomierať každý sám v náruči druhého.

„Poďte, ukážem vám život! Poďte ku mne! … Kam by ste chodili… K nejakému… Kto je to dnes Činky?!… Poznáte Činkyho napríklad vy, madam?… Činkyho… Toho… Takého… Zabudnite. Poďte so mnou! Poďte! Ukážem vám čisté pamätihodnosti! A zbierku motýľov ako bonus!”

Motýle zamávali krídlami, farby sa rýchlo rozplynuli a hmyzie perute ma prefackali po tvári. Zľahka, iba tak, aby som sa prebudil, ale neprebral zo svojho večného sna. Činky v nonstope onedlho totálne vypol prívod energie a nechal sa odniesť kamsi preč čajami, na ktoré sa mu podarilo naposledy zavesiť. Dve pekné dievčenské postavičky v sexy tričkách Bathory a Satyricon.

Cestou domov sa nadránom zastavím v Ta Bu bare. Objednám si, donesú mi, smädne sa načiahnem za pohárom, no ani ho nestihnem chytiť do ruky. Smädný svätý muž na mňa upiera prenikajúci lúč svojho vnútorného oka. „Ta čo?”

Zháčim sa. Usmejem sa.

„Ta pivo.”

„Pivo, héj?…” Oko nespúšťa oko z mojej ruky, ktorá sa k uchu krígla približuje opatrne ako k spúšti na búchačke. „A to len tak?… Bez poldeci?!”

„Ta… Len tak! Postím sa!”

Oko sa očami bleskovo prežehná, zalomí ruky a vyvráti hlavu dohora.

„Panebože, panebožže!… Hospodyn! Post post post! Pomiluj ma post! Pomiluj ma post, ale doraz tu a hneď! – Alebo ma zabiiiiii!”

Noc je opäť raz pekne na dne. A nový deň už vyplazuje lúče spoza hornatého horizontu. Deň je môj nepriateľ. Nechajme láskavo celý deň až na zajtra, dobre?

Keď sa mi zrazu z ničoho nič rozjasní, stojím v úplnej tme. Nevidím nič, ale cítim. Za tým všetkým je jeden veľký otvorený priestor, žiaden útulný apartmánik,

Podvedome zamierim hneď vpred. Juho-juhovýchod, povedal by som, aspoň z mojej východiskovej polohy. Čiže niekam doľava, dole. Vraj dole. Kde to je. Kráčam a otváram doširoka oči, no nevidím nič, nič, iba cestu v duchu a niekde tam vo veľmi vzdialených predstavách aj verný môj domov a za ním aj nejakú tú teplú posteľ. Vzduchom sa nesie vlhká vôňa nekonečna a v očiach štípu čierne zrnká, ktorými značkuje všetkých návštevníkov a rozosieva svoje mikroskopické letáky všade naokolo púšť noci.

Sotva spravím pár krokov a…

Jeb.

Neviditeľný múr. V tej tme ani nepoznať, či ide o klasickú barikádu, moderné barikády známe z prebiehajúcich vojenských konfliktov, alebo o obyčajné hranice. Obrátim sa hneď čelom vzad. A bif. Opäť udriem čelom o čosi neprestupiteľné a ešte temnejšie ako všadeprítomná tma. Skúsim vľavo. Skúsim vpravo. Slovom, všetky svetové strany. Cítim ako sa mi v tej tme sfarbujú tváre, pekne do tmavosinava.

Poďme.

* [1]

Sotva stíham variť. Rozmery domácej kuchyne a pravidelného stravovania ma opäť nútia zapnúť rozum, až potom sporák. Bandy, nefalšovaný slovenský vydavateľ krásnej literatúry znova lačne vzdychá, lenivo mľaská jazykom o podnebie alebo to mľaská prepotený kožený gauč pod nekompromisným kultúrnym dedičstvom. Už to nemôžem počúvať.

Idem variť.

„Boha! Boha!” vzýva vyššie moci tými najtvrdšími zaklínadlami. „Jebem ti otca! Ta vieš, jaký podmaz dneska som dal? Miliónová nahrávka! Rovný melón! A jeb rovno do cudzieho vrecka!”

„Čo-o?! Milión?!?” V zreničkách mi naskočia nuly ani ich nerátam. „Ako úplatok!?”

Bandy sa lenivo zahniezdi. Ruky pomaly zloží za hlavu.

„No ta ne rovno milión, iba desať litrov, ale požičané – na stopercentný úrok! Boha! Rodina nepustí. A grantové mafie, myslíš, tie že ťa pustia ďalej, ak nepodmažeš? Fiačkám! Ale to najprv musíš podmazať tých, čo ti zistia, koho treba podmazať. A vieš koľko je na Slovensku kadejakých komisií a rady všelijaké?! Nekonečno do piči móže ísť!”

Po chvíli ticha znova zamľaská.

„Čo máme na obed?”

Nie je nedeľa. Nie vždy nosím v duši sviatočný čas. Sviečky. Servítky. A občas mi naozaj celkom prekáža, že sa ku mne Bandy správa horšie jak k vlastnému decku. Ktoré nemá. Ktoré nemá s kým mať.

„Načo ti ženu? No načo?!”

„Načo?” začudujem sa. Musím sa zamyslieť. Hmm. Čo všetko v živote potrebujeme a načo mi to všetko v živote vôbec treba.

„Poznáš Regana?”

„Ja? Všetci ho poznajú! Veď poviedka o tom vyšla ti v Romboide. No nem? – Boha! – Jak to máš v tom starom rukopise. – O tom Malom Reganovi. O veľkom Rusku v riti.

Hviezdy na oblohe sú tak ďaleko a ja z telefónneho zoznamu priateľov pomaly, ale isto strácam niekdajšie superstars slovenského šoubiznisu jednu po druhej.

Vranu k vrane.

Napríklad Slepčíkovú k Albe. – Alebo hoci však aj ku mne. Veď ja nie som naozaj až taký antifeminista, ako sa o mne vyspevuje. Ja som z dobrej rodiny. Prosím pekne. Ak dovolíte, prezrádzať meno nebudem. –

Vranu k vrane. Medzi nich holúbka.

Napr. Chabrulu, aj keď vôbec netušíme, kto to je. Slovakistanský svet nesledujem, televízor pozerám povinne, profesionálne, z donútenia.

A Chabrulovi na kolená Štamalíka. Poznáme? Nepoznáme. Vy naozaj nemôžete byť tunajší. Na vás si ešte posvietime!

No a ten holúbok! Ten holúbok je vlastne holubica, lebo symbol mieru musí byť, že sa zmier s tým, že z polystyrénu sa do vzduchu pičoviny vypúšťať budú donekončena psychopatickými populistami plus navyše nejaký ten deň gregoriánskeho kalendára, spoločné sviatky, pamätné dni, slávnosti na akože večnú pamiatku chvíľ, keď sa nepriateľ spojil s nepriateľom, a teraz ťa tu chytá, objíma okolo pása, oblapáva ťa jak nejakú ďefku, oslňuje ťa na lacnom odpočúvanom čínskom telefóne lacnými delobuchmi a ohňostrojmi, s novym godom aj bohom, aj keby na vojnu nebolo, no a napokon, ten holúbok nemá gule. A nejde pritom vôbec o nejaké kloaky.

Vzletné operené alegórie slobody a vegan food prekryje krídlami stará morka. Červený zdurený sopeľ jej z hrvoľa visí na pleci hrdličky. Orol tatranský blýska okom, zazerá zozadu. Ale čo my vôbec môžeme. Čo s tým narobíme. Vtáky? Kde. Hovoríme vôbec o tom istom, keď sa rozprávame o vtákoch? Pozeráme, nevidíme, závidíme, napodobňujeme krídlenie, padáme dole na piču, pičujeme, vrháme sa zas a zas a znova a ešte aj toho padlého Lucifera zaprieme, čo zradil bohov a zniesol kradnuté svetlo tu dole k nám, aby skončil navždy spolu s nami uväznený v absolútnej tme a černote, a teraz chceme už iba pokoje, možno ešte nejaký ten riadok mäkučkých neutrálnych textov na zaspatie.

Pántik, pán celého gangbangu, Valach, vajda všetkých pravoverných, Machata, náš milovaný, mäkký a  páperový. A aspoň trochu dôstojný, slušný, ako sme to my zanedbali a nechali na jeho požehnaných pleciach, nie ako ledajaký gadžo z okresných divadiel.

A ešte k tomu burovanú mačku. Tá sa môže chvíľu pozerať. Potom skočí. Vtáci vzlietnu. Ale to by si chcel byť vtákom len ty. Aj sa niečoho naozaj skutočne báť niečoho v živote, nejaký rešpekt, niečo trvalé a žulovo prítomné, ale tebe aj tak zostávajú len tieto riedke riadky a plytké pudy v hlave. Mačka teda skočí, ale holub jej dá hneď krídlom po hlave. Mačka si sadne zmätená naspäť na miesto. Ale to nevie nikto, a už najmenej tá mačka, či sa tá pojebaná mačka vôbec niečomu novému naučila.

– A prisahám tu na koniec tohto odseku, že o mačke už nepadne ani slovo. –

Navarte halušky. Otvorte dokorán okná aj vráta. Sadnite si za stôl. Čakajte. Kým do dvoch hodín nepriletí samček, postup opakuje pravidelne každých 4-6 hodín, nie však viac ako 3-krát denne. Pred použitím sa poraďte s miestnym spovedníkom a osobným patológom.

Slepčíková, Slepčíková, orlica slovenská. – predtým písala vznešené básnické spovede plné voňavej kosodreviny a hôrnych živočíchov, kamzíky skákajúce po hrebeňoch hôľ, rys ostrovid s rodinkou, štipka Ostrolúckej, no odvtedy, čo má svoju rubriku o domácnosti s poradňou ženskej duše v Bájnej žene a pánskom magazíne Sexita a využíva naplno svoj mediálny priestor, presedlala na ženské romány a recepty na šťastie.

V súkromí čerstvá novomanželka bohatého podnikateľa, ktorý to všetko štedro zahladí a zafinancuje, aby si milosťpani mohla rozťahovať krídla aj po tomto nákladnom a slávnostnom opätovnom sľube manželskom, to on je ten bájny okrídlený Slepčík a ona tá Veselá za slobodna a ešte veselšia v posvätnom manželskom zväzku. Pani potrebuje tvoriť, pani potrebuje nakupovať, pani sa potrebuje vyjadriť knihou, dielom, rozhovorom v celebritnej televíznej relácii o bytových doplnkoch, pani potrebuje kotkodákať z každej stránky. Aladár Slepčík ani nepípne.

„Bozkávam!” pozdravím sa pekne ľubozvučne tej pani, nesúcej sa miestnosťou plnou ľudí ako voňavý, čerstvo vypratý prápor materinskej múdrosti.

„Alászolgája!”

Aviváž majestátu.

Pošle mi na diaľku vzdušný bozk, ani sa nezastaví. Spanilé gesto doletí ku mne s jasným posolstvom. Pre takých ako ja v jej živote nezvyšuje miesto. Ani na kraji, celkom na krajíčku, ani v strede, medzi oddelenými manželskými posteľami. Ako by to vyzeralo. Ako by to vyznelo. Slepčíková-Barbara-Veselá. Veselá-Barbara-Slepčíková. No ako. Či ako.

Ani len Veselá B. Slepčíková.

Pani Veselá sa zaradila dávno. A hlavne pekne zariadila. Žiadna Slepčíková-Veselá. Žiadna v závese, druhoradená. Pekne, zvesela. Veselá. A aká veselá. Až potom, až pekne potom Slepčíková. Dagmar Veselá-Slepčík. Ová sa už dnes nemusí. Tak nemusí ani pani. No neveselý, neveselý je pohľad s pribúdajúcimi rokmi na divu poézie a moderátorskej noblesy. Teplé riaditeľské miesto v maďarskom kultúrnom centre a s ním veľkodušný priestor pre sebarealizáciu a realizáciu dostatočne majestátnych reklamných kampaní na nepenivé mydlo.

Pani je takou paňou, že už nikto, a ani ona sebe, nikto jej nie je paňou. Poslankyňa za mestskú štvrť, matka ôsmich detí, a na konte akurát čerstvý prírastok. A koľkéže to, pani súdružka, koľkéže?  Ešte sa vraj nevie, či to bude chlapček alebo dievčatko, ale ultrazvuk vraj naznačil, že sa máme na čo tešiť. Novorodený ženský román. Bude že to slepačia polievka na priedušky pre dušu.

Pani môjho srdca. Jej básne od detstva vo mne budili zviera, divokého umelca, stvrdol mi pud, srdcový sval aj mozgový závit, cítil som to drevo vo svaloch aj v končeku každej žilky, keď som mal objať dievča, tú rastlinu s kvetom, ktorý sa nedokáže ani pohnúť, aby pobozkal na ústa, ženu, ktorá denne k nemu prikladá svoj nos a sklopené oči v čarovnej zasnenej tvári.

Koľko kuriev všade. Všade. Kam len kurvie oko dovidí. A pritom by celkom stačila jedna. Taká jedna normálna. Taká jedna.

Obyčajná ženská.

Kurva. Zas raz musím byť zamilovaný a smädný po cite nebies ako ten posledný volajúci na púšti. A opäť do takej kurvy. Dnes si to odnesie veselo Slepčíková. Tak jej v duchu nakladiem, že sa z toho pokotkodáka. Potácam sa hlboko v noci vyschnutou ulicou, uchechtávam sa ako prorok na svojich utajených víziách a nepravidelne narážam celým bokom aj hlavou do múrov, tvoriacich jednu niť, vďaka ktorej jedinej sa môžem dostať domov. Ale tam problém nie je. Komplikácie nastávajú, keď príde na rad otázka, čo vlastne je to domov. Kde. Kam.

V tmavých oknách na skleníkovej budove banky oproti cez ulicu zrazu zasvietia veľké písmená. Akoby odrážali zrkadlový obraz z nejakého neónového nápisu, žiariaceho na streche vežiaku na blízkom kamennom námestí. Celkom jasne môžem čítať:

„Čo najúzkostlivejšie sa chránil vysloviť jediné pravdivé slovo. Zdalo sa, že skalpovaný cézar, šéf reklamy a volooká kráska bdejú nad tým, aby z jeho pier splývali len a len lži; tajná zmluva to vyžadovala, práve tak v tejto sále, ako v celej zemi.”

Môj prekvapený pohľad musí rozmrznúť, aby sa po chvíli v takých nebezpečných výškach pobral pekne späť na zem. Obočie s našúvereným čelom až za ním. Musím sa oprieť dlaňou o múr. Jednou dlaňou, hneď aj druhou, nahrbím sa, nakloním sa k stene, ťažko vydýchnem. V tmavom nezasklenom pivničnom okne pod sebou zbadám žiariacu hviezdičku. A pod ňou svieti v tme mierne žltkastý, ale jasný záznam o citácii.

Aha. Teraz už rozumiem všetkému.

„Ty čo si ty predstavuješ?!” Bandy skríkne a pretrhne filmový pás mojej predstavivosti. „Ty si ju nejebal? Veď Veselú jebal každý! Hahhahháááá!! Veselo!!!”

Rozosmeje sa na celú reštauráciu. Skupinka budhistických mníchov, sediacich za stolom v rohu miestnosti krížom oproti nám, sa pekne po kresťansky prežehná.

„On nejebal Slepčíkovú, mňa jebne!” A rehlí sa až tak, že mu spod líc ani nevidieť oči. „Chmulej, Lotostruk, Žilinovský, všetci vydavatelia komplet, celá redakcia Feministiky, ešte aj starý Harenčin ju károval po ústach, keď ešte ona nebola vydatá a on vedel chodiť po vlastných, dyk. Vlastne už bola druhýkrát rozvedená a on mal drevenú len jednu nohu, nie tu prostrednú, more. Kto sa neveselil s Veselou, chchááá…! A všetci naraz, ty! To bola sedembolestná patrónka Slovenska! Domy spisovateľov svietili po celom Slovakistane jak na Veľkovianoce! Všetci ju dávali dole. Komplet celá redakcia Dotykov, Romboidu, čo myslíš, čo by bolo teraz s ňou? So slovenskou kultúrou? Myslíš, že by bola tam, kde je? Že by lietala tak vysoko, holubica?! Všetci ju jebali, a pekne do huby, holubičku, sotva liezla. Veď sa odznova musela učiť chodiť!”

Nelietajúce holubice, no ďakujem pekne.

V poriadku, môžem si predstaviť niečo iné. Napríklad taká Alba. Nedotknutá a biela ako panenský sneh, nevinná ako nepopísaný papier, a ešte k tomu držiteľka čestného uznania z reality šou Dievča za milión spred pätnástich rokov. Rozhlasová moderátorka, televízna moderátorka, poetka. Čo viac si priať? Nejaké to kilo dole a dobrého lacného milenca. Mladučká Alba určite nie je natoľko poznačená životom, a ak náhodou počas svojho krátkeho života aj prišla do styku s nečistými silami, akiste to zostalo v rodine.

A ja ju pekne potajomky obdivujem vo svojom dobre stráženom vnútri, kochám sa pohľadom na ňu, aj keď je vyslovene hnusná; krásna až je to hnusné, nie, naopak, krásne hnusná a vôbec. Kadere vejú, trblietka plávajú vzduchom, nesie sa vojvodkyňa z Alby – a Goya je teraz už len tieň. Krivý veľký nos, telo kostnaté a tenké ako prútik, až na ten megakufor namiesto zadku. Alebo tie čierne vlasy namiesto platinových. A ten pohľad, v ktorom sa to všetko končí.

Sen sa rozplynie ako oblak a Slepčíková aj s Albou odplachtia do nebeských výšok za kŕdľom bosonohých múz.

„Píš, píš, píš!!” doráža vydavateľ. „Zoženiem ti ženu!… Chceš moju dcéru? Mám dcéru! Gitku! Alebo druhú, Katyku. Ja ti ešte aj ženskú zoženiem jak vlastný otec!… Tak chceš?!… Moju Katyku ty nechceš?!… O desať rokov bude mať pätnásť!”

Tak predsa len má deti. A dokonca dcéru. Ani sa nepochváli. O čom sme sa doteraz rozprávali celých tých dvadsať rokov.

„Nič nehovor!” doráža vydavateľ. „Píš, píš, píš!!!”

„Ale, Bandy, vieš, že som na mizine. Musím myslieť v prvom rade na biznis. Ja nemám ani čo do úst! Ani do tých Molekových! Piči!”

„Mňa nezaujímajú výhovorky! Ja ti donesiem poriadnu ženskú! To si hovor tam tým svojim kurvám!”

Aj to je možnosť. S pribúdajúcimi rokmi pribúda aj zbytočne veľa rečí, formálneho gramatického balastu, a tej diakritiky, škoda slov. Pred takými desiatimi rokmi som pri návšteve bordelhausu s čajou ani neprehovoril a raz-dva bolo po všetkom. A dnes si dokonca priplatím ďalšiu hodinu, len aby som jej mohol dorozprávať, ako neznášam upratovanie, a pritom som čoraz posadnutejší handrou, purom a panenskou podlahou alebo ako po kúpaní spolu s tchorom Ďusom šantíme pod perinou. Niečo na tom bude. Len keby som teraz na to mal.

Platí sa vopred. Potom si môžem rozprávať, čo len chcem.

„Alebo sa ti nepáčia moje dcéry, hát? Chceš moju ženu za ženu?! No nech sa páči! Zajtra dám rozvod a pozajtra ju máš! Mne neveríš? Ty autor pojebaný, mne neveríš svojmu otcovi vydavateľovi?”

Bandyho aj so sladkou predstavou ženy musím bohužiaľ slušne odmietnuť. Rozhorúčenému vydavateľovi tento nápad zjavne posadol aktívnu časť mozgu a podľa všetkých príznakov prenikol aj do pohybového centra a centra reči. Takúto ponuku od Bandyho prijať naozaj nemôžem. Nechcem sa cítiť ako dlžník, čo nemá čím ručiť a tobôž splácať, no moje pocity sú fakticky iba vedľajším produktom, ktorý nemá žiadne praktické využitie. Už ním dávno som. Dlžníkom. Toľko mi už pomohol.

To vďaka nemu mám čarujúcu účtovníčku, právnika z TV obrazovky, parlamentného lekára. Pani do domácnosti na občasné upratovanie aj dílera trávy s najlepšími cenami v meste a donáškou do jednej hodiny v rámci Starého mesta.

„Tu je ruka!”! veľkovydavateľ nastaví veľkú ťažkú dlaň, rovno pod nos. „Dám ti za ženu svoju dcéru! Žofku tebe a Savagovi Kláriku! Tak som sa rozhodol, tak bude! Syn Filip po mne zdedí veľkovydavateľstvo a my všetci si všetko porobíme sami jak jedna rodina! Berieš?”

Hrám chvíľu nejaký ten ostych, prekvapenie, ale ruku podám rád. A teraz už ani neviem, že či rád pre tú dcéru a doživotné pokrvné puto s veľkým biznisom a významným míľnikom kultúrnym, alebo pretože vopred veľmi dobre viem, ako to ako vždy celé dopadne, že v tomto sa pánovi veľkovydavateľovi naozaj dá veriť, že slová bez podpisu na zmluve sú iba prázdnym papierom.

Odvtedy Bandy rodinu nespomenul nikdy už ani slovom. No a keď na to prišlo slovo, on odišiel. Niekedy sa aj vrátil.

Moja veľká čierna láska ma zatiaľ doma potajomky dokonalo pozaplietala do mojich veľkých čiernych snov, z ktorých už niet viac žiadneho úniku. Pozeráme sa na seba, usmievame sa na seba, mlčíme celý čas na seba. A v takom rýchlom úsmevnom období si ani neuvedomím, že sú to už celé dlhé mesiace, takmer polrok, čo iba mlčí a mlčí a nepovie ani a. A keď sa občas ako zázrakom zrazu zhlboka nadýchne a zvučne a niekoľkokrát po sebe rýchlo zalapá po vzduchu, vydá zo seba nakoniec iba zajachtanie, žiadne slová, písmená, iba zvuk, ktorý iba na prvé počutie znie ako slovo, ale nič viac:

„Ja… Ja ja ja…“

Ide nebodaj o nejakú tajnú šifru. Alebo chce hovoriť o sebe? Žeby nejaké tajné iniciály? J. A.?  Kryptogram? Hádanka? Nebodaj Ján Ámos. Johanka z Arcu. Alebo žeby Janes Addiction.

A inokedy:

„Jaaaaa… Ja… A…“

„A ja,” dopoviem a vrúcne priateľsky jej zovriem ruky, ktoré ku mne bezmocne upiera.

Jedna z prvých vecí, čo ma napadla, bolo, že je asi možno Nemka. V Nemecku je takých Turkýň dosť, aj cigániek, A potom, že asi najskôr nie, a tie chudobné základy kuchynskej nemčiny pochytila ako gastarbeiterka niekde na západe, takto žiadna skutočná Nemka predsa nevyzerá, žiadna hocaká iná s nemeckým občianstvom – našepkávajú mi celoživotne vštepované zásady a pravidlá slovenskej obmedzenosti a malomeštiactva.

„Ja, ja ja.“

Usmieva sa na ja či na mňa.

„Ja, ja ja,“ usmievam sa do nej rovnako. „Ja tiež.“

No dobre, či Nemka, či Rumunka.

A čo ja?

Čo ja?

A čo moja jediná Cica, čo milovaná Anikó. Čo.  

Mirinda nedá pokoj, aj keď je dávno koniec všetkým koncom

Necháš ma vylízať si aspoň ten koniec až do konca?

**

Bandy sa neserie. Keď niečo chce, ide do toho naplno.

Na chvíľu sa stratí v kuchyni reštaurácie, kde práve sedíme. Keď vyrazí z kuchyne, obkolesí ho všetok tunajší exotický personál, každý jojká, ochká, desí sa.

Bandy si prehodí veľký nôž z ruky do ruky a zamieri k nášmu stolu. Voľnou rukou zmetie zo stola všetky poháre, Sklo trieska, chlast tečie na zem. Ja sedím v kúte ako primrznutý. Pozeráme si do očí a ja teraz naozaj neviem, kto z nás je väčší šialenec.

Bandy veľkým skokom dopadne vedľa mňa. Ostrie ozrutného nožiska chladí môj krk, a to som sa akurát predvčerom holil.

„Ťa podrežem, keď to už konečne nedopíšeš! Ti hovorím, zajebem ťa, chápeš, chápeš?!”

„Čo? Ja?! Kedy?!”

„Knihu! Svoju prvú knihu!”

Pán veľkovydavateľ sa zaháňa nožom, lampa nad nami sa divoko kýva a vrhá svetlo raz tam, raz tam, sotva uhýbam jednému aj druhému. 

„Knihu? Ale veď ja sa snažím, snažím!”

„Tak pozor, vigyáz, pozor na mňa!”

Cítim riedko vo všetkých cievach do poslednej žilky v ľavom malíčku.

Bledý ako stena, aspoň tak si sám seba v tejto chvíli predstavujem, stopercentná omietka, žiadne valčeky a jelenčeky, krieda na jazyku, v žalúdku hotové močiare. Vyšmyknem sa spod noža a uskočím do bezpečnej vzdialenosti.

Zodvihnem sa a idem.

„Ta idem… Dopisovať.”

Márnosť nad mravnosť. Bandy je skala, na ktorej môžem stavať kostoly, čierne gotiky na konci Európy a potom v nich mať svadby hoci s desiatimi láskami po sebe, aj bez súhlasu cirkvi. Ha. Môj veľkovydavateľ je moja skala, ktorá mi padne presne do ruky. Skala, ktorej najviac svedčí rozbité okno alebo hlava.

V Roshambe je dnes ticho ako na pohrebe. Činkyho zas zabásli. Na parkovisku na motorke, akurát keď preberal zásielku. Vyzerá to tak, že sme dotočili. Mňa sa to síce už nijak netankuje, scenáre všetkých sľúbených epizód pripravovaného seriálu som všetky odovzdal, preoral niekoľkokrát, stokrát roztrhal a následne potom zlepil dokopy vlastnou krvou a potom. Ale tu predsa len ide o viac, o niečo väčšie. Nie o umenie. O Činkyho.

Šeptajúc spomíname, aký to bol dobrý človek. Veľký človek. A veľký herec! Koľkokrát nám dal fet zadarmo. Nešetril lajnom ani láskou. Potrebou pohostiť, rozjebať všetko do haliera aj s polkou baru tak, jak sa patrí. Boží človek.

A ani sa nenazdáš a už je na večnosti.

Dostal síce len – len ako len – osem rokov, ale to je – tak či tak – celá večnosť. Kto by ho tu čakal. Snúbenica? Tej chodí rozum iba po večeri pri hrubých sviečkach. Kto. My? Potichu sa všetci pekne vytratíme kde kade.

Oko odslúži zádušnú omšu na záchode. Za nás, za všetkých. Stačí mu len sviečka a fľaša svätenej pravoslávnej vodky. Debnička šampanského pod kolená.

No a keď to Bejby dodatočne preráta, zistíme, že nás to celé vyšlo v cene približne tisíc špičkových televízorov.

„Čo už,” smutne potiahne nosom Mirinda. Chytí ma pevne pod pazuchou. „Nech je mu mediálna zem ľahká. Kokotovi.” Usmeje sa na mňa tak krásne, tak bezstarostne a s bezchybným chrupom, že mi v ústach podskočia všetky stoličky. „Zaobídeme sa aj bez chlapca. No nem?”

Usmejem sa takisto, ale bokom, aby to nikto nevidel.

„Táto noc ešte nekončí!” zakričí čaja na celú ulicu a vztýči ruku s rozpitou fľašou šampusu vysoko nad hlavu. Osadenstvo štábu za nami výzvu hrdelne a pekne nahlas opätuje.

A ja sa teším iba na jediné. To jediné, malé, temné a neprebádané, cudzie, nečakané, nepredvídateľné, doma.

Mäkké. Voňavé. Čierne.

„A to zlato, to zostane iba medzi nami, zlato, medzi nami dvomi prasiatkami…”

Mirinda na mňa žmurkne.

Zaklipkám očami ako bábika panenky Márie v plienkach. Nerozbalený. Nezbalený. Čistý a lesklý. Pre moju malú čiernu posadnutosť.

„Perly hodíme tým sviniam,” pokynie hlavou smerom za nás na skupinku maskériek, kameramanov a zvukárov, asistentiek, produkčných. Nastaví tvár nočnému nebu a jej vlasy sa rozvejú do šírky ako vlajka.

Žiarivo jagajúce sa prstene na jej štíhlych slobodných rukách.

Tuším sa do nej predsa len zamilujem.

Musím hneď utiecť domov. Sám k sebe, roztrhaný a poničený, zadychčaný a dobitý, ale doma. Vraj doma. Hodiť sa opäť do peknej mäkkej tmy.

Do istoty a tepla.

No doma v cudzom prenajatom byte ma čaká známy, aj keď zabudnutý pach. Chlad odcudzeného domova s buketom dobre odležanej mŕtvoly evidovanej na moje meno.

Na chladničke nájdem nalepený odkaz. Prázdny odkaz, na ktorom v postate nič nie je, ale viem, že od pisateľky je to až priveľa a tiež viem, že vlastne nemohla povedať už ani nič viac.

Iba obrys srdca. A malým kostrbatým písmom dole ako copyright:

– PREPÁČ

A ja stojím, pozerám do tmy a čítam nenapísané riadky:

Mea kurva. Mea kurva. Mea maxima kurva.

Byt mlčí. Chladnička iba nejasne vrčí. A Ďuso, tá šelma zálesácka počerná, ani nemukne. Poctivo drží bobríka mlčania, mlčal prakticky odmalička, mlčal ako ja, ako albánsky partizán. A k zvukovým výkyvom ho nedonútil ani stokrát väčší vlčiak s jazykom širším ako širšia tchoria família s pätnástimi ratolesťami na prechádzke, mlčí odteraz o poznanie tichšie. O výčitku hlasnejšie. Kurva tchor. A čo ja teraz.

Telefón mlčí a steny už nemajú ani žiadne uši, ani rovnú chrbticu. Trasú sa v agónii a keď sa zrazu začne triasť aj mobil, úplne zblednú. Mobil zvoní a vibruje. A na displeji svieti stručný veľký nápis. Cica. Ani nie o pár minút bliká zas iný. Anikó. Moja tvár nebliká. Žiaden nápis. Ale tie nič nehovoriace ústa hovoria za všetko:

Opäť som vo svojej koži.

A keby tá koža v tej chvíli, v tomto jedinom pominuteľnom okamihu hľadala tú najväčšiu kurvu na svete, nech sa mi ozve.

No a naposledy, čo som Bejbyho videl, ohľadom ďalších pokrokov svojho hrdého potomstva spomínal čosi o: „Zabijem ťa, ty buzerant!”

Studené prsty odchlípnu sklesnuté viečka, pootvoria pravé oko, pod tmou sa objaví nová tma. Oko mi pozerá rovno do oka, do tuhého oka, ukazuje mi vesmír dúhovky a v strede pekný rovnostranný trojuholník so slepým božím okom uprostred. Oko žmurkne.

„Ten je zamilovaný! Odniesť! Okamžite! Taký tu nemá čo robiť! Ešte nám to tu zaserie infekciou!”

Náhodou bola nedeľa. Susedia počuli.

Karza našli doma s vystreleným mozgom, celý byt bol doslova krvavou mapou ľudskej mysle, že si fízli najprv mysleli, že to taký zaujímavý nekonvenčný motív je na tapetách. Až po chvíli zistili, že to jediné, čo stekalo po stenách, boli päťdesiatročné znalosti a vedomosti skúseného odborníka, milovníka ľudí a aj tých feťákov. Určitý čas patrili na dlhokánsky zoznam podozrivých aj takí milí ľudia ako Sympatikuš šrác, Kysacký kanibal, no a napokon aj ja. Vyšetrovanie však dlho nikam neviedlo, nebol známy motív, páchateľ a o zbrani sa vedelo len toľko, že bola strelná. Až kým sa z obyčajného guličkového pera, ktoré mŕtvola zvierala v ruke, nevykľula šikovná príručná rusácka búchačka, akurát na jeden náboj. Úbohému milovanému psychiatrovi som nakoniec na pohreb nemohol ani ísť, lebo som mal vlastný pohreb o týždeň skôr.

Agda Bavi Pain (* 1966 – Košice) je autorom ôsmich kníh, a tiež scenárov pre divadlo, televíziu a film. Debutoval zbierkou básní Kosť & Koža (2002), nasledovali zbierky Rytier bez básne a Hany (2010) a Europain (2013). Za román Koniec sveta (2006) získal Veľkú cenu za východoeurópsku literatúru Bank Austria Literaris 2008. Vydal tiež zbierky poviedok More. Love. Čajky (2014) a Východ z raja (2016). Je spoluautorom Európskej ústavy vo verši (2009), ktorá je stálou súčasťou expozície v Dome európskej histórie v Bruseli. V roku 2017 vydal anonymne zbierku básní Pästiarsky list. Pod názvom Lútkohry vyšli v roku 2018 knižne jeho divadelné texty pre Dezorzovo lútkové divadlo.

Napísanie románu podporil z verejných zdrojov formou štipendia Fond na podporu umenia.

---

*„Potom sa ozval hlas, ktorý prikazoval peru: Píš!”

Abú al-Hasan al-Kisáí (okolo r. 1000)

 546 zobrazení