Rozhovor s Janou Bodnárovou

Jana Bodnárová je multižánrová autorka, ktorá má na konte takmer štyridsať kníh pre dospelých a deti. Za svoju tvorbu získala viacero ocenení, jej diela boli preložené do mnohých  európskych jazykov, brazílskej portugalčiny a čínštiny. Vo svojich knihách sa venuje postaveniu modernej ženy, ktorá si hľadá nezávislosť a slobodu, intenzívne reflektuje rôzne spoločenské problémy a neváha zobrazovať ani emocionálne náročné témy. Jej písanie je kultivované, hlboko intímne, dýcha lyrickosťou a obraznosťou. V roku 2019 postúpila s prózou Koža do finálovej desiatky Anasoft litery a o rok nato sa v prvej päťke ocitla jej próza NOCturná. Bodnárovej pozoruhodné diela už dnes predstavujú trvalý prínos do modernej slovenskej literatúry. Okrem písania sa venuje aj tvorbe video-performancií, ktoré boli prezentované na Slovensku aj v zahraničí. Vo vydavateľstve Aspekt jej koncom roka 2022 vyšla prozaická kniha Patchwork v bielej. Rozhovor viedla Ivana Zacharová.

Ste známa fragmentárnym štýlom písania a tentoraz ste ho zdôraznili už v názve najnovšej knihy Patchwork v bielej. Patchworkovú prikrývku tvoria pozošívané kúsky látok a váš text je takisto vyskladaný z fragmentov, ktoré tvoria ucelený príbeh. Podľa mňa je takýto spôsob písania veľmi náročný. Vám sa však darí na malom priestore zachytiť všetko podstatné. Zvolili ste si túto formu cielene, alebo je vaše písanie spontánne a táto skratkovitosť ste jednoducho vy?

Myslím, že môj štýl písania je raz viac, inokedy menej fragmentárny. Lebo to, čo sa zvykne označovať ako fragmentárne, je u mňa niekedy skôr veľmi zhustené, „skompresované“  písanie. To si nevyžaduje až takú náročnosť pri „čítaní“ celkového príbehu, ako je tomu u rýdzo fragmentárneho štýlu. Ten je často kvázi puzzle skladačka. Ale aj zhustené, úsporné písanie má svoju krehkú stránku: vyžaduje si totiž tiež pozornosť pri čítaní, aby bol text naplno obsiahnutý čitateľom. Žiadne „skenovité“ čítanie. Keďže v Patchworku prechádzam v príbehu priestorom niekoľkých desaťročí práve i cez spomínanie, názov knihy sa vzťahuje skôr k fenoménu spomienok. Uvedomujem si, že tento fenomén spomienky je u mňa veľmi častý, lebo ho považujem za fascinujúci a nevyhnutný pre poznanie našich existencií i fresky doby vo všeobecnosti. On mi umožňuje ísť k asociatívnosti a tým i ku skratkovitosti.

Fragmentárne písanie je jedna vec, no nemožno mi nespomenúť nádhernú a fascinujúcu poetiku, ktorou sú vaše prozaické texty nasýtené; predsa len ste aj poetka. Predstavujem si, že kamkoľvek sa pozriete, tam vidíte poéziu. Ani strom nie je obyčajným stromom, lež čarovným obrom z rozprávky. Mám pravdu?

Ďakujem. Ale myslím si, že poetiku poézie veľmi často dávam do kontrastu s až krutou, nemilosrdnou ostrosťou jazyka. Je to taký jin-jang štýl. Lebo také je takmer všetko v ľudskom bytí. V Patchworku v bielej som rozvinula viac poetický štýl v súvise s postavami  albínskych dievčatiek – dvojičiek. Ich vonkajšia inakosť v nich vybudí i vnútornú inakosť. Nie sú to „bežné“ deti, ale predsa len sú to detské postavy, tak ony mi práve umožnili písať, ako keby som časti textu tvorila pre deti. Umožnili mi tiež experimentovať s dvoma rovinami rozprávania: reálnou a surreálnou. Áno, píšem aj poéziu. Takže prestupovanie hraníc žánrov mám rada a nerobí mi to veľký problém. Teda, nemusím sa o to pri písaní kŕčovito snažiť.

Zdroj foto: M. Eliáš

 255 zobrazení