Poézia Kapverdských ostrovov

Aká je duchovná kartografia desiatich sopečných ostrovov stratených v Atlantiku, ktoré sa ťažko hľadajú v školských atlasoch? Pôvodne neobývaný archipelag objavili portugalskí moreplavci v roku 1460. Ostrovy sa veľmi rýchlo stali prestupnou stanicou pre afrických otrokov zo západnej časti čierneho kontinentu odvážaných do baní a na plantáže cukrovej trstiny v Brazílii a Karibiku. Etnický genofond územia obohatili sefardskí Židia vyhnaní z Portugalska a Španielska koncom 15. storočia a neskôr Angličania, Číňania, Indovia…

Hamletovská otázka na týchto smutno pustých ostrovoch znela odjakživa tak, ako to zaznamenal významný kapverdský básnik Jorge Barbosa v poéme Morská báseň: odísť alebo zostať? Či už ľudia žili na severnom oblúku súostrovia v návetrí (Ilhas do Barlavento), alebo v južnej časti v závetrí (Ilhas do Sotavento), trápili ich po stáročia tie isté starosti: chudoba, nedostatok ornej pôdy a vlahy, prírodné katastrofy a nevšímavosť koloniálnych elít v Lisabone. Túto skutočnosť odzrkadľuje aj slovná zásoba ostrovnej kreolskej portugalčiny a najmä jej hudba a poézia, kde sa najčastejšie spomína ,,sodade” (melanchólia, bolestivá túžba) a ,,morna” (kapverdský blues). Ale aj, akoby formou kompenzácie a sublimácie smútku, charakteristická súčasť kapverdského svetonázoru ,,morabeza“ – pohostinnosť, uvoľnenosť, priateľská spontánnosť, humor.

Od roku 1975 je táto krajina nezávislá, slobodná a je jedným z najdemokratickejších  štátov Afriky. Literatúra, najmä jej poézia tvorí dôležitú zložku pri vytváraní kapverdskej národnej identity. 

Sympatické na afrických štátoch je, že často majú za hlavu štátu básnika. Je to aj prípad Kapverdských ostrovov, kde v rokoch 2011 – 2021 bol prezidentom Jorge Carlos Fonseca – právnik, odborník na trestné právo, bývalý minister zahraničných vecí a vynikajúci básnik. V jednej svojej básni v próze sa vyznal z lásky k Prahe: ,,Moja skutočná sesternica Vera, primavera, je Praha. Niet o tom pochýb. Nie tá od Nabokova. Neskôr môžu aj iné. Ale tou ozajstnou som zostal zaočkovaný navždy.”

JORGE BARBOSA 

(Ostrov Santiago, 1902 – 1971)

Báseň o mori

Dráma mora,

nepokoj skrotenia,

vždy

vždy 

vo vnútri nás!

More!

Oblieha

a uchvacuje naše ostrovy!

Opotrebuje skaly našich brehov.

Zanecháva lesk morskej soli na tvári rybárov,

buráca v piesku našich pláží,

hrmí jeho hlas v pohorí,

zmieta drevené loďky pri týchto brehoch…

More!

Kladieš modlitby na pery,

nechávaš v očiach tých, ktorí zostávajú,

zmierenú clivotu za ďalekými krajinami,

ktoré k nám prichádzajú vyobrazené na plagátoch  

filmových príbehov,

tento výraz iných podnebí, ktoré prinášajú cestujúci,

keď sa vylodia, aby videli chudobu tejto zeme.

More!

Nádej listu z diaľky,

ktorá možno nikdy nedorazí…

More!

Nostalgia starých námorníkov, keď hovoria o zašlých časoch,

príbehy o veľrybe, ktorá prevrátila kanoe…

alkoholických opiášoch, bitkách, ženách,

cudzích prístavoch…

More!

Vo vnútri nás všetkých,

v piesni morna*,

v tele tmavohnedých dievčat,

na vrtkavých stehnách černošiek,

pri túžbe ciest, o ktorých mnohí snívajú!

Táto pozvánka prichádza každú hodinu,

v ktorej nás More vyzýva na únik.

Táto zúfalá vášeň odísť

a zároveň zostať!

*morna – clivá kapverdská pieseň

Predohra

Keď objaviteľ prišiel na prvý ostrov

žiadni nahí muži

ani žiadne nahé ženy

naňho nestriehli

nevinne a bojazlivo

spoza vegetácie.

Neleteli otrávené šípy vo vzduchu,

žiadny poplach, vojnový pokrik

nezaznel v horách.

Boli tam len 

dravé vtáky

ostré pazúry

morské vtáky

dlhočizný dolet

spevavé vtáctvo

vydávajúce neuveriteľné melódie.

Rastlinný porast,

ktorého semená prileteli

na krídlach vtákov,

alebo ich sem priviali 

fúrie víchrice.

Keď objaviteľ dorazil

a vyskočil z provy bárky,

zaboril

pravú nohu do mokrého piesku

Prežehnal sa

ešte ustráchaný a prekvapený

a myslel na Kráľa,

v tú hodinu,

v tej počiatočnej hodine

sa začal plniť

osud nás všetkých.

MÁRIO FONSECA 

(Ostrov Santiago, 1939 – 2009)

Kto má uši aby počul

kto má uši aby počul

nech ich otvorí a načúva

ženy rodia v chatrčiach

bez hygieny

            vetra veľa

muži bedákajú

v krčmách

žiadna rebélia

            rumu veľa

kozy jedia

kamene

na poliach

žiadnej rastliny

            skaly veľa

trinásťročné prostitútky

prenajímajú

panenstvo

za málo peňazí

            syfilisu veľa

chlapci premávajú

brušiská

bez jedla

            pásomníc veľa

páni

v saku

a kravate

znásilňujú

slúžky

za meter látky

automobilov veľa

šialenci masakrujú

deti

na uliciach

bez blázinca

tajných veľa

ľudské tvory hnijú

v suterénoch

bez svetla

rúbanísk veľa

ľudia

vykrikujú

na námestiach

                        nech žije salazar!*

kto má uši aby počul

nech ich otvorí a načúva

* António de Oliveira Salazar (1889 – 1970) portugalský ministerský predseda (1932 – 1968) a „tichý diktátor“ afrických kolónií

MARIA HELENA SATO 

(Ostrov São Vicente, 1957)

Cabo Verde

Súostrovie

nie sú len uvoľnené

skaly

úlomky

mozaiky.

Sú to ucelené

partitúry,

opery a symfónie,

vsunuté poltóny,

rozpálené hviezdy

serenád

v tichosti

noci.

Duša súostrovia

stúpa hore

ponad každý

husľový kľúč.

EILEEN BARBOSA 

(São Vicente, 1982 )

Moji rodáci

Akoby moji rodáci

vzišli z tejto

suchej zeme.

Vyklíčili zo sopiek

narodili sa z mušle

ktorú more položilo na piesok.

Moji rodáci

majú dlhé vrásky pod očami

vrásky od smiechu

z utrpenia

a z umierania.

Tie z umierania sú najkrajšie

potvrdzujú každý deň

zmŕtvychvstanie.

ARMÉNIO VIEIRA 

(Ostrov Santiago, 1941)

Keby sme boli ohňovzdorní 

Voči bolesti a rozkoši

vlčí mak

(jedna z metafor

úniku

a snáď šialenstva)

je len kvet

nič viac

ako krvavočervená slnečnica

Vertikálna stavba

Báseň môžeš vystavať

aj so zápalkami.

Ale buď opatrný: používanie ťaháku

by pokazilo báseň.

Nezaváhaj: tvoje srdce,

ešte viac ako tvoja ruka,

ťa môže zradiť. Pozor na to!

Taká báseň je krušná.

Bez ťaháku a vertikálne

môže trvať večnosť.

Keď už bude hotová,

nepodpisuj ju, báseň nie je tvoja.

Tuto è finito

Hotovo!

Méloská Venuša je tučná

a mala cisaráka

Apolón je plný vrások

a používa monokel

Kupid vyrástol

a trpí na herniu.

Koniec!

MARGARIDA FONTES 

(Ostrov Fogo, 1975)

Taká som

Sú dni, keď som botanická, odvážna ako kvet, ruža.

Sú dni, keď som tichý blázon, sedmospáč, duša túlavá.

Sú dni, keď som rádioaktívna, atómové verše. Bomba.

Beštia, občas len necudná, inokedy idem do toho celá.

Žena, ktorá sa vo mne prechádza, je tajomná próza.

Básnik, ktorý odbieha od veci, keď je ako kameň, som ja.

Poetka dní, keď som smelá ako bolesť, skrátka ruža…

VERA DUARTE 

(Ostrov São Vicente, 1952)

Vír

Vlk sa obliekol do striebra

a prikryl sa zlatom

zlato, zlato, veľa zlata

V divokom víre

bohatstva vytrvalo ukorisťovaného

opečiatkuje sa zničený chrbát

zotročených sedliakov 

            zoslabnutých ľudí z úmornej lopoty

Zo zberby a špiny

zahalenej v neskutočnom prepychu

plynie zlovestné ponaučenie:

     čím viac zlodejčiny

tým viac panstva

            a viac amnestie

Šťastie

Niekedy za bezsenného úsvitu ma prepadne dokonalá báseň.

S úžasom oceňujem jej jagot a príchuť šťastia.

Ponáram sa do spánku omámená… a báseň zavelí na ústup. 

Keď prehrmí pandémia

 Keď prehrmí pandémia

ponorím sa v búrlivých vodách

poletím k sústredeným snom

smerom k trase nikdy viac

Keď prehrmí pandémia

pripijem si na roztrieštených bohov

na pôvab preživších

a budem zbierať luminiscenčné zajtrajšky

Keď prehrmí pandémia

chvenie života presviští

cez krvný obeh až do srdca

a v žilách sa mi opäť prebudí zanietenie

Nemôžem takto zomrieť

predtým ako prehrmela pandémia

MÁRIO LÚCIO SOUSA 

(Ostrov Santiago, 1964)

Rekviem

Tulák na rohu ulice zomrel

jeho smrť nikto neoplakával

ani on sám

……………………………………………

V noci pri tanci

muzika zoraďovala dvojice

nastavovala ústa

vravela sladké veci.

Boli sme rozjarení

bolo počuť štekanie bez psov

a rozprávali sme sa bez slov.

Mal som tekutý pocit

slaná vôňa 

stekala po mojej tvári

a mysleli si že plačem bez náreku

(veď mužnosti málo a pohárov veľa)

ale ja som vedel to čo vy nie

– táto morna je pre mŕtveho tuláka

ktorý zomrel na rohu ulice. 

JORGE CARLOS FONSECA 

(Ostrov São Vicente, 1950)

Literatúra v sobotu

Literatúra si vyjde do ulíc a prechádza sa po pešej zóne.

Žobráci na slnku, turisti, radostní ľudia na nákupoch, sny a nenávisť, cyklón, bieda a opprobrium orgazmu. Tváre a životy, o ktorých som si myslel, že ich už pochovali, ale ktoré sú odrazu slová a zvuky plné optimizmu, sedia pohodlne na nízkych lavičkách peších uličiek.

Vrtkavá je moja filozofia o žobrači.

Z portugalčiny preložil a úvodné slovo napísal  PETER ZSOLDOS.

 460 zobrazení