Rozhovor o básni Havran s poetkou Janou Kantorovou – Bálikovou

Katarína Bednárová vo svojej práci Rukoväť dejín prekladu na Slovensku II. (Situácia slovenského umeleckého prekladu v 20. storočí), ktorú vydala Univerzita Komenského v Bratislave v roku 2015, píše: „Prekladová poézia vychádzala v každom z vydavateľstiev. Vydavateľstvo Slovenský spisovateľ založilo v roku 1964 edíciu Kruh milovníkov poézie, ktorá sa otvárala najlepším novým prekladateľom poézie. Ako subskripčná edícia bola veľmi obľúbená a mala široké čitateľské zázemie. Edícia vychádza sporadicky aj v súčasnosti, ale chýba jej koncepčnosť a pravidelnosť, s akou priťahovala k poézii čitateľov pred rokom 1989, keď sa jej tituly výzorom často približovali k bibliofilským vydaniam a výtvarne boli veľmi kvalitne spracované. Básnický preklad sa chápal ako ,špecifický druh básnickej tvorby‘ (Zambor 2000). Koexistencia básnika a prekladateľa v jednom tvorivom subjekte, reflektovanie vlastných básnických programov cez preklad poézie chápaný ako iná nevyhnutná tvorivá skúsenosť sú pozadím, z ktorého vznikli experimentálne preklady uprednostňujúce transpozície, parafrázy, etablovali sa nové, v slovenskej poézii netradičné žánre (haiku, pantun a i.), či viacnásobné preklady jedného básnika z pera jedného prekladateľa. Do intimity tohto veľmi plodného hľadania básnického výrazu v preklade poézie môže čitateľ naplno preniknúť prakticky až dnes, keď vychádzajú osobné reflexie o básnickej prekladateľskej praxi generácie básnikov – prekladateľov, ktorej tvorba sa naplno rozvíjala od konca 50. rokov (reflexie J. Mihalkoviča, J. Zambora, Ľ. Feldeka, J. Buzássyho a i.). Preklady poézie sa vydávali pružnejšie a systematickejšie ako preklady prislúchajúce iným literárnym druhom a žánrom. Básnický preklad nadväzoval na pohyby svetovej poézie rýchlejšie a intenzívnejšie než prozaický preklad na pohyby prózy. Dopredu ho posúvala aj literárna a prekladová kritika, ktorá sa zaoberala metódami a koncepciami básnického prekladu vo väčšej miere než koncepciami prekladu prózy.“

Poetka Jana Kantorová-Báliková absolvovala anglický jazyk a pedagogickú psychológiu na Filozofickej fakulte v Bratislave. Bola redaktorkou vo vydavateľstve Slovenský spisovateľ (1977 – 1990), pracovala tiež v časopisoch Nové slovo a Revue svetovej literatúry. Vlastné básne publikovala napríklad aj v časopisoch Nové slovo, Romboid, Slovenské pohľady, Revue svetovej literatúry, Literárny týždenník alebo Kultúrny život. Je autorkou básnických zbierok: Smäd (1976), Opojenie (1977), Na dennom svetle (1982), Pešia zóna (1986), Pevný bod (1988),Pondelok v galérii (2005). Prekladala klasickú i súčasnú anglickú a americkú poéziu i prózu.

Od roku 1990 pracuje ako prekladateľka v slobodnom povolaní, preložila množstvo populárno-vedeckých i prozaických diel, za mimoriadnu však považuje predovšetkým svoju prekladateľskú tvorbu z diel klasických i súčasných anglofónnych básnikov. Preložila diela mnohých výnimočných autorov, napríklad: Percy Bysshe Shelley, Wiliam Blake, Robert Burns, Rudyard Kipling, William Butler Yeats, Louise Glück, Douglas Dunn a dôležité básnické zbierky, ako Portugalské sonety (Elizabeth Barrettová-Browningová), Havran a iné básne (Edgar Allan Poe), Balada o žalári v Readingu (Oscar Wilde), Mať niekde jaskyňu (Robert Burns), Evanjelium podľa Johna (John Deane), Večné volanie (William Butler Yeats), Vidiecky život (Louise Glück), Básne (Jim Harrsion) a iné. Jej preklad básne Havran je jedným z desiatich prekladov, ktoré v slovenčine evidujeme.Rozhovor viedla redaktorka Romboidu Vanda Rozenbergová.

Dočítajte tento článok
s predplatným časopisu Romboid.

Mám predplatné, chcem sa prihlásiť

 328 zobrazení