„Oči sa jej nerady, váhavo odtrhli od čohosi, čo videla iba ona. Preskočili na mňa, potom na vysoké okno za mojím chrbtom a zase späť, videl som v nich, ako zúfalo hľadá spomienky na obyčaje sveta, ktorý sa rozhodla opustiť. Nakoniec sa usmiala a pokročila ku mne.

            Som rada, že vás spoznávam, pán doktor, povedala. Z toho úsmevu, ktorý sa držal na tvári ako človek visiaci z okna na deviatom poschodí, mi bolo do plaču, ale vedľa stál doktor a pamätal som sa na jeho varovanie“ (str. 142 – 143).

            Román Pavla Vilikovského Letmý sneh (2014) sa končí rozprávačovou odpoveďou: „Čimborazka, povedal som a podal som jej ruku“ (str. 143).

            Prirovnanie „úsmev na tvári ako človek visiaci z okna na deviatok poschodí“ výrazne vystihuje situáciu bytosti, ktorá zmizla niekde v priestoroch choroby, čo v podstate pre rozprávača – jej manžela – znamená, akoby umrela.

            Letmý sneh je teda román o umieraní a smrti. Je to názor popredných znalcov prozaického diela Pavla Vilikovského, Petra Zajaca a Petra Darovca: Zajac o tom píše v štúdii Vilikovského príbehy umierania (ZAJAC, 2017) a Darovec v štúdii Odchádzanie duše 1 a 2 (DAROVEC, 2017). Zajac v úvode svojej štúdie uvádza a teoreticky zdôvodňuje typológiu štyroch uzlových bodov v prozaickej tvorbe Pavla Vilikovského: v debute Citová výchova v marci (1965) videl pokus „o totálnu lyrickosť prozaického textu“ (ZAJAC, 2017, str. 43), v druhom bode došlo „k ruptúrnemu odklonu od totálnej lyrickosti k spomaleniu, ktoré uňho predstavuje zlom k ironickému kódu“ (Cd., str. 44; Večne je zelený…, 1989, Eskalácia citu, 1989, Slovenský Casanova, 1991), tretí typ prózy „sa najčastejšie spája s latentne prítomným epifanickým zážitkom, ktorý je prítomný ako zážeh, zákmit“ (Cd., 44; Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch, 1989, Peší príbeh, 1992, Krutý strojvodca, 1996, Čarovný papagáj úspechu a iné gýče, 2005) a vo štvrtom, na čele ktorého je román Posledný kôň Pompejí (2001) epifanický moment zážehu „nahrádza často len neprítomná panoramatická historická klenba, a skryto, latentne prítomná historicita“ (Tamže; Silberputzen, 2006, Vlastný životopis zla, 2009, Pes na ceste, 2010, Prvá a posledná láska, 2011).

            V tejto Zajacovej klasifikácii nie sú uvedené Vilikovského tituly Prvá veta spánku (1983), Letmý sneh (2014),Krásna strojvodkyňa, krutá vojvodkyňa (2017); román RAJc je preč vyšiel po vzniku Zajacovej štúdie a možno ho pozorovať v typologickej dvojici s Posledným koňom Pompejí. V prepracovanej verzii tejto štúdie pod názvom Príbeh umierania o Letmom snehu Zajac píše: „Tematickým spúšťačom nie je však v Letmom snehu halucinovanie, ani bdelé vystupovanie z tela, ale vizuálna a auditívna metaforická figúra spustenej lavíny. Celý príbeh je vlastne protokolom jej padania, ktoré má medicínske pomenovanie Alzheimer a je v podstate dvojitým umieraním; odumieraním, odchádzaním pamäti a zomieraním, odchádzaním tela“ (rkp.).

Zajac Letmý sneh interpretuje ako román, a to v kontexte celej tvorby Pavla Vilikovského. Len stručný výpočet jeho interpretačne podložených záverov si vyžaduje veľa priestoru. V závere sa dočítame, že v románe sa Vilikovský „vracia od veľkých historických rámcov, v ktorých sa odohrávajú ľudské osudy, naspäť k individuálnemu ľudskému osudu ako základnému rámcu, k jeho telu, duši a pamäti“ (C.d., str. 55).

            Peter Darovec monografiu Pavel Vilikovský (2007) končí staťou o knihe Silberputzen, ale sledoval potom aj novšiu prozaickú produkciu tohto autora. O Letmom snehu hneď v roku jeho vydania uverejnil recenziu s veľavravným titulom: Kniha roka: Veľké slová. Láska. Duša, čimborazka. V štúdii Odchádzanie duše 1 a 2 pozoruje celkové súvislosti próz Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch a Letmý sneh (druhý titul, na rozdiel od Zajaca, žánrovo určuje ako novelu). Dôkladne interpretuje spoločné znaky a rozdiely oboch próz a uzatvára: „Čo ostáva obom textom spoločné, je paradox vnímania odchádzania duše pred telom. Pre Vilikovského je to natoľko silný paradox, že sa k nemu aj po desaťročiach prozaicky vracia – a to tak, že mu venuje celú knihu“ (DAROVEC, 2015, str. 61). Inak, je správna Darovcova konštatácia, že v Letmom snehu „vidieť jeden z prejavov Vilikovského všeobecnejšej tendencie recepčného zjednodušovania textov v súčasnej fáze jeho tvorby“ (Tamže).

            V prevažnej väčšine Vilikovského kníh sa vyskytuje narácia mozaikového charakteru, t. j.  jednotlivé naratívne segmenty sú v určitom zmysle niečím zarámcované. V slovenskej próze je to Vilikovského svojrázne citátové rámcovanie, v novele Kôň na poschodí, slepec vo Vrábľoch sú to citáty  z českej príručky ppl. Bruna Jakscha Jezděc a kůň. Rovnaký spôsob rámcovania použil v románe Posledný kôň Pompejí, citátmi zo Senecových Listov priateľom.

            Častejšie kompozične segmentovanie číslicami – (Večne je zelený…, v novele Na ľavom brehu pamäti, Pes na ceste), hviezdičkou * (Krásna strojvodkyňa, krutá vojvodkyňa, RAJc je preč). Poviedky, samozrejme, nie sú segmentované, ale ani niektoré rozsiahlejšie diela, ako Prvá veta spánku.

 543 zobrazení