Keď odvrhnutý šťastím v sebe sám

nariekam, že som neunikol zradám,

keď márne volám k hluchým nebesám,

preklínam osud, len čo seba zbadám,

chcem mať tak ako iný šancí dosť,

tvár ako ten a ako onen druhov,

mať toho vlohy, rozhľad, skúsenosť,

no moja radosť stala sa až druhou.

Keď už z tých úvah s hnusom zvieram päsť,

prinesú teba: z pustej zeme k ránu

ja v sebe vidím škovránka sa vzniesť

a trilkom klopať na nebeskú bránu.

Som, kniha, vďake tebe bohatý.

Viac nemá kráľ a jeho komnaty.

            (William Shakespeare, 29. sonet)

Táto mierna úprava Shakespearovho sonetu mi spontánne zišla na um vzápätí po tom, čo minister financií na tlačovej konferencii oznámil verejnosti v rámci tzv. konsolidačného balíčka plánované zvýšenie DPH na knihy z 20 na 23 % s odôvodnením, že podľa analýzy si knihy kupujú najmä bohatí ľudia. To bolo prvý a zrejme posledný raz v živote, keď som sa bezmála na staré kolená dozvedel, že som bohatý. Také niečo človek vždy prijme s radosťou a úľavou.

Vzápätí, ako to býva, ma začala prenasledovať neodbytná myšlienka, že ja byť na mieste pána ministra a disponovať informáciou o plných knižniciach boháčov, usiloval by som sa urobiť všetko pre to, aby sa ku knihám mohli dostať aj tí menej majetní. Je celkom možné, že medzičasom nejaká dobrá duša pánu ministrovi túto myšlienku podsunula alebo zaúradovalo čosi iné, lebo zasa je všetko inak a DPH na knihy napokon klesne.

Samozrejme, nedá sa tomu netešiť, pretože aspoň v niečom nebudeme v Európe na chvoste. Či to bude stačiť aj na zvýšenie čitateľskej gramotnosti našich žiakov v medzinárodnom meradle, kde sme pod priemerom krajín OECD, o kritickom myslení ani nehovoriac, nevedno, ak by však školstvo prestalo byť pre ktorúkoľvek vládu prioritou len na predvolebných letákoch, azda by sme sa raz mohli dožiť aj takého poznávacieho rámca, v ktorom sa nebudeme musieť sporiť so zadubencami o základných faktoch, akým je napr. tvar Zeme.

Vždy však bude jestvovať časť populácie, pre ktorú je čítanie kníh životnou potrebou, a naopak, iná časť, pre ktorú sa niečo také ako kniha hodí nanajvýš na podloženie stola. Natrvalo mi v pamäti utkvel výrok vynikajúceho českého prekladateľa Jana Zábranu, keď spomínal, ako mu raz sused závidel jednorazový honorár, ktorý dostal za akýsi knižný preklad, a tá suma – za mnohomesačnú prácu – sa mu videla privysoká. Zábrana vtedy v reakcii vyslovil pamätnú vetu: „Já jsem za svůj život více knih přeložil, než jste vy přečet.“

Už dnes viem, že všetky knihy v našej panelákovej knižnici do konca života neprečítam. Nijako zvlášť ma to však netrápi. Tuším, že aj napriek tomu do nej – či chcem alebo nechcem – budú pribúdať ďalšie. Umberto Eco mal vraj vo svojej knižnici 50 000 kníh a isto ich ani on všetky neprečítal.

Nie každú knihu človek kupuje pre to, aby sa hneď pustil do jej čítania. Niektoré trpezlivo a niekedy aj dlho čakajú na policiach na chvíľu, keď človek zistí, že ich potrebuje, iné sú skôr zberateľskými artefaktami, z ktorých sa fajnšmekri vytešujú a ktoré si so sebou nesú svoje často záhadné príbehy.

Pri otvorení takej knihy sa človek aj bez čarovného kresla pána Hopkinsa prenesie do minulých čias a môže sa stať ich fiktívnou súčasťou. Svojho času som takto neodolal a z jedného pražského antikvariátu som si dal poslať prvé kompletné vydanie Kollárovej Slávy dcery z r. 1832. Už len fyzický kontakt s bezmála dvestoročnou knihou a jedným zo základných kameňov našej literatúry je zážitkom, nehovoriac o lúštení perom vpísaných mien pravdepodobných niekdajších majiteľov. A viem si predstaviť Jána Kollára, ako v imaginárnom dialógu hovorí: Čože? DPH? Mať tak vaše starosti…

Niet pochýb, že pôvodne plánované zvýšenie DPH by kniha prežila. Ustála už kadečo – pálenie v stredoveku i v časoch nacizmu, cenzúru za socializmu aj obavy z nástupu nových médií po jeho páde, ustojí aj finančné a iné krízy. My boháči o tom vieme svoje.

 94 zobrazení