Spomínam si na svoj pobyt v Srbsku v rámci literárneho festivalu. Mikrobus zastavil v poli, aby sa básnici trochu prevetrali. Nad cestou bola pláň a na nej stála brána, či skôr kamenný oblúk podobný bráne, bez dverí, bez domu či dvora. Brána ako podivný prechod z jednej dimenzie do druhej. Niektorí prešli, iní ostýchavo váhali, fotografovali, ešte ďalší dali rázne najavo svoje nie. Azda považovali bránu v poli za niečo absurdné, za ruinu starého sveta.

Brána je mnohoznak. Symbol vstupu a výstupu, príchodu a návrtu, ale aj skrytého priestoru vnútri, až po kozmos jazyka. Brána sa otvára a zatvára, zamyká aj odomyká, kto na ňu trpezlivo klope, býva mu otvorené. Pozývam vás do poetického dobrodružstva s rozličnými podobami brán v poetike našich popredných slovenských básnikov: Jána Zambora, Rudolfa Juroleka a Juraja Kuniaka.

S trochou autorskej licencie by sme mohli povedať, že každé písanie je prechodom z profánnej sféry do sféry posvätného. Za každou bránou je osobná cesta. Intimita a privátno, ktoré vytvárajú domov videného.

Na dávnych cestách sa míľnikom pri nich hovorilo hermy alebo hermovky. Dostali takéto pomenovanie preto, lebo míľniky boli štvorhranné stĺpy, na ktorých bola pôvodne hlava gréckeho boha Herma, sprievodcu pútnikov i básnikov. Neskôr sa za hermovky považovali aj prícestné stĺpy, na ktoré pribudli aj hlavy umelcov a filozofov, napríklad aj poetky Sapfó. Hermovky mali byť pripomienkami toho, že iba tá cesta má zmysel, ktorá je duchovná, a mali by sme mať na pamäti nielen svoju osobnú históriu, ale aj myšlienky tých, ktorí tu pôsobili a žili pred nami. Traja básnici, s ktorými som sa rozprávala o symbolike brány, s každým jemu blízkou formou, nachádzajú svoje viditeľné či neviditeľné brány inými básnickými nástrojmi.

Pre Jána Zambora a jeho knihu Brána, ktorá vyšla v roku 2020, je brána reálnym prechodom z vonkajšieho sveta do vnútorného, zo sveta živých do sveta mŕtvych, pričom brána, roztvárajúca sa do strán, poskytuje aj tvarovanie rozkrídleného. Brána je trinástou básnickou zbierkou nášho básnika, literárneho vedca a prekladateľa. K povahe Zamborovho písania patrí ikonizácia bytia v zmysle zviditeľňovania neviditeľného vo veciach i ľuďoch. Zahŕňaním významných osobností slovenskej kultúry do procesov písania Zamborova brána je aj hľadaním brány spravodlivosti pred tribunálom predkov, v toku miznúceho času. Literárna spravodlivosť spočíva v pretrvaní.

Rudolf Jurolek, laureát Ceny KNS a Zlatej vlny za zbierku Bukolika (vyšla v roku 2021 ako autorova ôsma kniha básní), má svoje brány rozpriestranené v prírode. Sú všade okolo, neustále nimi viditeľne aj neviditeľne prechádza, hoci ony sú v pohybe. Sú to brány svetla, ktoré sa neustále menia, tak ako sa mení meditácia básnika, jeho chôdza. Jas a svetlo ho sprevádzajú nielen v krajine, ale aj vo vnútorných obydliach, plných „nezabudnuteľných videní“. Dobre vieme, že bukolická poézia zobrazuje pastiersky alebo vidiecky život. Prekladateľka Luisy Glückovej Jana Kantorová – Báliková napísala v doslove ku knihe Vidiecky život: „Vidiecky život je ako skladačka, v ktorej niektoré básne nie sú dôležité samy osebe, ale sú nevyhnutnými dielikmi na dotvorenie celku.“ Niečo podobné by sa dalo povedať aj o Jurolekovej Bukolike. Každá báseň je neopakovateľnou cestou krajinou, kde spolu s básnikom putuje aj sama krajina, má podiel na jeho myslení: „Svet by vyzeral inak, keby som ho inak opísal…“ Táto filozofická myšlienka je osobitou, azda aj najosobitejšou podstatou jeho poézie. Niečo ako pahorok mysle: Prechod bránou za pomoci myšlienky. Jednou zo súkromných brán Rudolfa Juroleka je aj brána raja, brána vyhnania Adama a Evy, ktorú nachádza a neustále obnovuje v harmonizácii svojho vnútorného života.

Najnovšia kniha Juraja Kuniaka Ako sme sa stali vyšla v roku 2022 vo vydavateľstve Skalná ruža ako autorova desiata zbierka poézie. Jej čítanie ma posilnilo. Uchvátila ma jej bazálna téma: partnerská spiritualita páru. Pri čítaní som v nej objavovala knihu Genezis, aj Pieseň piesní, s postupným prelínaním jedného v druhom. V tej knihe je silné duchovné prúdenie. Postupne sa všetko „stáva“ v priestore, ktorý tu bol oddávna, v priestore, ktorý čakal na dvojicu, na básnika a jeho manželku Majku, aby sa udialo niečo nevídané: z bezčasu povstáva ich čas, z bezfarebnosti vznikajú farby, pridáva sa šepot krídel, postupne sa rodí vedomie, že „pre každý život existuje vesmír“. A nad tým všetkým kraľuje pohľad z Choča ako zo stromu života. Priviedlo ma to k myšlienke, že Kuniakova brána je onou biblickou tesnou bránou, ku ktorej vedie úzka cesta vernosti, partnerskej rovnocennosti, a pre túto bránu je príznačné to, že nie je napísaná a žitá pre jedného, ale je to tesná brána pre dvoch.

 356 zobrazení