Urbanovo krákanie

Je to tak, Jozef Urban by sa bol dožil šesťdesiatich rokov, keby…

Pre moju generáciu je to jeden z najdôležitejších hlasov dvadsiateho storočia. Po rokoch sa mi vybavuje istá spomienka, tak rolujem po internete, aby som našla zmienku o jeho krákaní. V tomto čísle Romboidu predsa píšeme aj o Edgarovi Allanovi Poeovi. Spomínam si, že pred istým časom som narazila na text o J. Urbanovi, ktorý sa výborne čítal, bavil ma, vrátil ma do minulosti a písalo sa v ňom aj o Havranovi. Ani po zdĺhavom pátraní som ten text už nenašla. Vlastne som si nepamätala na nič, čoho by som sa mohla chytiť, zostal vo mne len pocit, že to bolo iné. Ten pocit ma ako zázrakom postupne doviedol k autorovi spomínaného materiálu, k Jánovi Litvákovi. Svoj pôvodný text upravil a tu je.
(vr)

Jozef Urban. 1964.

V noci 28. apríla 1999 básnik Jozef Urban odviezol do šrotu svoj zánovný Seat, a zabudol z neho vystúpiť. V plnej rýchlosti za Zvolenom smerom na Detvu ukončil svoj život po čelnej zrážke s poľským kamiónom, ktorý ho niekoľko desiatok metrov hrnul pred sebou zakliesneného pod nápravou. Údajne sa predtým poškriepil, údajne predtým vypil niekoľko pív, údajne nepochopil znamenia, ktoré mu signalizovala policajná hliadka. Na každé z týchto tvrdení sa našlo množstvo takmer miestoprísažných svedkov. Jožo Urban patril medzi populárnych básnikov. Kamarátstva uzatváral veľmi ľahkovážne.

Dočítajte tento článok
s predplatným časopisu Romboid.

Mám predplatné, chcem sa prihlásiť

 292 zobrazení