Tohtoročným čestným hosťom najväčšieho stredoeurópskeho literárneho festivalu Mesiac autorského čítania je Nórsko. Festival sa každoročne koná v lete, vo viacerých českých a slovenských mestách, kde sa počas jedného mesiaca predstavia autori z domácej scény, ako i autori z hosťujúcej krajiny. V Romboide vám prinášame preklady ukážok z, dnes už oceňovaných, diel dvoch súčasných nórskych autoriek, ktoré sú tento rok medzi pozvanými hosťami festivalu.

GUNNHILD ØYEHAUG

Cítiaci stroj (pracovný názov)

Únikové schodisko

(str. 9)

Jedna partia spolubývajúcich býva v podnájme nad nimi a jedna pod nimi. Ďalšia cez chodbu. Mávajú bytovice zvyčajne v rovnakom čase, pokojne už od štvrtka až do nedele, takže keď si Laura napríklad jeden skorý štvrtkový večer sedí nad knihou, z ich chladného betónovo-kamenného schodiska k nej dolieha cengot fľašiek, tlmené hlasy, dupot krokov hore poschodiami, a už vtedy vie, že o také štyri hodinky neskôr bude počuť hlasné, škrekľavé hlasy, odrážajúce sa od stien schodiska, keď sa daktorá z bytovíc vydá schodmi opäť dolu a vie tiež, že ak bude mať pech, o takej tretej v noci začuje aj oveľa hlasnejšie zvuky z afterpárty. A ak bude mať veľký pech, pôjde o hluk bytovice nad nimi roztancovanej a rozhopsanej v zápale hry Let´s Dance po tej drevenej dlážke, čo je zároveň aj Laurin plafón, pod ktorým práve ona leží s otvorenými očami schúlená naboku s paplónom napchatým medzi stehnami a pod svojim veľkým bruchom a so štupľom oranžovej farby trčiacim z ucha smerom k plafónu.

Tu sa s bábätkom nedá bývať, dospeli Laura a Karl Peter k názoru jednej takej noci. Sú z toho trochu smutní, lebo majú radi svoj byt na štvrtom poschodí v jednom z takzvaných komínových domov na Møhlenprise, teda v bergenskom New Yorku, ako ho zvykne nazývať Karl Peter, hoci ešte nikdy v New Yorku nebol. Páči sa im ten pocit, že sú súčasťou života, ktorého sa im práve tu dostáva. Páči sa im princíp veľkého kotla, všetky tie spoločenské vrstvy, ktoré bývajú tak natesno pri sebe, futbalové ihrisko, ktorému už nevystalo miesto na jeden z rohov, vonkajší ping-pongový stôl na ulici Konsula Børsa, svetlo zapadajúceho slnka medzi mestskými domami na tých rovných uliciach. Avšak všetkých tých narkomanov vnímajú ako problém, nemajú v láske ani dílera, ktorý býva v byte na prvom cez ulicu, nepáči sa im množstvo ihiel od striekačiek na schodisku a nemajú radi ani spôsob, akým sú postavené komínové domy ako tento ich a ktorých je tu na Møhlenprise toľko, keďže majú zvonku tehlový múr a drevo zvnútra, čo v prípade požiaru spôsobí, že sa domy naozaj budú správať ako komín a oheň sa rýchlo a efektívne rozšíri poschodiami nahor a práve preto nie sú vôbec nadšení, že sa u nich v byte hocikedy spustí protipožiarny hlásič a majiteľ domu s tým nič nerobí, aby fungoval ako má. Suma sumárum, musia sa presťahovať.

Laura a Karl Peter majú 24 a 28 rokov. Sú 164 a 198 cm vysokí. Jeden tmavý, druhý blond. V momente písania stojí Laura v ich zhruba jeden krát jeden meter veľkej chodbičke medzi kuchyňou, kúpeľňou a spálňou. Keď uvádzam „v momente písania“, referujem tým, samozrejme, k sebe, nie k Laure. Ona nič nepíše, na to som tu ja. Podľa správnosti by som skôr mala napísať „v momente písania mám mokré nohy“, lebo ich naozaj mám mokré, keďže moje čižmy majú veľké diery. Nedarí sa mi zohnať si nové. Ale dosť už o tom. Späť k Laure. Práve otvára ústa a pripravuje sa na to, čo istá časť jazykovedy nazýva externalizácia, teda premena jazyka na hovorenú reč. Karl Peter, poď sem, zvolá. Počuje ako si v obývačke ťuká do klavíra. To preto volá tak hlasno. Laura práve zlúpala celú maskovaciu pásku nalepenú okolo otvoru dverí na únikové schodisko, po prvý raz hľadí na evakuačné schodisko a z toho, čo vidí, ju v šoku. Ako tu mohli celé tri roky bývať v komínovom dome, bez toho, aby o tomto tu vedeli, sú myšlienky, ktoré zahrmia v Laure a spôsobia, že jej srdce začne biť rýchlejšie, než je podľa nej s ohľadom na dieťatko, rozumné.

Poslednou dobou Lauru prenasledoval nepríjemný pocit, že je všetko dvojmo. Má podozrenie, že to súvisí s tým, že je tehotná, čo zosilňuje isté centrum pocitov v mozgu, ktoré Laura síce nevie ako sa volá, ale ktoré si dobre pamätá – alebo lepšie povedané, nepamätá si už centrum pocitov samo o sebe, len jeho dôsledky a to ešte z čias silných úzkostných stavov z čias, keď ju ako mladú ženu vo veku 19-21 rokov odrazu mohol zaplaviť pocit, že veci nie sú sebou samými, že sa k nej približuje tapeta, že to nezvoní v jej uchu, ale vo vzduchu mimo jej hlavy, atď. Včera videla okolo seba na ulici prechádzať muža so psom, o ktorom sa neskôr dozvedela, že je neapolský mastif, teda typ mastifa s tvárou, ktorá je taká ovisnutá a zvráskavená, akoby malo ísť o nejakú chybu, veď akú funkciu by mohla mať táto nadmiera tvárovej pokožky, akú výhodu z pohľadu evolúcie by takáto psia tvár mohla mať v porovnaní s inými psími tvárami, u ktorých je koža pekne napnutá okolo tvárových kostí, veď prečo by mali byť líca poskladané ako ťažké záclony, akoby mala celá tvár predstavovať jednu ťaživú kvapku, jednu obrovskú hororovú masku, a predstavila si, ako asi ten pes žerie, určite máchajúc celú tvár v žrádle, a vtom sa k nej ten pes otočil a pozrel na ňu dvoma agresívnymi psími očami zasadenými v ovisnutej koži na tvári, a ona pocítila, akoby mastifom triaslo, akoby bol dvojitý, akoby došlo k jeho rozdvojovaniu priamo pred jej očami.

(str. 12)

[…]

(str. 19)

Nech je už akokoľvek, môžeme len konštatovať, že veľmi málo nasvedčuje tomu, že Laura žije chybou pri čítaní v paralelných svetoch. Lenže: práve tak to je. Keby Karl Peter bol vedel, že aj on, aj Laura, aj všetko čo okolo seba vidí je paralelná realita inej reality, že všetko existuje dvojmo, že za – alebo lepšie povedané vedľa – ich Møhlenprisu existuje ešte ďalší Møhlenpris, že vedľa ich Bergenu existuje ešte druhý Bergen, že paralelne s ním existuje ešte jeden on, pravdepodobne by zostal veľmi prekvapený. Možno by ho to potešilo. Zaskočilo. Pocítil silný, existenčný tlak, akýsi neobyčajný spôsob údivu, a síce údivu aký sa dostaví, keď si človek uvedomí: nič nie je také, ako som si myslel, všetko je celkom inak. No k tomuto sa ešte vrátime.

[…]

Hodina zeme

(str. 58)

Je 30. marec 2019, earth hour. V čase od 20:30 do 21:30. Anna pozhasínala všetky svetlá v dome. Nebudú predsa jediný dom, v ktorom sa bude svietiť. Minulý rok na to zabudli, a tak od susedy dostala esemesku: V našom susedstve máme earth hour za posvätnú. Záleží nám na životnom prostredí. Zhasnite! Smajlík. Sviečky. Tlieskajúce ruky. Neustále na seba navzájom dozeráme, mala Anna chuť jej odpísať. Palec hore, palec hore, palec hore. Špehujeme spoza záclon presne ako v rokoch päťdesiatych, šesťdesiatych, sedemdesiatich, osemdesiatich, deväťdesiatich, stali sa z nás naše matky, naši starí rodičia, naši prastarí rodičia. Smajlík so srdiečkovým očkom. Vystreľujúce konfety. Prečo mi o tom nikto nič zamladi nepovedal, že nech si budem myslieť alebo budem robiť čokoľvek, počas života sa dostanem do toho istého štádia so záclonami? Tento rok preto Anna zhasla všetky svetlá. Minulý na to len pozabudla. Pôvodne tie svetlá aj mala v úmysle povypínať. Veď možno by tým vyvážila, že jej separovanie plastov až tak nejde. Tento rok sa veru posnažila, aby jej práve táto earth hour vyšla. Nachystala misky s čipsami a sladkosťami. Zapálila sviečky. Obďaleč, každý vo svojom televíznom kresle, sedia pred vypnutým televízorom Elina a Peder, vidí ich namodro ožiarené tváre, každú svojou obrazovkou iPadu. Na gauči vidí Josteinovu namodro ožiarenú tvár obrazovkou iPhonu. Sama sedí v hojdacom kresle pri okne, číta si A-magazín pri sviečke. Mohla si čítať na iPhone, ide na batériu, čo je dovolené, ale podľa nej nastala vhodná príležitosť, aby urobila, ako mala zaužívané, keď sa v detstve ocitla na chate bez elektriny; čítala si pri svetle sviec. Ležala na bruchu na stole a čítala si komiksy v detskom časopise. Istotne nečítala len rozprávku o jedenástich labutiach, ale pamätá si iba tú. Pred očami sa jej vynoria tie komiksové prúžky tlačené v bielej a červenej farbe, ako labute, ktoré sú vlastne začarovaní bratkovia, pristávajú na hladine jazera. Sedieť vo svetle plameňov v tme: niet div, že archetypálna epická situácia sa vykresľuje tak, ako sa vykresľuje, pomyslí si Anna. Keď sa prikradne tma, či vlastne sa tomu vravieva, že tma padne, a sediac okolo ohňa si vidíme už len tváre, chceme len jedno: rozprávať. Chceme rozprávať o našom živote. Chceme počúvať. Prerozprávame sa do noci, do spánku. Príbehy umožňujú duši odpočinúť si, veľká tma v tejto archetypálnej situácii dušu do seba vtiahne, telo si pri ohni oddýchne. Tak vznikajú spoločenstvá, pomyslí si Anna. Návrat k ničomu. Keď niekto rozpráva, keď všetci počúvajú a sú v tom načúvaní spolu, zatiaľ čo si každého vlastné telo premieňa tie isté slová vo svojej hlave každé na vlastné obrazy. Čosi úžasné! Ten hlas, čo v tme rozpráva tak intímne blízko pri uchu. Akože by sa človek aj neotvoril, keď už nevidí tváre ostatných okolo seba jasne? Anna si predstaví volvu, ženu-čarodejnicu, o ktorej píše, ako sedí v noci vonku na kameni a pre nás je úplne nemožné uchopiť túto bilióntinu z bilióntiny z bilióntiny jednej milisekundy, počas ktorej sa tento obraz ženy sediacej v noci vonku na kameni Anne zrodí v hlave a premení sa na myšlienku obsiahnutú v tejto vete: „A prečo musela taká staroseverská volva sedieť v noci vonku na kameni zasadenom pevne v zemi počas toho, čo nazývali utesitting, aby v meditácii pod holým nebom navnímala varovania zo všetkého navôkol?“ No práve preto, že len v noci vystupuje mesiac na oblohu, len v noci sme schopní načúvať, keďže nevidíme, čím je rozprávajúci obklopený, počuť len jeden hlas, vidieť ak tak len oheň. Annine myšlienky letia ďalej. Presne taká je literatúra, pomyslí si. Ten hlas, ktorý v románe rozpráva príbeh tomu, ktorý ho číta, je presne takýto, je blízky, načúvam mu a premieňam si prečítané v obrazy. Naopak, moderná archetypálna epická situácia očividne žiari chladivým modrým svetlom, pomyslí si Anna pri pohľade na svojich troch rodinných príslušníkov, a to len vďaka tomu, že premýšľa v celých vetných konštrukciách, môžeme ju na tomto mieste poľahky citovať slovami „pomyslí si“ ako opakujúce sa memento. Každého vlastný modrý ohník. Každého ožiarená tvár, každého vlastné príbehy, pomyslí si Anna. Ako paralelné životy v jednej obývačke. Earth hour. Prečo to nemohli preložiť? Hodina Zeme, uberajú sa ďalej Annine myšlienky. Hodina Zeme. Aké úžasné by to bolo! Pocíti potrebu zdieľať to s Liv, navrhnúť jej to, ale ak teraz chytí do ruky svoj iPhone, už na ňom zostane surfovať. Možno by sa jej tam tiež podarilo vypátrať, či na to už niekto iný neprišiel. Možno už ten názov existuje. (Veruže existuje.) No v preklade znie ako čosi celkom iné. Jedna hodina Zeme, počas ktorej sme zhasli všetky svetlá, aby sme si pripomenuli, kam sa všetci raz vrátime: do zeme. Hodina Zeme: čas pripomenúť si vlastnú smrteľnosť. Že raz zmizneme. Že pochádzame z veľkej tmy. Že náš život tu vo svetle na Zemi vymedzuje nekonečná mĺkva tma. Že sme z tej tmy vystúpili v náhodných časových úsekoch a nijako sme to nemohli ovplyvniť, len sa niekoľko desiatok rokov v tom svetle ponevierať, kým nás nezaviedlo naspäť do tmy a nezmizli sme rovnako náhle, ako sme sa zjavili. Nebolo by zlé si to raz za rok pripomenúť, pomyslí si Anna. Uviedlo by to veci do perspektívy. Už len pri tejto myšlienke sa cíti ľahšie. Díva sa Eline, Pederovi a Josteinovi do tváre. Každá pohrúžená do svojho modrastého jasu. Každý sám za seba. Tri modrasté tváre obklopené tmou. Opäť vezme A-magazín a začíta sa. […] Pri dverách zazvoní. Anna uprie zrak na Pedera a Elina, aby zistila, či sa sa nechystajú zdvihnúť, no ani jeden nejaví známky toho, že by vnímali hocičo iné, než to na obrazovkách pred sebou. Opäť sa ozve zazvonenie. Jostein sedí so slúchadlami a očividne zvonček nepočuje. Anna sa s drobným povzdychom postaví, prejde cez obývačku do chodby a otvorí: tam vonku nikto. Len tma.

(str. 63)

KJERSTI ANFINNSEN

Posledné láskania (pracovný názov)

Zoznam

(str. 5-6)

Gudrun zomrela. Moja najlepšia priateľka z detstva. Informuje ma o tom moja sestra, ktorá ešte stále žije. Očividne. Správa vo mne tak na tri sekundy vyvolá ťaživý pocit a pomyslím si: „Myslela som, že zomrela už pred mnohými rokmi. Nuž veru, je to škoda. Gudrun bola fajn.“

Výhodou smrti je, že vymedzuje starobe hranicu. Radšej zomrieť o pár rokov skôr, než o rok prineskoro. Vyčiarknem Gudrun zo zoznamu ľudí, s ktorými mám dočinenia. Bola mojou poslednou žijúcou priateľkou. Sediac krútim hlavou, kým očami prechádzam po všetkých prečiarknutých. Samé škrtance. Takto sedím asi minútu alebo tak nejako.

Nuž veru.

Čas je ťažký.

Rokmi sa to práve nelepší.

V princípe je fajn, že už človek nemusí mať prehľad o všetkom: o pozdravoch, darčekoch, sklamaniach, chorobách či pohreboch. Avšak, kým dôsledne stáčam hárok, pristihnem sa, že špekulujem nad tým, či ešte predsa niekto živý nezostal, komu by sa napríklad dala poslať vianočná pohľadnica? Ťažko povedať. Môže byť, že tam ešte niekto taký je, s kým sme za cesty stratili kontakt? Niekto, komu sa stala ujma, ktorá ho obmedzuje alebo niekto, kto nemá peniaze, alebo kto na mňa spravil taký mizerný dojem, že sa mi nevryl do pamäte, nie, to sotva, ale mám predsa ešte sestru. Alebo lepšie povedané, Elisabeth má mňa. Mnoho rokov sme sa nevideli, odkedy nám zomrela mama. Ale dosť už o tom.

Dôvody necestovať

(str. 7-8)

„Dear Dr. Solheim“.

Nemocnica New York-Presbyterian Hospital mi ešte vždy posiela pozvánky. Štandardizované bláboly. Stretnutie s ihlami a niťami, blablabla. Chlebíčky a piesne, blablabla. Bridž, bingo, blabla.

Doteraz nechápem, prečo MacDowell so mnou stále udržiava živý kontakt, no keď som dnes ráno otvorila poštu, našla som v nej viac než šarmantnú pozvánku ísť prednášať na deň žien o Solheimovej-Williamsovej metóde plastiky mitrálnej chlopne. Mnohí ma chcú počuť rozprávať o tom, ako sme sa s Henrym ľuďom rýpali v ich hrudných košoch. Už je aj on mŕtvy, ale predtým, než zomrel viedol semináre o našich prípadoch a metódach on.

Bolo to tak najlepšie.

Ľudia lepšie počúvajú, keď k nim hovorí muž.

Ja som aj tak každú ponuku odmietla a v tom mienim pokračovať. Hranice predsa musia byť. Prísť tam so svojimi zastaralými technikami v oblasti kardiochirurgie, oni asi len chcú vidieť, ako som zostarla, napadne mi.

Ešte stále chodím sama a hovorím tak zreteľne, že by mi celé auditórium rozumelo, ale mozog už nie je taký rýchly a na tvári mám mapu plnú hraníc a krátrov. Trvá mi dve hodiny, kým sa nalíčim. Najmenej. Nečudo, že radšej zostávam doma.

Pozvánka má zjavne iný cieľ. Nemocnica istotne potrebuje predstaviť priekopníka, aby si vylepšila imidž. Všetky chirurgičky, ktoré mali, pomreli. Náležite si ich uctili a pochovali spolu s medailami za ich prelomové kariéry.

Príde mi nevoľno, keď pomyslím na potlesk.

Keby som tam išla, po prednáške by istotne niekto začal vyzvedať, prečo som si zvolila takú náročnú špecializáciu. Keby som mala povedať pravdu, odpoveď by znela: neviem.

Ktosi iný by zas prišiel so svojimi hodnoteniami pôsobenia v mužmi dominovanom prostredí a v ničom by som nenamietala. Ja som vtedy predsa nemala čas na taľafatky, koncentrovala som sa na prácu. Tridsaťpäť rokov som priam nepretržite bývala v nemocnici. Bolo to náročné a muselo to tak byť. Mohla som si zvoliť príjemnejšiu existenciu, ale srdce je všeobjímajúce.

Očakávania

(str. 13)

Cez internet udržiavam kontakt s jedným mužom. Už niekoľko mesiacov si píšeme. Tvrdí, že sa volá Javiér a je architekt. Raz sa stretneme. Píše, že je práve na cestách, ale je nad slnko jasnejšie, že je v nejakom zariadení, v nemocnici či rehabilitačnom centre alebo tak. Dúfam, že nie je strašne dokatovaný.

Neprekvapilo by ma, keby bol ťažký alkoholik.

Vlastne by to nebolo nič atypické.

Moje najvydarenejšie vzťahy boli s alkoholikmi, presnejšie povedané, s alkoholikmi pod päťdesiat, lebo potom už nie sú takí muži veľmi vábni. Už celkom strácajú kontrolu nad svojim pitím, nehovoriac o vnútorných poruchách, ktoré sa prejavujú nekontrolovaným trasením, spontánnym prdením, grganím, chrchlaním a potom ten ich vzhľad, tá pokožka zapáchajúca z rozšírených pórov, nie, uch, na to radšej ani nepomyslieť. Pritom mladí alkoholici, tí sa ešte hýbu na rozhraní samotnej definície romantiky, keď korzujú po bulvároch bez toho, aby boli svojou závislosťou nejako ovplyvnení. Je na tom kus príťažlivosti môcť byť v pohodičke. Možno práve preto boli moje vzťahy s alkoholikmi tie najtrvácnejšie, keďže môj milý potreboval niečo iné viac než mňa.

Lupienky

(str. 15)

Dnes som sa takmer nevymotala z postele. Zvládla som len niekoľko rozvláčnych ciest na toaletu a vtedy mi napadlo, že by som asi mala do čohosi pichnúť, lenže moje možnosti sú dosť zúfalé.

Nič ma neláka.

V ústach si omieľam jeden zemiakový lupienok a s hrôzou sa už „neviem dočkať“, keď budem musieť začať nosiť plienky. Keď z neho vycuciam všetku soľ, lupienok natoľko zmäkne, že sa rozpadne. Má konzistenciu múčnych jabĺk. Vrecúško zapraští, keď vyberám ďalší lupienok. Úžinou medzi perami si ho vsúvam dnu a von.

Napokon človeku nezostane iné, len sa naučiť akceptovať samého seba.

Vízie do budúcna

(str. 16)

Matka raz povedala, že ja si nájdem priateľa ako prvá. Pamätám si, aký pocit istoty to vo mne vyvolalo. Tesne predtým Elisabeth naschvál zhodila pohár mlieka zo stola. Matka to prehliadla a začala so mnou hovoriť o budúcnosti. O mojom priateľovi, ktorý bude určite riaditeľom, o mojich deťoch, o dome s veľkým trávnikom. „Chcela by si mať psa?“ spýtala sa ma. Áno, psa by som veru chcela, a potom by s ním mohla chodiť von aj Elisabeth, dodala som. To sestru veľmi uspokojilo.

Vlastnosti

(str. 17)

Javiér mi píše, že nevie spať.

Potom už nič viac nenapíše.

Radšej nemusel písať vôbec nič, keď mienil byť taký skúpy na slová. A taký predvídateľný. Všetci predsa vedia, ako plytko a nesúvisle starší ľudia spávajú. Okrem toho musí pravdepodobne aj často na záchod z dôvodu zväčšenej prostaty.

Samozrejme, že mu nič z toho nepoviem.

Pohlavné orgány starších ľudí nie sú nijak ľúbivé. Celkovo sa usilujem podobné obrazy v sebe skôr vytesniť. Preto sa ho spýtam, či náhodou nemal zlý sen? Odpovie, že myslí na jednu prístavbu, ktorú raz nakreslil. Niekedy okolo nej prechádza a bridí sa mu. A tak tu potom leží a jeduje sa nad vlastným ohyzdným výtvorom. Potom k tomu dodá ešte nejaký vtípok.

Vôbec nie je smiešny.

I tak nestaviam humor ani iné typy šarmu medzi vlastnosťami vysoko. Prejde to. Skôr než sa mi podarí odpovedať niečo zo slušnosti, on mi stihne poslať ďalšiu správu, v ktorej sa mi ospravedlní za nevhodný vtip. Sebareflexia je u mužov vždy pozitívnym prekvapením. Srdce mi aj trochu podskočí. Ako málo stačí.

Biedny cirkus

(str. 27)

Vraj je dokázané, že ľudstvo má čím ďalej, tým vyššie IQ. Jeden by tomu ani neuveril, veď je obklopený samými hlúposťami.

„Nie je to tak, že budeš mať v živote všetko, čo sa ti zachce“, zvyknem nahlas dohovárať televíznej obrazovke, keď sa na nej objavia ľudia bez vedomostí v celej svojej nevedomosti. Takíto sebastrední ľudia by mali byť umlčovaní ako v minulosti, ibaže médiá im zas a znova poskytujú priestor s ich absolútnymi nezmyslami. Čosi úplne nezodpovedné.

Nie, svet čím ďalej, tým väčšmi hlúpne, nevidím to inak, a preto považujem dôležité, chrániť sa. Dávam si pozor, aby som zachytila denný prehľad správ, ale najlepšie nič viac. Ibaže človek sa už ani nepohne bez toho, aby nenatrafil na nejaký plagát, obrazovku, plátno ochudobnené o akýkoľvek realistický či všeobecne vzdelávajúci obsah. „Nerobíte svet lepším“, hovorievam nahlas, „robte čosi osožnejšie.“

Ľudia sa vrhajú do osídiel smrti, kým sami seba fotografujú.

Možno je ľudstvo jednoducho samozničujúce.

Malé rúčky

(str. 28)

Kedysi vedeli moje ruky zachraňovať životy. Vedeli zachrániť malé dieťa. Bola to ozajstná radosť môcť po vydarenej operácii zájsť za rodičmi a povedať: „Uzavreli sme dieru v srdci. Všetko vyzerá byť v poriadku.“

Teraz neviem ani len naliať kávu do šálky bez toho, aby som nerozliala. Môj kaderník vravieva, že mám byt plný fliačikov a omrviniek. Pravdepodobne má aj pravdu, že by som potrebovala viac pomoci. Najradšej by som všetko zvládla sama. „Si ako také trucovité decko, Birgitte“, hovorieva mi môj kaderník. Ľudia zvyknú hovoriť, že život je cyklus, ale takéto prirovnanie mi nesedí. Niečo mi tam chýba.

Zakaždým, keď zbadám sama seba v zrkadle, niečo mi tam chýba.

Zakaždým, keď zbadám svoje ruky, niečo mi tam chýba.

Viem veľmi dobre, že čo tam chýba, je budúcnosť.

Úryvky sú z kníh, ktoré vyjdú s finančnou podporou Fondu na podporu umenia vo vydavateľstve BRAK v roku 2023. Preklad: Petra Mikulášová.

 250 zobrazení