KATARÍNA VARGOVÁ

Severné more

Bratislava, Lindeni, 2023

Vargovej fragmentárna próza sa dá rozdeliť na dve časti, v prvej dominujú názvom kapitol miesta či ľudia („Sketch“, „Sabrina“, „Ty“, „Záhorie“). V týchto kapitolách je zmapované obdobie, ktoré rozprávačka, protagonistka Anna, strávila v cudzine, jej návrat na Slovensko a rozhodnutie presídliť sa na Záhorie. V retrospektívnych návratoch sa čitateľ dozvedá všetky podstatné informácie o jej pohlcujúcom, zhubnom vzťahu s bývalým snúbencom Andrejom, o impulzívnom rozhodnutí utiecť do Británie. Kapitoly druhej časti sú označené konkrétnymi časovými úsekmi: ročnými obdobiami. Časová os fragmentov stále nie je jasná, no naratív sa aspoň sčasti linearizuje – minulosť sa do rozprávania už nedostáva epizodicky, do protagonistkinej súčasnosti presakuje v podobe psychosomatických ťažkostí a úzkostných atakov.

Annin život je plný udalostí, v ktorých manévruje so značnými ťažkosťami, a zlyhaní, ktorým musí čeliť: v pracovnom aj rodinnom prostredí cíti hanbu a nemohúcnosť, Annini žiaci majú problémy s disciplínou, sú oportunistickí a vulgárni. Chvíle ich vzájomnej blízkosti sú krehké, majú však až ikonický charakter, jeden z obrazov pripomína záverečnú scénu z von Trierovej Melancholie (2011): „Po chvíli dorazíme k Dankovej vesmírnej lodi, je to pár nanosených dosiek pozbíjaných dokopy a pod nimi sedí Danko a pripravuje sa na odlet. Vy ste prišli! prekvapene povie, keď uvidí Jakuba s Filipom. Došli sme, kamarád, odpovie Jakub a posadáme si okolo rakety do medvedieho cesnaku“ (s. 117). Vzťahové konštelácie, do ktorých sa Anna dostáva, majú spravidla podobu trojuholníkov, podobných triáde z transakčnej analýzy: dospelý – rodič – dieťa. Najlepšie to azda ilustruje jej vzťah k bratovi a k matke, v ktorom matka zaujíma pozíciu neemocionálneho dospelého, brat zahanbujúceho rodiča a protagonistka zahanbovaného dieťaťa. V milostných trojuholníkoch sa Anna prejavuje žiarlivo ako dieťa, ktoré potrebuje nad oponentom-rodičom „vyhrať“, obhájiť si pozíciu a získať pozornosť: „Sketch mi vysvetľuje, ako chytiť vlnu, venuje sa mi a mne je dobre“ (s. 20); vzťah sokyne Sabriny k Anne je materinsky nežný: „Doma Sabrina napustí vaňu a pošle Sketcha preč. Pomôže mi vyzliecť sa. Sedí pri vani a šampónuje mi vlasy, umýva ich, namydlí mi chrbát. Osuší ma uterákom, pomôže mi obliecť sa do pyžama a uloží ma do postele. Spraví mi čaj. Keby niečo, mám ju zobudiť“ (s. 26). V dvoch z troch milostných trojuholníkov, do ktorých sa dostáva, sa sexuálne nerealizuje a ani o to nemá záujem. Z asymetrického vzťahu, ktorý nadväzuje s bývalým snúbencom, odchádza krátko po tom, čo sa mu narodí dcéra, ktorá obsadzuje pozíciu dieťaťa. Pre Annu v ňom už nie je miesto: zabitie dojčaťa by zrejme rozprávanie posunulo do neželaných žánrových rámcov, nezostáva tak iné ako odísť.

Pomáhať si pri interpretácii Bernem či, nedajbože, Freudom, nie je nevyhnutné – protagonistku patologizuje vlastná rodina, ak sa pridá aj čitateľ, je to nadpráca, potenciálne nadinterpretácia. Próza však svojou strohosťou ponúka priestor na projekciu, navádza k psychologizácii: Anna kladie veľký dôraz na správne identifikovanie a detailný opis svojich psychosomatických ťažkostí, ktoré prózu rámcujú (napätie a povolenie žuvacích svalov, bruxizmus). Postavy-typy, s ktorými prichádza do kontaktu, ilustrujú úspornosť, s akou vníma svet okolo seba. Strohosť je tu na mieste, korešponduje s frenetickým zahlcovaním sa, s doslovnými a mentálnymi útekmi, ktorými sa Anna vyrovnáva so žiaľom, s hnevom a ambivalentným vzťahom k Andrejovi. Krok, ktorým svoj spletitý vzťah s Andrejom napokon uzavrie, je radikálny: jeho partnerke posiela ich internetovú komunikáciu, k pomeru sa priznáva verejne a stáva sa tak potenciálne deštruktívnou pre vzťah svojho milenca, zároveň pre seba. Napriek ohrozeniu však ide o sebapotvrdzujúce a oslobodzujúce gesto. Protagonistka „povoľuje stisk“, uzatvára cyklus ambivalencie, odchodov a návratov do vzťahu, ktorý držal pri živote komfort známeho zla a rezignovaná predstava o osudovosti: „Keď som hľadala dôvody, prečo som s tebou, ostávala mi už iba ezoterika, iba šarlatánstvo“ (s. 122). Slová, v úvode použité na opis Severného mora, sa tak dajú aplikovať na masu emócií a situácií, vedúcich k uvoľneniu napätia – akokoľvek boli ponižujúce či zraňujúce, zaslúžia si rešpekt vo svojej komplikovanej celistvosti: „Trblieta sa, čierne a krásne, mám pred ním rešpekt, žiadna stredomorská idylka“ (s. 19).

V centre rozprávania je protagonistkina dynamická každodennosť, jej snaha o odpútanie pozornosti od problému: odsúva ho na perifériu, odkiaľ však ďalej kontaminuje jej prežívanie. Vďaka krátkym, rýchlym fragmentom sa zdôrazňuje urgencia a bolestivosť, s akou sa pripomína; rozprávačka však o ňom nedokáže hovoriť priamo, detailne a emocionálne, iba roztržito, útržkovito. Vargová medzi hovorením a mlčaním nachádza krehký balans.

 83 zobrazení