VLADIMÍR BARBORÍK a MAGDALENA BYSTRZAK

Modernizácia kritikou: Hamaliar, Chorváth, Bor, Matuška

Bratislava, Slovenské literárne centrum, 2023  

Vladimír Barborík a Magdalena Bystrzak sa v monografii Modernizácia kritikou zaoberajú reflexiou pôsobenia štyroch literárnych kritikov v medzivojnovom období, konkrétne Jánom E. Borom, Igorom Hamaliarom, Alexandrom Matuškom a Michalom Chorváthom. Kľúčovým pojmom diela je modernizácia a jej rôznorodé prejavy, v kontexte tvorby spomínaných kritikov najmä v súvislosti s predstavami o potrebe zmeny a o novej, modernej spoločnosti a kultúre. Barborík a Bystrzak sa pri analýze textov týchto kritikov zamerali na „spôsob, akým sa presadzovali v konkrétnej dobe i proti nej, aké riešenia z tých, ktoré sa ponúkali, volili, ale aj to, do akej miery sami dokázali rozšíriť repertoár vtedajších postupov“ (s. 9). V úvode monografie s názvom Priestor možností autori v primeranom rozsahu načrtávajú spoločenské, kultúrne i politické kontúry sledovaného obdobia. Konštatujú, že hoci boli Hamaliar, Bor, Chorváth a Matuška v podstate generační rovesníci a mali podobné sociálne zázemie, rozdeľoval ich svetonázor a politické presvedčenie. Autori spomínajú aktivitu i ďalších literárnokritických osobností medzivojnového obdobia, akými sú Jozef Felix, Dobroslav Chrobák, Andrej Mráz, Zlata Dančová atď., a sú si dobre vedomí, že literárnu kritiku nemožno redukovať na štyri mená (s. 13). Kritériá ich výberu konkrétnych kritikov sú však komentované pomerne vágne: na jednej strane uvádzajú, že voľba nie je hodnotová, na druhej strane nešpecifikujú, aká teda je. Tvrdenie, že v prípade zvolených kritikov ide o „výrazné typy“ (tamže), možno konfrontovať s hodnotením vyššie spomenutých postáv literárnej kritiky (tie výrazné nie sú?).

Jadro monografie tvoria pútavo napísané literárnohistorické portréty štyroch literárnych kritikov. Prvý je venovaný Igorovi Hamaliarovi (s. 17 – 43), ktorý sa počas svojho krátkeho života (zomrel ako dvadsaťšesťročný) vyprofiloval ako nezvyčajne aktívny a temperamentný autor. Barborík a Bystrzak za najdôležitejší znak Hamaliarovej publikačnej dráhy považujú jeho zmenu ideovej totožnosti. Od počiatočného zdôrazňovania kritéria „slovenskosti“ v literatúre sa postupne, najmä pod vplyvom štúdia na Filozofickej fakulte v Prahe, stával zástancom idey čechoslovakizmu. Autori túto konverziu zaujímavo dokumentujú citátmi z Hamaliarových kritických textov, textov rôznych aktérov dobového kultúrneho života, ako aj úryvkami zo súkromnej korešpondencie. Všímajú si pritom rôzne nuansy (zmeny v Hamaliarovovom podpisovaní textov, preferenciách periodík, ambivalentný prístup k tendenčnosti literatúry, vedy a kritiky) a usúvzťažňujú Hamaliarovu kritickú dráhu s dobovými spoločensko-kultúrnymi pohybmi v Československu. Ich rekonštrukcia Hamaliarovej literárnokritickej kariéry sa neobmedzuje na konštatovanie autorovho ideového prerodu, ale upozorňujú na jeho širšie súvislosti: „Obrat k čechoslovakizmu bol uňho aj obratom k vede, presnejšie povedané k čechoslovakistickému poňatiu vedy, v ktorom sa poznávacia funkcia krížila s expertnou“ (s. 22 – 23). Vedecký prístup k literárnym textom prepájal s legitimizovaním čechoslovakizmu, zatiaľ čo sa kriticky vyhraňoval voči anachronicky buditeľskému zameraniu konzervatívneho krídla slovenských kultúrnych pracovníkov. Barborík a Bystrzak však upozorňujú, že čechoslovakizmus vstupoval do Hamaliarovej tvorby neraz značne ambivalentne: v jeho obrane smeroval až k pohŕdaniu slovenskou literatúrou (s. 31).
V ďalšej časti autori monografie venujú pozornosť začiatkom literárnokritickej činnosti Michala Chorvátha (s. 45 – 84). Na výklad o Hamaliarovi nadväzujú tematizovaním vnímania čechoslovakizmu mladou generáciou Slovákov, ktorí už absolvovali vzdelávanie v československých školách. Chorváth v eseji Otrávená generácia odmietal koncepciu čechoslovakizmu pre rozpor medzi osobnou skúsenosťou mladých Slovákov so zaostalými domácimi pomermi a optimizmom a prakticizmom českých profesorov (s. 47), ale neprijímal ani konzervatívnu verziu nacionalizmu (s. 49). Študoval medicínu v Prahe, bol členom ľavicovo orientovanej študentskej skupiny R-10. Barborík a Bystrzak upozorňujú na pozoruhodný Chorváthov pokus o riešenie slovenskej dilemy medzi tradíciou a modernitou. Hľadal „novú pozíciu, ktorá by mu umožnila vyhnúť sa tak tradicionalistickému konzervativizmu, ako aj jednostrannej orientácii na dobiehanie sveta, pasívnemu importu“ (s. 54). S Jánom Hamaliarom ho podľa autorov na jednej strane spájalo vedomie zaostávania Slovenska za svetom, no na druhej strane si jeho vývin predstavoval zložitejšie: cieľom nemalo byť len dobehnutie českej kultúry – Chorváth mal na mysli „koordináciu vonkajších podnetov a domácich zdrojov, premenu, ktorá by zachovala vedomie slovenskosti aj pre novú podobu kultúry“ (s. 69). 

Treťou literárnokritickou postavou, ktorej sa Barborík a Bystrzak venovali vo svojej monografii, je Ján E. Bor (Ernest Žatko) (s. 87 – 113). Študoval na teologickej a filozofickej fakulte Karlovej univerzity a predstavoval svojráznu osobnosť, ktorú zrejme najvýstižnejšie charakterizuje jeho ambicióznosť (s. 89) a sebavedomie: „Písal o diletantizme, kríze alebo neistote modernej doby, o nedostatku pravidiel a zákonov, ktorými sa riadi moderný kultúrny človek. Sám bol pritom človekom veľkých zámerov, abstraktného pojmoslovia a ostrých, no nie vždy priliehavých argumentov“ (s. 90). Autori konštatujú, že v porovnaní s Hamaliarom a Chorváthom bol Borov program duchovnej a kultúrnej obrody antimoderný a zameriaval sa na konflikt medzi spiritualizmom a materializmom, ktorý dostával v medzivojnovom Československu reálne kontúry v konfliktoch medzi predstaviteľmi ľavicového a katolíckeho krídla slovenskej spoločnosti (s. 98).

Najkratšia kapitola monografie je venovaná reflexii literárnokritických začiatkov Alexandra Matušku (s. 115 – 136). Aj on študoval v Prahe a vo svojich úvahách sa vyrovnával s postavením slovenskej kultúry v medzivojnovom období. Kritizoval slovenskú neschopnosť „využiť modernizačnú šancu, ktorá sa po prevrate Slovákom naskytla“ (s. 118). Základným princípom jeho kritického gesta v tejto etape bola negácia (s. 117) a útočnosť voči tomu, čo považoval za škodlivé vplyvy na slovenskú spoločnosť, najmä nacionalizmus, klerikalizmus, izolacionizmus, teda všetko výrazne nemoderné myšlienkové prúdy (s. 120), ktoré hatili slovenský pohyb k vytvoreniu modernej spoločnosti.

V kapitolách o Hamaliarovi a Chorváthovi sú zvýraznené literárnohistorické a spoločenské súvislosti ich kritickej tvorby, kapitoly o Borovi a Matuškovi majú zas esejistickejší ráz (neraz s ironizujúcim podtónom) a smerujú viac k individuálnemu obrazu týchto osobností.

Je škoda, že autori nekomentovali vlastnú metodológiu práce, neuviedli presný počet literárnokritických článkov, s ktorými pracovali, ako postupovali pri ich excerpcii, spôsob ich selekcie.

Silnou stránkou monografie je argumentačná suverenita autorov, príťažlivé spojenie vedeckého a popularizačného štýlu, vďaka ktorému je text zrozumiteľný a má potenciál osloviť širšiu čitateľskú verejnosť. V neposlednom rade treba oceniť vizuálnu stránku knihy, jednoduchú, estetickú grafiku, ako aj kvalitnú jazykovú redakciu.

 93 zobrazení