Vy všetci, ktorí ste tam, vo vašom meste, čakáte. Pobehujete po dome,
kým para pretlačí horúcu vodu cez sitko kávovaru, na bosé chodidlá
sa vám lepia omrvinky. Jedna z vás si každé ráno starostlivo ustelie,
vankúš zakryje perinou ako spiace dieťa, iná v chvate zatrasie peri-
nou, nechá ju padnúť na posteľ. Vy všetci k sebe celý čas patríte, aj keď
čakáte, kým na slnku uschnú vypraté uteráky, džínsy a montérky, aj
keď čakáte, kým naskočí zelená, aj keď čakáte na výsledky vyšetrení,
každú chvíľu vám pohľady zablúdia k mobilu. Keď si voláte navzájom,
prechádzate sa pri tom po priestore, ktorý je váš, voľnou rukou kon-
trolujete priesady, vypínate oheň pod syčiacim kávovarom, poťahuje-
te za uvoľnenú nitku na kabáte.
Vy všetci čakáte. Čakáte na najmladšiu z vás, tú, ktorá už nežije vo
vašom meste. Čakáte na ňu celé týždne. Stále to tam, u vás, volá do-
mov, keď prichádza z toho druhého mesta a keď doň cestuje nazad,
tiež ho nazve domovom. Všimnete si to. Nepoviete nič. Čakáte na naj-
mladšiu z vás, kým pricestuje, v batohu má oblečenie len na pár dní.
Čakáte, kým ona sedí vo vlaku a cíti, že má deravú ponožku, okraj
látky sa jej zarezáva medzi prsty. Vracia sa k vám zriedkavejšie, ako
by ste chceli. Zriedkavejšie, ako by chcela. Taký je život, povedal by
jeden z vás.
Cez uličku oproti nej sedí starý pán. Z tašky si vyťahuje desiatu,
oproti nemu sa mladší muž pokúša viesť videohovor v cudzom jazyku,
hello, I can‘t hear you, I can only see the top of your head, hovorí stále
dookola a naťahuje ruku s mobilom k stropu. Kdesi mimo jej zorné-
ho poľa sa žena v jazyku, ktorý pre vás nie je cudzí, sťažuje inej žene.
Hlas má veselý. Teší sa, že sa má na čo sťažovať, že sa má komu: eggy-
ik iszákos, a másik meg haldokol, hovorí. Haldokolni znamená umie-
rať, ale v tom, ako to slovo znie, je čosi bezstarostné, tie slabiky tvo-
ria zvuk patriaci k činnosti, ktorú človek robí po kúskoch. Ako keď si
postupne odlamujete zo sušienky.
Starý pán si prestrie na rozkladacom stolíku, vyloží naň nôž, lo-
párik, servítky. Šuští vrecúškami, otvára plastové nádoby. Žuje na-
hlas. Tá, ktorá sa k vám o pár hodín vráti, neznáša zvuky jedenia,
aj teraz zatvorí oči, pritisne sa k oknu, sústredená na hučanie súpra-
vy, na sťažnosti neznámej ženy, na vlastný dych. Aj tak počuje. Pod-
ľa zvukov tuší, čo si pán vkladá do úst. Počuje, ako vycucne šťavu
z paradajky, aby mu nekvapla na pulóver. Počuje, ako v ústach omie-
ľa krúžok klobásy, ako mu mľaskajú pery, červené od mletej papri-
ky. Nožíkom si odkrajuje tenké plátky. Tá, čo neznáša zvuky jedenia,
počuje, ako si pán vsunie palcom do úst kôrku, počuje, ako sa chlieb
rozpúšťa v ústach plných slín. Počuje, ako zuby starého pána čosi dr-
via. Nevie presne určiť, čo sa dá takto chrúmať. Možno orechy alebo
zemiakové lupienky, alebo uhorka, alebo reďkovka, alebo mrkva, ale-
bo jablko, nie je si istá, čo môže vydávať ten zvuk, pre ktorý jej šklbne
telom. Kdesi čítala, že bolesť ustúpi rýchlejšie, keď sa človek sústredí
na jej zdroj. Zatvára oči tak silno, až jej tuhnú svaly v lícach, poču-
je orechy alebo zemiakové lupienky, alebo uhorku, alebo reďkovku,
alebo mrkvu, alebo jablko, nevie sa rozhodnúť. Keď najmladšiu z vás
premôže zvedavosť, nič neuvidí, pán má dlaň schovanú v papierovom
vrecúšku. Vytiahne ju odtiaľ, až keď súprava zahrkoce na výhybke,
prázdnu ju opráši o nohavice a spokojne si oblizne úzke pery.

Vy všetci, ktorí tam neskôr ste, sa v jednej chvíli nakloníte dopredu
a natiahnete ruku k striebornému etažéru. Je jún, na prstoch vám
ostáva čokoláda z kokosových ježov, lekvár zo žerbó, práškový cukor
zo šamrolí. Po dojedení si prsty oblizujete s hlasným cmuknutím, pod
sladkou vrstvou sú slané od potu, jedna z vás sa pri tom zvuku zakaž-
dým strhne.
Vy všetci tam, na terase toho domu, sedíte vo vonkajších papučiach.
Ich podstatou je, že nikomu z vás nesedia, pretože vonkajšie papuče
boli predtým vnútornými papučami niekoho iného. Vonkajšie papuče
sú primalé, ledva sa do nich dá vsunúť noha. Zateplené, kedysi huňaté
futro sa zmenilo na plsť. Iné vonkajšie papuče sú priveľké, rozčapta-
né, pracky sa im neustále rozopínajú. Spadnú vám z nôh, keď sa na-
kloníte po zákusok. Buchnú o dlažbu.
Vonkajšie papuče správnej veľkosti nosia len ten a tá, ktorí v tom
dome bývajú. Jedny sú zo zelenej gumy, neustále zaprášené, na viace-
rých miestach od farby; druhé červené a také drobné, že by sa do nich
nikomu z vás nezmestila noha, ani najmladšej, ani najmladšiemu. Tá
v červených papučiach polieva kvety, kým si vy ostatní oblizujete
prsty, naťahuje sa za pelargóniami v príliš vysoko zakvačených kve-
tináčoch, trhá hadicou, zaseknutou o roh domu, ktorý postavil ten
v zelených papučiach. Trhá burinu vedľa kovovej skrinky, ktorú ten
v zelených papučiach natrel na čierno a bronzovou kurzívou na ňu
napísal PLYN. Tá v červených papučiach sa skláňa k sirôtkam v záho-
ne z debniacich tvárnic, ktoré odniekiaľ dovláčil ten v zelených. Stále
odniekiaľ niečo nosil a premieňal na kvetináče: kvety tam, okolo toho
domu, rastú zo starých šijacích strojov, z dutého kmeňa stromu, z ko-
šíkov a džbánov, zo smaltovanej vane. Rastú na pni po čerešni, v kve-
tináči z pletiva na kurence. Tá v červených papučiach sa neustále bo-
jí, že práchnivejúce drevo neunesie váhu zeminy, že sa pomaly zosu-
nie a rozdrví jej nohy. Muškáty tam preto polieva iba z jednej strany.
Tá v červených papučiach sa neustále bojí; ten v zelených zakaždým
mávne rukou.
Jeden z vás, ten, čo najviac cmuká, keď si oblizuje prsty, ho volá
otec, aj keď mu ním ten v zelených papučiach nie je. Dobre vyzeráte,
otec, pribrali ste, povie a poťapká svokra po pleci, obzerá si pri tom,
ako mu dorastajú vlasy. Či mu dorastajú. Ten v zelených papučiach
mávne rukou a zapáli si cigaretu. Stojí opretý o zábradlie, ktoré sám
ukoval, odklepáva popol na strechu susedovej garáže tak, aby to tá
v červených papučiach nevidela.
Jeden z vás, ten najmladší, v papučiach s tromi pásikmi, má rov-
naké vlasy ako kedysi on. Nosí ich dlhé, v chumáčoch stoja do každej
strany.
Jedna z vás volá tú v červených papučiach v jazyku, ktorý vás všet-
kých spája, mama, lebo je naozaj jej mamou. Z poliatych rastlín trhá
zosušené listy. Nemá vonkajšie papuče, ale svoje vlastné šľapky, s ťaž-
kou podrážkou a farebnými štrasmi. Cez rameno sa rozpráva s tou
z vás, ktorá je jej sestrou.
Jedna z vás, tá, ktorá je jej sestrou, sedí na stoličke za domom, pod
nohami v žltých vonkajších papučiach má rozložené noviny, hlavu za-
klonenú dozadu. Mierne sa hrbí. Najmladšia z vás, tá, ktorá sa strhá-
va, keď si ostatní oblizujete prsty, ju každú chvíľu napomína, aby se-
dela rovno. Kuchynskými nožnicami jej odstriháva z dlhých vlasov.
Veľmi málo, len toľko, aby boli zarovnané.
Jedna z vás, tá, ktorá sa strháva, keď si oblizujete prsty, kdesi čí-
tala, že si vieme predstaviť, aké by to bolo, obliznúť čokoľvek. Nielen
kokosové ježe (kokos je po hodine na slnku suchý, vojde medzi zuby),
žerbó rezy (jazyk hladko kĺže po poleve) a šamrole (práškový cukor
je sám o sebe príliš sladký), ale úplne čohokoľvek sa dotknúť jazykom.
Strieborného etažéra (dajú sa z neho pozbierať omrvinky po kokoso-
vých ježoch, žerbó rezoch a šamroliach, pod nimi je kovový povrch
teplý, zohriaty od slnka) alebo papúč, ktoré ste jej v ten deň pridelili
(biele froté je na jazyku suché, do úst sa jej nahrnú sliny). Na dĺžku sú
jej akurát, na šírku priveľké, potkýna sa v nich o vlastné nohy. Myslí
na toto: keď bola dieťa, v susednom dome mali psa, zvykla ho hladiť
cez medzery v kovanom zábradlí. Zviera sa pod jej dotykom krúti-
lo, snažilo sa dostať tú časť tela, na ktorej chcelo byť pohladené tam,
kam dosiahla. Tá v bielych papučiach vtedy cítila, že jej dlane pokryl
mastný povlak, vliezol jej pod nechty (keby si ich oblízala, rýchlo by
zvraštila tvár). Tá v červených papučiach jej zakazovala čohokoľvek
sa dotknúť, kým si psie pižmo dôkladne nezmyje z rúk.
Tá v bielych vonkajších papučiach počúva, ako vám nad hlavami
pukoce strecha z dutinkového polykarbonátu. Ten v zelených papu-
čiach zahasí cigaretu, poškriabe náter na lavičke a kúsok farby mu
ostane za nechtom. Oznámi vám, že ju cez týždeň obrúsi a znovu na-
trie. Všetci prikyvujete. Všetci ste tam.

Vy všetci, ktorí tam v ten deň ste, pomôžete tej v červených papu-
čiach poodnášať veci do domu: prázdny etažér, vankúše z lavičky, šál-
ky s nedopitou kávou. Popolník necháte vonku, schovaný pod stolom.
Ten v zelených papučiach na chvíľu zmizne. Vráti sa so železným
plátom v ruke, sfúkne z neho prach. Vyrezal ho do tvaru kohúta a na-
trel rovnakým čiernym akrylom ako plynovú skriňu. Podáva ho naj-
mladšej z vás, tej v bielych vonkajších papučiach.
Mohla by si ho dokončiť, povie.
Tú v bielych papučiach prekvapí, aký je železný kohút ťažký. Cíti,
že ešte vonia po akryle (keby sa ho dotkla jazykom, horká chuť by sa
nedala vymyť z úst).
Teraz?
Mračí sa, čerstvo vypraté nohavice má už teraz zaprášené, ako si
plát prinesený z garáže opiera o kolená. Tá v červených papučiach
jej nanúti oblečenie po niekom z vás: mužské šortky a tielko po ove-
ľa chudšej žene, pod pazuchami ju tlačí a na bruchu sa každú chvíľu
vyhŕňa. Aj v tom teple si cez seba prehodí montérkovú blúzu. Iba bie-
le papuče si nechá, nad nimi ešte aj tá v červených mávne rukou, ani
neviem, odkiaľ sa tu nabrali.
Ten v zelených papučiach jej vtisne do rúk štetec a ona krúti hlavou,
veď je príliš široký. Ten v zelených papučiach mávne rukou, ale nako-
niec predsa len prekutrá v garáži sedemdecky, povyťahuje zásuvky,
šmátra v zadných častiach políc. Tá v bielych papučiach zatiaľ hľa-
dá na mobile obrázok kohúta, čím dlhšie sa na železný obrys pozerá,
tým viac sa jej zdá, že nikdy v živote žiadneho kohúta nevidela, nevie
si predstaviť, odkiaľ mu vyrastá krídlo, v ktorej časti hlavy má oko.
Čupí na múriku pred garážou a snaží sa načrtnúť detaily murárskou
ceruzkou, kým ten v zelených papučiach hľadá štetec. Napokon aj tak
maľuje priveľkým štetcom, jednou jeho hranou, aby bola línia tenšia.
Namáča ho do tej istej farby, ktorou ten v zelených papučiach napísal
krasopisne slovo PLYN (v ústach by bola táto farba hustá ako med).
Rukávy montérkovej blúzy jej zavadzajú, vyhŕňa si ich jednou rukou,
v druhej celý čas drží štetec. Bojí sa ho položiť, aby nič nezamazala.
Nohavice jej okolo pása odstávajú, fúka jej na driek. Priveľkým štet-
com nevie namaľovať páperie a vzor na krku kohúta sa zleje do bron-
zovej machule. Akokoľvek opatrne štetec otáča, kým ten v zelených
papučiach stojí nad ňou a zapaľuje si cigaretu, oko namaľuje priveľké,
kohút pôsobí, akoby volal o pomoc.
Tá v bielych papučiach sa postaví. Kolená má stŕpnuté, na prstoch
farbu, nohavice, po tom jedným z vás, ktorý je jej otcom, si musí po-
ťahať dohora. Železný plát podá tomu v zelených papučiach. Malo by
to byť rovnaké z oboch strán, že, poznamená najmladšia z vás, pred-
stavuje si kohúta s veternou lopatkou pod pazúrmi, ako sa v letnom
vánku lenivo otáča.
Ten v zelených papučiach si potiahne z cigarety. Nič nehovorí. Na-
kláňa plát, raz na jednu, raz na druhú stranu. Od bronzového peria
sa odráža slnko. Oko sa roztieklo, hrubá vrstva farby ešte nestihla
uschnúť. Ten v zelených papučiach nič nehovorí. Dlho tam takto stoja,
obom im trhá kútikmi úst, tá v bielych papučiach celý čas drží špinavý
štetec. Ani si nevšimne, keď z neho kvapne na biele papuče.
Doma mám taký bronzový sprej, povie.

Ale netreba. Ten v zelených papučiach mávne rukou. Veď je to pekné!
Nakláňa kohúta, raz na jednu, raz na druhú stranu. U susedov sa roz-
vrčí kosačka. Okolo muškátov bzučia včely. Domov je tam, kde sa vám
občas niečo nepodarí.
Spravím šablónu. Aj tak to má dve strany, tak nech sú rovnaké.

Ten v zelených papučiach začína spokojne prikyvovať, ako si tak ob-
zerá to vydesené stvorenie s krivým okom a riedkym perím. Tá, kto-
rá sa s tým v zelených papučiach cíti doma, mu vytrhne nepodarok
z rúk. Dusí v sebe smiech.
Najbližšie, povie najmladšia z vás. Najbližšie, keď tam budete všet-
ci, to opraví.

Najbližšie, keď tam všetci budete, poviete najmladšej z vás len toľko:
trochu horšie mu rozumieť.
V dome, ktorý postavil, je prítmie. Žalúzie sú v každej izbe spuste-
né. Predtým tienila na tej strane domu čerešňa, zostal z nej len poma-
ly práchnivejúci peň.
Prichádzate postupne: najprv jedna dcéra so synom, potom druhá
s manželom. Ich dcéra, najmladšia z vás, dorazí posledná, v taške ne-
sie bronzový sprej. Celou cestou zo stanice v ňom počuje hrkotať olo-
venú guličku. Kráča rýchlym krokom, na kopci sa zadýcha. Po prícho-
de položí sprej na stôl vedľa toho, čo vonku nosí zelené papuče, ale vo
vnútri sedí iba v ponožkách. Z chudých členkov sa mu každú chvíľu
zošuchnú.
Zohne sa k nemu, aby ho pobozkala na líce, aj on sa načahuje
za ňou. Pod perami cíti najmladšia z vás kosti. Rozumie zamumlané-
mu pozdravu, ale zrejme iba preto, že ho očakáva. Doniesla som ten
sprej, povie do prítmia a pomyká nádobou, aby v nej zacinkala gulič-
ka. Ten v ponožkách mávne rukou. Tá v červených papučiach sa bojí,
tak strašne sa bojí.
Ten v priveľkých ponožkách sedí v strede pohovky, jednou rukou
sa opiera, druhá mu visí pozdĺž tela. Chrbát má podložený vankúš-
mi, ktoré boli doteraz iba okrasné (keby sa ich dotkla jazykom, ostali
by jej na ňom huňaté žmolky). Vy ostatní sedíte okolo neho ako okolo
ohňa, všetci na svojich zvyčajných miestach. Ešte chvíľu môžete robiť
veci tak ako zvyčajne. Na obrazovke televízora dvaja muži a jedna že-
na súťažia vo výrobe nožov, majú spotené telá a strapaté vlasy. Podľa
obrovských digitálnych hodín vedia, koľko času im ešte zostáva.
Predtým, ako najmladšia z vás prišla a doniesla sprej, ste jej po-
vedali len toľko: trochu horšie mu rozumieť. Jej sa zdá, že mu rozu-
mie celkom dobre, keď vysvetľuje, čo robia súťažiaci na obrazovke ne-
správne, aj čo robil nesprávne on, keď tiež začal v garáži vyrábať no-
že, ako sám prišiel na to, v čom bol problém, musí sa to tak a tak. Ona
myslí na toto: keď bola dieťa, vyrobil jej tupý drevený nôž s maľova-
nou rukoväťou a koženým puzdierkom. Pamätá si najmladšieho z vás,
ako zapichol ten nožík do nakopenej zeminy. V to ráno pršalo, zemi
na bola ťažká a vlhká a najmladší z vás v nej krútil nožíkom, snažil sa
ho zapichnúť čo najhlbšie a potom ho vytiahnuť ako meč z kameňa.
Lenže v dlani mu ostala len maľovaná rukoväť, drevená čepeľ sa za-
sekla v zemine. Tá v červených papučiach zvyšky nožíka hneď zaho-
dila do koša, aby sa vám nezadreli do dlaní triesky. Najmladšej z vás,
ktorej vtedy maľovaný nožík vyrobil, ostalo len puzdierko (na jazyku
by bola koža hladká a slaná ako živé zviera).
Na obrazovke si súťažiaci vo výrobe nožov nervózne nadvihujú
ochranné okuliare, aby videli odpočet času. Jeden z nich mieša epo-
xidové lepidlo, trasú sa mu pri tom ruky.
Keď najmladšia z vás prišla a doniesla sprej, povedali ste len toľko:
trochu horšie mu rozumieť. Ak sa s ním chce rozprávať, musí mu pri
tom hľadieť na tvár. Nie do očí, ale na ústa. Musí sa pozerať, ako vraš-
tí obočie, keď sa snaží artikulovať. Sama musí zistiť, že to pomáha,
vy ste jej to nepovedali. Nechceli ste ju vystrašiť. Nezľakla sa a teraz
sa spolu s vami bojí. Sleduje toho v priveľkých ponožkách, ako si ich
každú chvíľu s námahou napráva.
Nechce jesť, povie jedna z vás, tá v červených papučiach, na nič ne-
má chuť. Ani na vývar, ktorý jedával zo svojho obľúbeného taniera,
väčšieho ako všetky ostatné. Nevolá na tú v červených papučiach,
aby mu polievku ešte raz zohriala, lebo vývar mal najradšej vriaci,
z taniera naplneného po okraj (tá, ktorú ste nechceli vystrašiť, by si
na tom tanieri popálila jazyk). Pri jedení sŕkal. Najmladšia z vás sa pri
každom usrknutí mykala.
Trom súťažiacim vyprší čas. S rinčaním položia náradie, odstúpia
od pracovných stolov. Jeden z nich hreší, namiesto slov počuť iba pí-
panie. Po námahe im všetkým trom spod kože vystupujú svaly. Tá
v červených papučiach televízor stíši, chce sa toho v priveľkých po-
nožkách na niečo opýtať, nie je si istá, či on tak ťažko hovorí alebo ona
tak zle počuje. Už mesiace sa jej zdá, že jej cez ľavé ucho ledva pre-
nikajú zvuky. S najmladšou z vás teraz prechádzajú príbalové letáky,
pretože najstaršia nevidí na drobné písmená ani s okuliarmi.

Najmladšia z vás si predstavuje, aké by to bolo, obliznúť príbalový
leták (tenký, šuštivý papier by sa jej rozpustil na jazyku). Všetky tie
letáky číta tak, akoby sa ich zároveň snažila naučiť naspamäť. Nevie,
ako inak vám pomôcť. Číta pozorne, hľadá a nachádza slová nechu-
tenstvo a tráviace ťažkosti.
Na obrazovke súťažnými zbraňami rozrezávajú prasa. Napoly, je-
diným svižným rezom. Ten, čo tiež rád vyrába nože, si pomaly líha,
vankúš nemá pod hlavou tak, ako by chcel. Zvládne si cez seba preho-
diť deku. Najmladšia z vás si všimne, že takto, poležiačky, mu vo vý-
hľade prekáža bronzový sprej. Načiahne sa, aby ho posunula, ale ten
v priveľkých ponožkách len mávne rukou. Niečo jej hovorí, ale takto,
poležiačky, mu najmladšia z vás, dcéra jeho dcéry, nevidí na ústa. Mu-
sí si priznať, že mu nerozumie. Sedí tam, schúlená na svojom mieste
v rohu pohovky, jeho vystreté nohy sa jej takmer dotýkajú a ona ne-
tuší, čo chcel povedať.

Úryvok z pripravovanej prózy.

Rukopis knihy vznikol vďaka účasti autorky na štipendijnom programe Slovenského literárneho centra a finančnej podpory Nadácie Tatra banky.

Nicol Hochholczerová (* 1999) pochádza z Rimavskej Soboty a je autorkou novely Táto izba sa nedá zjesť (2021), preloženej do angličtiny, nemčiny, maďarčiny, srbčiny, ukrajinčiny a iných jazykov. Jej druhá kniha Tam vyjde v roku 2026 vo vydavateľstve KK Bagala.

 166 zobrazení