Aká je duchovná kartografia desiatich sopečných ostrovov stratených v Atlantiku, ktoré sa ťažko hľadajú v školských atlasoch? Pôvodne neobývaný archipelag objavili portugalskí moreplavci v roku 1460. Ostrovy sa veľmi rýchlo stali prestupnou stanicou pre afrických otrokov zo západnej časti čierneho kontinentu odvážaných do baní a na plantáže cukrovej trstiny v Brazílii a Karibiku. Etnický genofond územia obohatili sefardskí Židia vyhnaní z Portugalska a Španielska koncom 15. storočia a neskôr Angličania, Číňania, Indovia…
Hamletovská otázka na týchto smutno pustých ostrovoch znela odjakživa tak, ako to zaznamenal významný kapverdský básnik Jorge Barbosa v poéme Morská báseň: odísť alebo zostať? Či už ľudia žili na severnom oblúku súostrovia v návetrí (Ilhas do Barlavento), alebo v južnej časti v závetrí (Ilhas do Sotavento), trápili ich po stáročia tie isté starosti: chudoba, nedostatok ornej pôdy a vlahy, prírodné katastrofy a nevšímavosť koloniálnych elít v Lisabone. Túto skutočnosť odzrkadľuje aj slovná zásoba ostrovnej kreolskej portugalčiny a najmä jej hudba a poézia, kde sa najčastejšie spomína ,,sodade” (melanchólia, bolestivá túžba) a ,,morna” (kapverdský blues). Ale aj, akoby formou kompenzácie a sublimácie smútku, charakteristická súčasť kapverdského svetonázoru ,,morabeza“ – pohostinnosť, uvoľnenosť, priateľská spontánnosť, humor.
Od roku 1975 je táto krajina nezávislá, slobodná a je jedným z najdemokratickejších štátov Afriky. Literatúra, najmä jej poézia tvorí dôležitú zložku pri vytváraní kapverdskej národnej identity.
Sympatické na afrických štátoch je, že často majú za hlavu štátu básnika. Je to aj prípad Kapverdských ostrovov, kde v rokoch 2011 – 2021 bol prezidentom Jorge Carlos Fonseca – právnik, odborník na trestné právo, bývalý minister zahraničných vecí a vynikajúci básnik. V jednej svojej básni v próze sa vyznal z lásky k Prahe: ,,Moja skutočná sesternica Vera, primavera, je Praha. Niet o tom pochýb. Nie tá od Nabokova. Neskôr môžu aj iné. Ale tou ozajstnou som zostal zaočkovaný navždy.”
JORGE BARBOSA
(Ostrov Santiago, 1902 – 1971)
Báseň o mori
Dráma mora,
nepokoj skrotenia,
vždy
vždy
vo vnútri nás!
More!
Oblieha
a uchvacuje naše ostrovy!
Opotrebuje skaly našich brehov.
Zanecháva lesk morskej soli na tvári rybárov,
buráca v piesku našich pláží,
hrmí jeho hlas v pohorí,
zmieta drevené loďky pri týchto brehoch…
More!
Kladieš modlitby na pery,
nechávaš v očiach tých, ktorí zostávajú,
zmierenú clivotu za ďalekými krajinami,
ktoré k nám prichádzajú vyobrazené na plagátoch
filmových príbehov,
tento výraz iných podnebí, ktoré prinášajú cestujúci,
keď sa vylodia, aby videli chudobu tejto zeme.
More!
Nádej listu z diaľky,
ktorá možno nikdy nedorazí…
More!
Nostalgia starých námorníkov, keď hovoria o zašlých časoch,
príbehy o veľrybe, ktorá prevrátila kanoe…
alkoholických opiášoch, bitkách, ženách,
cudzích prístavoch…
More!
Vo vnútri nás všetkých,
v piesni morna*,
v tele tmavohnedých dievčat,
na vrtkavých stehnách černošiek,
pri túžbe ciest, o ktorých mnohí snívajú!
Táto pozvánka prichádza každú hodinu,
v ktorej nás More vyzýva na únik.
Táto zúfalá vášeň odísť
a zároveň zostať!
*morna – clivá kapverdská pieseň
Predohra
Keď objaviteľ prišiel na prvý ostrov
žiadni nahí muži
ani žiadne nahé ženy
naňho nestriehli
nevinne a bojazlivo
spoza vegetácie.
Neleteli otrávené šípy vo vzduchu,
žiadny poplach, vojnový pokrik
nezaznel v horách.
Boli tam len
dravé vtáky
ostré pazúry
morské vtáky
dlhočizný dolet
spevavé vtáctvo
vydávajúce neuveriteľné melódie.
Rastlinný porast,
ktorého semená prileteli
na krídlach vtákov,
alebo ich sem priviali
fúrie víchrice.
Keď objaviteľ dorazil
a vyskočil z provy bárky,
zaboril
pravú nohu do mokrého piesku
Prežehnal sa
ešte ustráchaný a prekvapený
a myslel na Kráľa,
v tú hodinu,
v tej počiatočnej hodine
sa začal plniť
osud nás všetkých.
MÁRIO FONSECA
(Ostrov Santiago, 1939 – 2009)
Kto má uši aby počul
kto má uši aby počul
nech ich otvorí a načúva
ženy rodia v chatrčiach
bez hygieny
vetra veľa
muži bedákajú
v krčmách
žiadna rebélia
rumu veľa
kozy jedia
kamene
na poliach
žiadnej rastliny
skaly veľa
trinásťročné prostitútky
prenajímajú
panenstvo
za málo peňazí
syfilisu veľa
chlapci premávajú
brušiská
bez jedla
pásomníc veľa
páni
v saku
a kravate
znásilňujú
slúžky
za meter látky
automobilov veľa
šialenci masakrujú
deti
na uliciach
bez blázinca
tajných veľa
ľudské tvory hnijú
v suterénoch
bez svetla
rúbanísk veľa
ľudia
vykrikujú
na námestiach
nech žije salazar!*
kto má uši aby počul
nech ich otvorí a načúva
* António de Oliveira Salazar (1889 – 1970) portugalský ministerský predseda (1932 – 1968) a „tichý diktátor“ afrických kolónií
MARIA HELENA SATO
(Ostrov São Vicente, 1957)
Cabo Verde
Súostrovie
nie sú len uvoľnené
skaly
úlomky
mozaiky.
Sú to ucelené
partitúry,
opery a symfónie,
vsunuté poltóny,
rozpálené hviezdy
serenád
v tichosti
noci.
Duša súostrovia
stúpa hore
ponad každý
husľový kľúč.
EILEEN BARBOSA
(São Vicente, 1982 )
Moji rodáci
Akoby moji rodáci
vzišli z tejto
suchej zeme.
Vyklíčili zo sopiek
narodili sa z mušle
ktorú more položilo na piesok.
Moji rodáci
majú dlhé vrásky pod očami
vrásky od smiechu
z utrpenia
a z umierania.
Tie z umierania sú najkrajšie
potvrdzujú každý deň
zmŕtvychvstanie.
ARMÉNIO VIEIRA
(Ostrov Santiago, 1941)
Keby sme boli ohňovzdorní
Voči bolesti a rozkoši
vlčí mak
(jedna z metafor
úniku
a snáď šialenstva)
je len kvet
nič viac
ako krvavočervená slnečnica
Vertikálna stavba
Báseň môžeš vystavať
aj so zápalkami.
Ale buď opatrný: používanie ťaháku
by pokazilo báseň.
Nezaváhaj: tvoje srdce,
ešte viac ako tvoja ruka,
ťa môže zradiť. Pozor na to!
Taká báseň je krušná.
Bez ťaháku a vertikálne
môže trvať večnosť.
Keď už bude hotová,
nepodpisuj ju, báseň nie je tvoja.
Tuto è finito
Hotovo!
Méloská Venuša je tučná
a mala cisaráka
Apolón je plný vrások
a používa monokel
Kupid vyrástol
a trpí na herniu.
Koniec!
MARGARIDA FONTES
(Ostrov Fogo, 1975)
Taká som
Sú dni, keď som botanická, odvážna ako kvet, ruža.
Sú dni, keď som tichý blázon, sedmospáč, duša túlavá.
Sú dni, keď som rádioaktívna, atómové verše. Bomba.
Beštia, občas len necudná, inokedy idem do toho celá.
Žena, ktorá sa vo mne prechádza, je tajomná próza.
Básnik, ktorý odbieha od veci, keď je ako kameň, som ja.
Poetka dní, keď som smelá ako bolesť, skrátka ruža…
VERA DUARTE
(Ostrov São Vicente, 1952)
Vír
Vlk sa obliekol do striebra
a prikryl sa zlatom
zlato, zlato, veľa zlata
V divokom víre
bohatstva vytrvalo ukorisťovaného
opečiatkuje sa zničený chrbát
zotročených sedliakov
zoslabnutých ľudí z úmornej lopoty
Zo zberby a špiny
zahalenej v neskutočnom prepychu
plynie zlovestné ponaučenie:
čím viac zlodejčiny
tým viac panstva
a viac amnestie
Šťastie
Niekedy za bezsenného úsvitu ma prepadne dokonalá báseň.
S úžasom oceňujem jej jagot a príchuť šťastia.
Ponáram sa do spánku omámená… a báseň zavelí na ústup.
Keď prehrmí pandémia
Keď prehrmí pandémia
ponorím sa v búrlivých vodách
poletím k sústredeným snom
smerom k trase nikdy viac
Keď prehrmí pandémia
pripijem si na roztrieštených bohov
na pôvab preživších
a budem zbierať luminiscenčné zajtrajšky
Keď prehrmí pandémia
chvenie života presviští
cez krvný obeh až do srdca
a v žilách sa mi opäť prebudí zanietenie
Nemôžem takto zomrieť
predtým ako prehrmela pandémia
MÁRIO LÚCIO SOUSA
(Ostrov Santiago, 1964)
Rekviem
Tulák na rohu ulice zomrel
jeho smrť nikto neoplakával
ani on sám
……………………………………………
V noci pri tanci
muzika zoraďovala dvojice
nastavovala ústa
vravela sladké veci.
Boli sme rozjarení
bolo počuť štekanie bez psov
a rozprávali sme sa bez slov.
Mal som tekutý pocit
slaná vôňa
stekala po mojej tvári
a mysleli si že plačem bez náreku
(veď mužnosti málo a pohárov veľa)
ale ja som vedel to čo vy nie
– táto morna je pre mŕtveho tuláka
ktorý zomrel na rohu ulice.
JORGE CARLOS FONSECA
(Ostrov São Vicente, 1950)
Literatúra v sobotu
Literatúra si vyjde do ulíc a prechádza sa po pešej zóne.
Žobráci na slnku, turisti, radostní ľudia na nákupoch, sny a nenávisť, cyklón, bieda a opprobrium orgazmu. Tváre a životy, o ktorých som si myslel, že ich už pochovali, ale ktoré sú odrazu slová a zvuky plné optimizmu, sedia pohodlne na nízkych lavičkách peších uličiek.
Vrtkavá je moja filozofia o žobrači.
Z portugalčiny preložil a úvodné slovo napísal PETER ZSOLDOS.
446 zobrazení
