Návrat cenzúry? Diétny Dahl, premenovaná Christie a korektný Agent 007

Literárny svet zachvátil staronový nešvár – prepisovanie. A ak sa vám zdá, že vydavatelia už „vykuchali“ azda všetku klasiku, objaví sa ďalšia správa o tom, ktorá kniha to schytala. 

Vydavatelia sa síce dušujú, že ide len o drobnosti a akési učesanie zastaraných výrazov, no porovnanie vydaní ukazuje niečo iné, vážnejšie.

Desať malých…

Nedávno prišla o tradičný názov detektívka z pera Agathy Christie Desať malých černoškov. A áno, na pôvodných vydaniach je naozaj malé „č“. 

Vo francúzsku ju už nájdete ako Bolo ich 10, u nás zase v pomerne novom vydaní ako A neostal ani jeden. Tu však treba spomenúť, že originálny názov z roku 1939 bol zdvojený Ten Little Niggers/And Then There Were None (v preklade Desať malých černoškov/A potom neostal nikto), čiže slovenské vydanie sa od originálu až tak neodklonilo, akurát odstrihlo prvú – spornú časť.

Úpravy názvov kníh kráľovnej detektívok však ani zďaleka neskončili iba pri jednom titule. Vydavateľstvo HarperCollins vymazalo z jej románov každé – po novom – necitlivé slovo. A nejde už len o to politicky nekorektné slovo na „N“. Do nemilosti sa podľa denníka Telegraph dostal aj výraz „orientálny“, či spojenia „indický temperament“ a „na cigánsky spôsob“. Po novom sú všetky postavy politicky korektné, neutrálne vyzerajúce i odeté.

Veď posúďte sami: „Vracajú sa a čumia a čumia, a ich oči sú jednoducho nechutné a ich nosy tiež, a neverím, že mám naozaj rada deti,“ hovorí pani Allertonová v pôvodnej verzii Smrť na Níle z roku 1937. Po novom je z rasisticky naladenej pani Allertonovej len čudáčka, čo neznáša deti: „Vracajú sa a čumia a čumia. A neverím, že mám naozaj rada deti.“ Je to to isté? Skôr nie ako áno. Takéto okresanie textu, môže rázne zmeniť pohľad na dotyčnú pani. Predsa len deti ju môžu rušiť a – za istých okolností – s ňou preto môžeme aj súcitiť. No chceli by sme byť na jednej vlne s predpojatým človekom? 

Mimochodom, v nemilosti je i prívlastok „biely“. V novom vydaní románu z roku 1964 Karibské tajomstvohotelový zamestnanec teda už nemá „tak pekne biele zuby“, ale iba „nádherné zuby“. Sľubujú si novodobí cenzori od takéhoto zásahu, že vari vymiznú stereotypy a predsudky?

Nula nula sedem

Uhladenú podobu dostali i príbehy najslávnejšieho agenta všetkých čias – Jamesa Bonda. Ich autor Ian Fleming nešetril vyjadreniami, ktoré sú v súčasnosti na čiernej listine. 

V nových vydaniach, ktoré vznikli pri príležitosti 70. výročia, preto pribudlo vysvetlenie: „Táto kniha bola napísaná v čase, keď pojmy a postoje, ktoré by mohli moderní čitatelia považovať za urážlivé, boli bežné. V tomto vydaní bolo vykonaných niekoľko aktualizácií, pričom sa čo najviac približujú pôvodnému textu a obdobiu, v ktorom sa nachádza.“ Úpravy sú na prvý pohľad vskutku kozmetické, no  je zrejmé, že čo-to sa pomenilo, a veru nie málo. Napríklad v románe Dr. No pôvodne z roku 1958, sa podľa nedeľného vydania britského denníka The Telegraph zo zločincov stali gangstri, zmizli i lekár a imigračný úradník. Rovnaký osud postihol aj barmana v príbehu Thunderball, vydaného v roku 1961, a tiež komorníka z knihy Quantum of Solace z roku 1959.

Zaujímavé je, že hoci pomenovania Afroameričanov boli zjemnené, ľudí z Ázie sa zmeny nedotkli. Žltá farba či narážky na šikmé oči očividne – ešte – nie sú v zakázanej zóne. Bez úprav prešli podľa The Telegraph i poznámky o „sladkej pachuti znásilnenia“ a homosexualite ako „tvrdohlavom postihnutí“.

Vydavateľstvo Ian Fleming Publications, ktoré vlastní autorské práva, obhajuje zásahy do Flemingovho rukopisu i tým, že už pri vydaní jeho druhého príbehu o Bondovi Live and let die v Spojených štátoch boli potrebné úpravy, a to nielen faktografické, pričom samotný autor s nimi bez zaváhania súhlasil. Práve toto americké vydanie sa stalo základom pre novú edíciu. Už v tom čase – presnejšie v roku 1955, boli niektoré Flemingove výrazy zamerané na rasu v USA neprípustné. 

Dahlove postavy už neodsudzujú a nenadávajú

Začiatkom roka rozvírili hladiny knižného sveta nové anglické vydania kníh Roalda Dahla. Zmeny v príbehoch veľmi jemne uvádza na prebaloch i samotné vydavateľstvo, ktoré vlastní autorské práva na všetky Dahlove knihy. Namiesto o prepisovaní však hovorí len o akejsi „úprave jazyka vzhľadom na vek pôvodného rukopisu“. 

Ale kdeže! Zatiaľ čo v knihe z roku 2001 sa bežne nadáva, v roku 2022 niet stopy po akejkoľvek „štipľavosti“. Ukázali to porovnania anglických vydaní knihy z roku 2001 s minuloročnými, ktoré urobili redaktori britského denníka The Telegraph. 

Napríklad „Drž hubu, hlupák!“, nahradilo uhladené „Pssst! Ešte nie!“. V najnovšej verzii už rázna riaditeľka školy, do ktorej chodí nadaná Matilda, nemá veľkú konskú tvár, ale spomína sa len „tvár“. Rovnako zmizli aj matky a otcovia, ktorých zamenili za  „rodičov“. Vymazané boli aj odkazy na bielu/čiernu farbu pokožky, nevzhľadné tváre a telá, nedostatok inteligencie, varenie večere v zmysle ženskej povinnosti, neposlušné deti a Rudyarda Kiplinga (do nemilosti sa dostal len pár rokov dozadu pre aktuálne nevhodné vyjadrenia). Nahradila ho, mimochodom, Jane Austen. 

Po novom už aj Willy Wonka rozpráva politicky korektne. Nielenže preňho oproti staršiemu vydaniu už nepracujú stovky žien (v novom vydaní sa už spomínajú ľudia), ale z enormne tučného chlapca je len obrovský chlapec. A vetu: „Potrebuje naozaj dobrý výprask“ nahradilo umiernené: „Potrebuje sa vyrozprávať.“ Okresané sú aj vyjadrenia o Umpa-Lumpoch, vypadli odkazy na zbrane a akýkoľvek tuk.

Samozrejme, nikto by už v detskej knihe nečakal „zastarané“ výrazy či haniace označenia rasy (napríklad spomenuté nekorektné slovo neger). Dá sa to však urobiť i miernejšie a nesekať do textu ako do dreva. Pred desiatimi rokmi vypadol z príbehov Pipi dlhej pančuchy „černošský kráľ“ (v origináli sa vyskytovalo pomenovanie neger) a po novom je už Pipin otec nazývaný „kráľom južných morí“. Rovnako „Černošská princezná“ je „princeznou južného Pacifiku“. V tomto prípade sa dá naozaj hovoriť skôr o aktualizácii ako prepisovaní.

Novinka? Ale ba!

Prepisovanie napísaného nie je novota. Editovanie, ktoré vynechá sporné pasáže, respektíve tie, čo sa nepozdávajú vydavateľovi, je známe aj ako bowdlerizácia (v anglickom origináli „to bowdlerise“, čo podľa Oxfordského slovníka znamená „odstrániť časti knihy, hry atď., ktoré by mohli šokovať alebo uraziť“). Tento krkolomný názov vychádza z mena Angličana Thomasa Bowdlera, ktorý nelenil a v roku 1807 vydal prvú verziu takzvaného Rodinného Shakspeara (z anglického The Family Shakspeare). Kniha obsahovala dvadsaťštyri upravených kúskov, v ktorých nebolo jediné ostrejšie slovo. 

Bowdler sem-tam upravil aj zápletku a dej, aby bol viac naklonený rodine. A ako ste možno postrehli, pozmenil aj meno samotného autora. Dôvodil tým, že do pôvodného textu nebolo nič pridané, len kde-tu vynechal slová a spojenia. Vypadli všetky vyjadrenia, „ktoré sa v kruhu rodiny nedajú prečítať nahlas“. 

Čo z hier zostalo? Ofélia nespácha samovraždu, ale náhodne sa utopí. Lady Macbeth namiesto „Zmizni, prekliata škvrna!“ vykríkne: „Zmizni, karmínová škvrna!“ Prostitútka Doll Tearsheetová z druhej časti hry Henrich IVjednoducho zmizne a aj Rómeov priateľ Mercutio rozpráva o poznanie slušnejšie. 

Do roku 1850, keď už bol Bowdler– akoby sám povedal – na večnom odpočinku, vyšlo jedenásť vydaní jeho Rodinného Shakspeara. A to v nemalých nákladoch. Doba bola prudérna a žiadala si cudnejšie výrazy i príbehy. 

Bowdler, samozrejme, nebol v tomto ohľade prvý. V literatúre sú známe takzvané upravené vydania. Ide o „ďalší spôsob zverejnenia textu, založený na prenikavých úpravách, vychádzajúcich v ústrety laickým skupinám čitateľov“, uvádza literárny historik a knihovník Petr Voit vEncyklopédii knihy. Text sa môže modernizovať, ale i upravovať podľa aktuálnej cenzúry – či už v snahe spoplatniť sa režimu alebo mravnostne-výchovným snahám. Výraznými zásahmi si takto prešiel napríklad Dekameron. Zmeny sa uvádzali podľa miery zásahu buď ako editio castigata – teda vydanie držané na uzde, editio castrata, čiže oklieštené, a editio expurgata či purificata – vyčistené. Z textologického hľadiska je potrebné od upraveného vydania odlišovať vydanie prepracované, pripomína vo svojej encyklopédii Voit. Podľa tohto členenia sa zdá, že väčšina nových anglických vydaní bola oklieštená alebo vyčistená. 

Ministerstvo pravdy

Približne pred rokom nezávislý bieloruský týždenník Naša Niva informoval, že v Bielorusku zakázali román 1984 od Brita Georgea Orwella. Asi netreba rozvádzať, čo popudilo mocných v tejto post-sovietskej krajine. Dielo sa ostatne nepáčilo ani súdruhom v bývalom Sovietskom zväze, podobne ako ani kniha Zvieracia farma rovnakého autora. Počas bývalého režimu bola zakázaná i u nás. Áno, iste, mohli by sme mávnuť rukou, že však Bielorusko, Lukašenko…, lenže knihy sa zakazujú aj v Spojených štátoch. Na zoznam zakázaných kníh vlani pribudli tituly napríklad od Neila Gaimana či Margaret Atwoodovej. Podľa posledného indexu školských zákazov je z knižníc amerických škôl vyradených celkovo 874 titulov. 

V nemilosti nie sú len Americkí bohoviaBitúnok č. 5 či Príbeh služobníčky, ale i Hra o trónyPán prsteňov či autobiografická kniha Michelle Obamovej. Vlani bol vyradený aj oceňovaný komiks Maus o holokauste. Ako je to možné? Nuž obsahuje obrázky nahých tiel a ostrejšie výrazy.

Najviac diel vyškrtli z učebných osnov v Texase, a na Floride, za nimi nasledujú štáty Missouri a Utah. Za zákazmi stoja prevažne skupiny organizovaných rodičov, ale i legislatíva. Odôvodňujú to dobrými úmyslami, ako napríklad ochrana detí pred „infikovaním genderovou ideológiou“, nech už sa tým myslí čokoľvek, „socialistickými úvahami“ či „príliš krutou históriou“. 

Nie je to dávno, čo sa kópie zakázaných kníh prepísané na stroji šírili pod rukou. Azda i preto sa mnohým dvíha žlč už len pri pomyslení na zásahy do starších diel. Moderný jazyk scitlivel. A to, čo sa nám len prednedávnom zdalo prípustné, dnes mnohých z nás rozhodí. Znamená to však, že všetko staré musí byť zničené? 

„Myslím si, že sme všetci dospelí. Verme vo vlastné cítenie namiesto toho, aby niekto rozhodoval o tom, čo nás môže alebo nemôže uraziť,“ povedal Tom Hanks počas besedy ku svojej novej, „nekorektnej“ knihe poviedok z filmového sveta. Súhlasíte s ním alebo sa skôr prikláňate k názoru, že by sa knihy mali časom prispôsobovať dobe?

 1,252 zobrazení