slovník

Nehybný ako stôl,
na ktorom je položený,

je v ňom všetko dôležité,

a nič podstatné.

Hory sa tu už nevrásnia
a rieky tečú vo svojich korytách.

Les v ňom rastie pred očami
a morský príliv trvá jeden riadok.

V tesnej blízkosti v ňom žijú
lane aj líšky, milovanie aj mlčanie.

Budúcnosť tu je pred minulosťou.

Aj smútok má svoj koniec.

Všetky dni má rovnako dlhé.
Sneží v ňom čierne na bielom
a pád vločky nie je jej ani našou udalosťou.

Tma je v ňom osvetlená celkom jasne.

Boh je tu jednoduchou formulou,
prostým slovom ako piesok, slnko, vzduch.

Láska v ňom je úplne pochopiteľná,

takmer nemenná, a preto večná.

Pred peklom chaosu
dáva prednosť peklu poriadku.

ukončenie

Bolo treba

začať od konca.

Sivou hmlou
v tichom rannom údolí,
nie prejasnenou nocou,
prelievaním vôní v rozohriatom vzduchu.

Príchylnosťou kopca k lesu,
k jeho hustému živicovému srdcu,

nie nanebovstúpením vtákov

nad vyvrátenými očami.

Tonzúrami na lúkach
spálených od letného slnka,
vlysmi na kostolných priečeliach,
nie hrdinským vzopätím trávy po daždi.

Hlavou ponorenou do rúk,
nie prstami, ktoré skĺznu
po nahom tele
ako slnkom vyhriate jašteričky.

Nácvikom pokánia,
putovaním izbovými cestičkami,

nešťastím v šťastí.

znaky

Láska
sa živí dotykmi,
pohľadom,
farbou hlasu alebo obočia,
šípom nohy vystreleným dohora.

V krajnom prípade
blikajúcou obrazovkou,
troma bodkami,
chvejúcimi sa písmenami,
viditeľným pohnutím vzdialenej mysle.

Nádejou
na znovuobjavenú schopnosť údivu,
keď pod hustou srsťou neľudského zvieraťa

nahmatáš teplé pulzujúce telo.

Snehom vŕzgajúcim tvoje kroky.

Poďme už radšej,
lebo sa do seba zaľúbime.

spomienka

Neopakujúca sa príležitosť

v mrznúcom tichu
na chvíľu nastaviť dlaň

pominuteľnému snehu.

Chytať dych v plytkej vode,
v pískaní čajky začuť vlastnú smrť.

Túžiť mať v sebe pokojné, hlboké,

donekonečna otvorené priestranstvo.

Načúvať zvuku vĺn

v tichých vetách. Nevyslovené slová

zobrať späť.

Udržiavať pamäť toho,
čo sa dialo pri zhasnutej lampe,

tušenie tela dávkujúceho kávu,

nečujné pohyby mačky

prichytenej pri imaginárnom love.

Snímať masky,
až kým z nich nevyplynie tvár.

Dívať sa na zviera tak dlho,

kým duša nezačne mať navrch.

Myslieť proti jazyku,
dôsledne opisovať trhlinu.

obraz

Bolo to ako sledovať

ponáranie a vynáranie krajiny,

prísľub rieky

v rannom mraze,

vytrvalo rastúce skalné múry

plné nárekov poľných vrán.

Bolo to ako stáť na prahu

bezlistého lesa

na nože s ľadovým dažďom,

odriekať slová ťažké ako kamene,

dokým ticho v tebe počúva.

Bolo to ako modliť sa

do hrdzavej hliny

ústami plnými popola,

vyvrátiť hlavu

do stromov,

závislých od ľudských snov

o uspokojení.

Bolo to ako túžiť po živote,

v ktorom strety svetov

bežia už iba ako tiché pozadie

na televíznej oblohe.

Držať ťa za plece

krehké ako prvý sneh.

Poznať ťa po teplých dlaniach,

po rukách vytasených na rozlúčku.

priehradky

Na počiatku

je prázdna kuchyňa.

Ticho v priepastnom okne,

nehybné tiene

budúcich vecí.

Stačí však škrtnutie zápalkou

a je mihotavé svetlo.

Tu nie je delidlo medzi vodami a vodami,

len vypletá cestička

medzi dvoma hriadkami

a zhromaždište vôd v záhradnom sude.

Vyháňame trávu zo záhonov

a plody zbierame do nádob na úžitok človeku.

Na oddelenie dňa a noci

posledná cigareta.

Za oknami okrídlené tvory

vrážajú do vyleštených skiel,

z divej zveri ostala

už len pradúca mačka na priedomí.

Chvíľkový pocit, že vládneme

nad hrncami v moriach kuchynského drezu,

nad poletujúcimi naškrobenými záclonami,

nad všetkým prachom, čo sa plazí po zemi.

Podmaňujúci aj podmanení,

trpezliví ako rastúci tieň,

dýchajúci všetkými rebrami.

A potom nastane večer,

a nastane ráno.

Deň prvý.

odlúčenie

Rána boli vtedy studené a vlhké

a rosa mizla tesne predpoludním

tak náhle, ako keď dievčatá omdlievajú

na prvom svätom prijímaní.

A koža na horúcom mlieku vráskavela

ako ruka starcov,

na horizonte taniera praskal chlieb

ako vlasy starej ženy pri česaní.

Nad hlavami nám vŕzgala povala s tajomstvami,

no predsa sme žili tak dôverčivo,

bez strachu vložiť ruku do neznámych skrýš,

kde nás za odmenu čakalo teplé vajíčko.

Ľakali nás flotily sliepok a armády kráv,

výjavy srny bežiacej cez vyšívaný les.

Každé zaváhanie tu bolo smrteľné,

končilo v červených bavlnkách krvi.

A cerkev bola zhrbenejšia

ako najstaršia jabloň v záhrade.

A vzduch chladný a ťažký

ako vzdušné zámky z perín v zadnej izbe.

Krv na soche Krista

stekala filmovo pomaly,

kým rozbité kolená pulzovali sladkou vôňou,

čo sa vznášala všade naokolo.

Sviece blýskali prísnymi pohľadmi

a stareny ťahavými spevmi

vyčarúvali anjelov so šiestimi krídlami,

ktorí sa vznášali od jedného konca sveta po druhý.

Deň tu trval niekoľko rokov.

A pole bolo každým krokom skutočnejšie,

husté a tvrdé,

celkom doslovné.

Už nikdy nebolo toľko sveta,

toľko smrtí pred tebou.

Martina Ivanová (*1976, Vranov nad Topľou), lingvistka, poetka a prekladateľka. Publikované texty sú súčasťou básnickej zbierky Výklad významu, ktorú práve vydáva občianske združenie Svojpomocné umelecké družstvo – SUD ako 1. publikáciu projektu Sancho & Panza.

 98 zobrazení