Etela Farkašová oslavuje 80. narodeniny (rozhovor)

Etela Farkašová, rod. Zipserová (nar. 1943 v Levoči) je spisovateľka, filozofka, členka Spolku slovenských spisovateľov, Slovenského centra PEN a Rakúskeho zväzu spisovateľov (ÖSV). Vydala osemnásť prozaických kníh (Reprodukcia času, Stalo saFragmentyHodiny lietania, Záchrana sveta podľa G. a i.), šesť kníh esejí (Etudy o bolesti a iné eseje, Čas na ticho, Paralely a prieniky, O tichu, pomalosti a iných hodnotách a i.) a šesť zbierok poézie (Opretá o ticho, Medzi záhradou a básňou, Cesty a i.), z toho štyri v spoluautorstve. Jej prózy a básne boli preložené do viac ako desiatich jazykov (napr. nemčina, poľština, srbčina, čeština, rumunčina, arabčina, hindi, maďarčina) a vyšli vo viacerých krajinách. Je zastúpená v domácich a zahraničných antológiách (Rakúsko, Česko, Poľsko, Rusko, USA, Kanada, India…). Za svoju tvorbu získala mnohé významné ocenenia, vrátane prestížnej ceny Anasoft litera, Ceny Ondreja Štefanka a Krištáľového krídla za literatúru.

V októbri tohto roku oslávi Etela Farkašová 80. narodeniny, a tak sme jej položili niekoľko otázok, týkajúcich sa jej života a tvorby. Rozhovor s ňou viedla literárna vedkyňa a spisovateľka Mária Bátorová.

Patríš medzi najproduktívnejšie autorky, ale aj autorov našich čias. S trochou tebe príznačnej skepsy zmiešanou s humorom hovorievaš, že robíš klony svojich vlastných textov. Ktorý umelecký text si napísala ako prvý a ktorý si ako prvý publikovala?

Na literárnej scéne som približne polstoročie, takže bilancia mojich tvorivých výkonov nie je azda až taká závratná. Faktom však je, že odkedy som sa začala venovať písaniu, venovala som sa mu (popri práci na fakulte a popri rodine) bez väčších prerušení. Celkom prvé texty – poviedky, ba aj pokus o román – ostali v čiernom karisbloku a v žiackych linajkových zošitoch, ich názvy si už nepamätám. Prvá „ozajstná“ poviedka Potrhané myšlienky vyšla v Slovenských pohľadoch a o pár rokov nato aj knižne v debutovej zbierke Reprodukcia času… Bol to pokus zachytiť vnútorný svet matky duševne postihnutého dieťaťa – téma, ktorá sa u mňa v rôznych variantoch objavila ešte niekoľkokrát. Rada sa vraciam k problémovým okruhom, ktoré sú mi blízke a ktoré sa mi javia ako dôležité, navyše, po dopísaní knižky mávam pocit, že som zďaleka nevypovedala všetko, čo som v danom kontexte vypovedať mohla, a tak sa neraz v oblúkoch vraciam k problému, ktorý som už skôr spracúvala. Som reťazovitá a kruhová autorka, v mojom písaní je očividná kontinuita, nadväzujem na staršie texty, myšlienky, občas i príbehy, moje písanie sa pohybuje v pomyselnej špirále (čím nijako nechcem povedať, že píšem čoraz lepšie), naopak, rokmi som k sebe prísnejšia, kritickejšia ako kedysi, texty prepracúvam, škrtám, dopĺňam. Kontinuita sa týka nielen tém, ale napríklad aj postáv, Katarína zo Scenára do istej miery ožíva v Miriam z Hodín lietania a napokon aj v G. zo Záchrany sveta… ich vonkajšie príbehy sú diametrálne odlišné, a predsa priznávam ich istú vnútornú príbuznosť (zároveň je to príbuznosť s autorkou).

Pamätám sa, ešte sme sa nepoznali, ako som si k tvojmu dielu vytvorila vzťah cez inscenáciu Priateľstvá padajúceho lístia. Spomenieš si na vznik tejto poviedky, scenára a inscenácie?

Základom prózy Priateľstvá bola horko-trpká osobná skúsenosť – v rodine nastala neľahká situácia, sestra starej mamy ostala po manželovej a bratovej smrti bez strechy nad hlavou, na istý čas sme zaviedli v širšom príbuzenstve – ako sa dnes vraví – striedavú starostlivosť, bolo však treba hľadať zásadné riešenie. Padlo rozhodnutie, ktoré teta A. len ťažko prijímala: domov dôchodcov. Chodili sme ju tam navštevovať, spočiatku nové prostredie odmietala, postupne sa zblížila so spolubývajúcou, napokon tam našla nielen priateľstvo. V duchu som prežívala jednotlivé fázy jej nového obdobia s ňou, bol to môj prvý kontakt so životom v domove a znamenal pre mňa natoľko silný zážitok, že aj keď som práve nebola fyzicky s tetou A., v predstavách som často sprevádzala jej dni, rozvíjajúce sa vzťahy… A tak sa v mojom počítači začala rodiť novela inšpirovaná nielen jedným, ale hneď viacerými príbehmi z domova.

Prešiel nejaký čas, jedného dňa ma oslovili Ľuboš Kadlec a Jana Kákošová zo Slovenskej televízie, že majú záujem urobiť na základe mojej novely televízny film. Režisér Juraj Nôta zveril hlavné ženské postavy Viere Strniskovej a Zite Furkovej, film mal neskôr ohlas aj v zahraničí, to však už nebolo moje, ale spoločné dieťa tvorivého tímu…

„Mám pocit, že stále píšem jednu knihu s pozmenenými príbehmi, rekvizitami, postavami, no zakaždým hľadám odpoveď na niekoľko základných otázok.“

V tvojich dielach sú odpočiatku prítomné isté motívy, typy postáv, autorské intencie, ktoré sú v živote veľmi závažné a zasahujú do životov. Aspoň niektoré z nich: dieťa s handicapom, staroba a jej atribúty, rodina a obzvlášť žena v rodine, vzťahy rodičov a detí, najmä matky a dcéry. Zahmlená rola otca, prítomná cez vážnu hudbu, hru na klavíri, ktorá je v tvojom živote veľmi podstatná.

Mám pocit, že stále píšem jednu knihu s pozmenenými príbehmi, rekvizitami, postavami, no zakaždým hľadám odpoveď na niekoľko základných otázok: Aké je to byť človekom (spravidla ženou), ako sa cíti niekto iný vo vlastnom živote, ako prijíma (spoluutvára) svoj príbeh, ako zvláda prehry či výhry, straty či zisky… Pravdou je, že ma viac zaujímajú bytosti stratové, „lúzerské“ v najrôznejšom zmysle slova, bytosti, ktorým sa niečo neušlo, ktoré sa nenarodili pod šťastnou hviezdou, alebo bytosti v niečom iné, takpovediac vychýlené z toho, čo sa pokladá za normu, ktoré vnímajú svet trochu inak ako väčšina „normálnych“. Prototypom je na jednej strane postava retardovaného, no veľmi empatického Fedora z debutu Reprodukcie času, na druhej strane senzibilná, vzdelaná, psychicky mierne vybočená, no choroby sveta intenzívne preciťujúca G. zo Záchrany sveta podľa G., a iné im podobné postavy.

Áno, často sa u mňa vyskytujú vzťahy matka – dcéra či dcéra – matka, ale aj medzi dcéroou a otcom, napríklad v zbierke Káva s Bachom, čaj so Chopinom alebo v práve pripravovanej knihe Priestory. Sú to vzťahy, ktoré ma v mnohých ohľadoch predurčovali, vyznačili obrysy môjmu hodnotovému svetu, chápaniu ľudskej existencie a jej zmyslu.

Príťahuje ma i téma starnutia a staroby. Po skončení štúdia filozofie a sociológie som pôvodne mala úmysel venovať sa profesionálne práve gerontologickým otázkam, v sociologickom časopise som uverejnila zopár recenzií zahraničných monografií zameraných na výskum staroby a starnutia, čo ale nebolo v tej dobe u nás na akademickej pôde vítanou ani perspektívnou problematikou, a tak som zakotvila vo filozofii, čo bola pre mňa – ako sa ukázalo – dobrá voľba. Začínala som v oblasti filozofických otázok fyziky (v nadväznosti na moje predchádzajúce štúdium matematiky a fyziky), no vzhľadom na potreby katedry som prešla k teórii poznania, ktorej som ostala verná po celý čas pôsobenia na Filozofickej fakulte UK.

K téme starnutia som sa vrátila, a to filozofickými esejami aj prózou či poéziou približne v posledných dvoch desaťročiach. Pokladám ju totiž za veľmi aktuálnu pre súčasnú spoločnosť, ktorá sa upísala kultu mladosti, čomu prispôsobila aj svoje ideály a dominantné hodnoty, čo má aj viacero negatívnych dôsledkov (nielen) pre seniorské generácie.

Príroda a v nej najmä motív záhrady. Koľko rozmerov a faziet má tento motív, odkiaľ sa vzal a akú podobu má u teba dnes?

Téma prírody a konkrétne záhrady má základ v osobnom vzťahu k nim. Vyrastala som v periférnej časti Bratislavy obkolesenej lesnou zeleňou, kde sme najradšej trávili voľné chvíle. Najmä mama bola náruživá prechádzkarka, od nej som prevzala lásku k chôdzi v prírode, zažívala som priam eufóriu, keď sa predo mnou otvárali nové výhľady… Až neskôr som si uvedomila, čo všetko ponúkajú prechádzky po lesných chodníčkoch, akou výbornou príležitosťou sú pre tiché filozofovanie či „písanie“ alebo aj pre hovory so sebou… (Túto problematiku vynikajúco uchopil francúzsky filozof Frédéric Gros v monografii o vzťahu viacerých filozofických osobností dejín i súčasnosti k prechádzkam a chôdzi ako k zdroju inšpirácie).

Za témou záhrady je takisto osobná skúsenosť najprv so záhradou nad Dúbravkou, neskôr – až dodnes – so záhradou pri našej záhoráckej chalupe. V záhrade som našla priestor na pokojné premýšľanie, na zahĺbenie do tichej krajiny i do vlastnej mysle. Z terasy, ktorú z jednej strany chráni stará, rokmi a víchricami tvarovaná hruška a z druhej strany kríky liesky a ruže, dovidieť na kostol v dedine na rakúskom brehu Moravy. Rada sedím na terase so šálkou kávy, neviem sa nasýtiť pohľadu na farebnosť krajiny, na storaké odtiene ševeliacej zelene, a pritom v duchu „píšem“ podobne ako kedysi počas lesných prechádzok, ktoré sú pre mňa, žiaľ, už iba spomienkou. Po večeroch potom už „naozaj“ píšem na počítači. Vzniklo tam zopár textov, dúfam, že čosi sa podarí aj toto leto.

Si viacrozmerná autorka. Filozofi ťa poznajú cez tvoje filozofické práce, bežní čitatelia skôr prostredníctvom beletrie, kultúrna verejnosť a intelektuáli vďaka tvojim esejám, v ktorých sa veľmi konkrétne, argumentovane, premýšľavo a výstižne, treba povedať, že aj so značnou dávkou odvahy a korektne vyjadruješ k spoločenským procesom.

Potreba premýšľať (mám rada pojem „hĺbať“) je pre mňa a môj pocit životnej spokojnosti takisto dôležitá ako potreba písať (a čítať) literárne či filozofické texty. Píšem tak, aby som z toho popri útrapách (lebo pri písaní poznám aj tie) mala radosť. Viaceré z mojich filozofických textov, najmä v posledných dvoch-troch desaťročiach, majú teda literárny nádych a v prozaických či poetických textoch sú prítomné prvky filozofických reflexií, čo pre niekoho vôbec nemusí byť príťažlivé, no mne ako autorke to vyhovuje, inak by som už azda ani nevedela, resp. nechcela písať. Vo filozofickej tvorbe to znamenalo príklon k esejam ako forme, ktorá je mi z viacerých dôvodov veľmi blízka, v prozaickej tvorbe množstvom úvahových prvkov evidentne narúšam žánrovú čistotu, no myšlienkovej výstuži románu či poviedky pripisujem (aj ako čitateľka) väčší význam ako povedzme košatým epickým líniám. Tak tomu bolo napríklad už vo Fragmentoch s občasnou túžbou po celistvosti… a najnovšie je to výrazne cítiť v spomínaných Priestoroch.

Pokiaľ ide o môj príklon k racionálnej argumentácii, nepochybne do určitej miery súvisí s filozofickou erudíciou, ale aj s vnútornou potrebou myslieť dialogicky, hľadať pre veci logické vysvetlenia, objavovať i menej viditeľné súvislosti, rešpektovať dôležité (aj historické) kontexty, spoliehať sa (najmä) na vlastný úsudok, a tak odolávať rôznym druhom manipulácie, zároveň však neignorovať odlišné, čo aj opačné názory, ale vnímať ich ako ponuku pozrieť sa na veci z inej perspektívy. Zdá sa, že by sme potrebovali nové, súčasnej dobe zodpovedajúce osvietenstvo a nového Kanta s jeho výzvou k odvahe samostatne myslieť.

Použijem pojem, ktorý sa dnes niekedy zneužíva, áno, potrebujeme ozajstné kritické myslenie, len tak môžeme uchopiť zložitú dobu, v ktorej žijeme, vďaka kritickému pohľadu nestratíme orientáciu v záplave informácií a dezinformácií. Kritické myslenie nemožno redukovať na kritizovanie iných názorov, a už vonkoncom neznamená podnecovať k nim odpor a nenávisť, ale predstavuje najmä schopnosť porovnávať, analyzovať a prehodnocovať nielen cudzie, ale aj vlastné názory. Ako veľký nedostatok našej spoločnosti pociťujem absenciu pokojnej a slobodnej racionálnej diskusie, ktorej cieľom by bolo hľadanie konsenzu v prospech celku. Nemali by sme pritom zabúdať, že hľadanie pravdy je dialogické.

Napokon ty sama sa zaoberáš fenoménom kritického myslenia, vydala si k problematike publikáciu, iste by si ma mohla ešte doplniť a spomenúť niečo, na čo som v tejto súvislosti pozabudla.

Bola si vynikajúcou organizátorkou a  spolu s Danielou Příhodovou si založila Klub slovenských prozaičiek Femina. Myslím, že tam si upriamila pozornosť na vydávanie dvoj- a viacjazyčných antológií. Bol to geniálny nápad prepojiť neznáme Slovensko a jeho ešte menej známu ženskú literatúru so súčasnou ženskou literatúrou vo svete. Prosím, pripomeň nám, koľko takýchto veľkých antológií vyšlo a s koľkými štátmi. Nadšená touto ideou som vydala len jednu s nórskymi autorkami, Ženy a fjordy, a tak viem, akú enormnú energiu si tomu venovala.

V istom období som bola nadšenou čitateľkou antológií, ktoré prezentovali rôzne európske i mimoeurópske národné literatúry, boli to také priezory do jednotlivých literatúr a najmä v prípade vzdialenejších, menej známych literatúr mi dávali prvotnú orientáciu. Osobitým druhom boli ženské antológie, zopár som si ich priniesla z ciest v Nemecku, inšpirovali ma k myšlienke pokúsiť sa o niečo podobné aj u nás, celkom isto nie so zámerom separovať sa od kolegov-spisovateľov, ale poskytnúť príležitosť pre výraznejšie zviditeľnenie autoriek, ktoré boli dovtedy v našich antológiách v porovnaní s autormi často podreprezentované. Vhodnou pôdou na realizáciu tejto myšlienky poskytoval Klub slovenských prozaičiek Femina, ktorý sme založili v roku 1992 s Dankou Příhodovou (bola to jej idea). Podrobný prehľad o aktivitách klubu poskytuje naša spoločná kniha Klub slovenských prozaičiek Femina v literatúre a kritike. Profily a rozhovory (2009), na tomto mieste uvediem len jednu z nich– o vydanie niekoľkých antológií. Prvou bola kniha Espresso Eva (1994), potom nasledovali Planéta zrýchleného pohybu (1996) a Zbližovanie (1996) ako spoločná antológia slovenských a rakúskych autoriek. Podarilo sa vydať ju v nemeckom preklade pod názvom Annäherungen, ako aj ďvojjazyčnú slovensko-rakúsku antológiu Strömungen – Prúdenia a  poviedky slovenských autoriek v nemčine Tagtägliche Unendlichkeit (všetko v spolupráci s germanistkami Elenou Ehrgangovou a Inge Stahlovou). V spolupráci s rusistkou Evou Kollárovou vyšla antológia našich poviedok v ruštine Meždu generacijami, ty si pripravila slovensko-nórsku antológiu Ženy a fjordy… O niečo neskôr potom už mimo Feminy pripravila Eva Maliti Fraňová antológiu ženskej poviedky Kofé s Bachom, čaj s Šopenom. Slovackije rosskazy. Neskôr sme spolu s Vierkou Benkovou zostavili päť zväzkov antológie ženských autoriek píšucich po slovensky, no žijúcich v Maďarsku, Rumunsku, Srbsku a na Slovensku (antológie poézie pre deti, prózy pre deti, poézie pre dospelých, prózy pre dospelých a eseje), v spolupráci s LIC (dnes Slovenským literárnym centrom) som pripravila antológiu ženských poviedok v arabčine a hindi. Po vydaní antológií spravidla nasledovali čítačky, a to aj spoločné slovensko-rakúske, či už u nás, alebo na druhej strane Dunaja. Z toho som mala veľkú radosť.

Keď sme pri úspechoch, ktoré sú vždy výsledkom usilovnosti a serióznej práce, treba povedať, že nie si len držiteľkou množstva literárnych cien, ale získala si aj ocenenia za svoje eseje, čo je mimoriadne dôležité, pretože sa týkajú hodnotového rámca našich prevratných spoločenských zmien.

Nie som schopná, a vlastne ani nechcem oddeľovať svoje osobné prežívanie od spoločenského. Najmä v posledných rokoch musím vynakladať dosť síl na to, aby som nepodľahla pocitom frustrácie a bezvýchodiskovosti z chaosu a hodnotového rozvratu našej spoločnosti, z tendencie manipulovať myslenie ľudí, rozkladať ich osobnú integritu a identitu, premieňať ich na bezduchých konzumentov nielen módnych materiálnych produktov, ale aj reklamných ideálov a vzorov „dobrého“ života, predstáv o ňom. Názvy mojich esejistických textov naznačujú okruh tém, ktoré ma najviac a dlhodobejšie zaujímajú a znepokojujú, uvediem niektoré z nich: Etudy o bolestiŽivot ako rozhovorTurizmus ako spôsob prežívaniaČas na tichoChvála pomalostiRýchlosť naša každodennáVrstvenie časuO tichu, pomalosti a iných hodnotách… Okrem tém inšpirovaných spoločenskou realitou, najmä jej „kazmi“ a deformáciami , je mi blízka téma literatúry a jej vzťahu s filozofiou (či naopak), ako aj hudby ako – pomôžem si Beethovenom – „najvyššieho zjavenia“ (vyššieho než iné druhy umenia i ako filozofia a akékoľvek poznanie). Takže áno, cítim potrebu vyjadrovať sa vo filozofických i literárnych textoch k tomu, čím a ako žijeme.

Vždy si sa venovala dielam spisovateliek (v posudkoch, recenziách, odborných reflexiách), k tejto téme si napísala mnohé štúdie. Mohla by si v krátkosti zadefinovať vzťah medzi literatúrou a filozofiou?

Je to jedna z „mojich“ tém, roky som mala voliteľnú prednášku venovanú danému vzťahu, napísala som o ňom zopár štúdií, no, priznám sa, nie som schopná vyjadriť ho definíciou, ba ani ho stručne vysvetliť. Vzťah filozofie a literatúry je zložitý už len tým, že nejestvuje „jednotná“ filozofia (mám na mysli napr. delenie na antropologickú a scientistickú),  ani literatúra (rôzne žánre, poetiky). Nemožno vynechať ani zmeny v ich vzťahu, ku ktorým prichádzalo v histórii, napríklad v antike mali k sebe prevažne veľmi blízko, no boli aj obdobia, keď sa od seba vzďaľovali, a potom si zase k sebe nachádzali cestu.

S istým zjednodušením by som ich vymedzila ako dve oblasti našej kreativity, ktoré sa sústreďujú najmä na uchopenie vnútornej skúsenosti človeka, na základné otázky ľudskej existencie, pričom každá to robí špecifickým spôsobom i špecifickými prostriedkami. Zdroj istej príbuznosti filozofie a literatúry možno hľadať aj v tom, že obe vyrastajú zo spoločného sociálno-kultúrneho podhubia, obe vznikali, rozvíjali sa (doteraz sa rozvíjajú) a pôsobia v kontexte určitých kultúrnych tradícií, hodnotových systémov. Obe sa viac alebo menej sprostredkovane vzťahujú na spôsoby každodenného prežívania, vstupujú do interakcií s našimi inými teoretickými a praktickými aktivitami.

Filozofia, ako aj literatúra (a ostatné druhy umenia) predstavujú jedinečné, špecifické a nezameniteľné spôsoby videnia sveta a jeho stvárňovania (majú svoj špecifický jazyk, postup, špecificky pôsobia na recipienta). Napriek ich jedinečnosti a nezameniteľnosti môže však dochádzať k ich plodnej spolupráci, k vzájomnému ovplyvňovaniu.

Práve na tieto aspekty som sa najviac zameriavala, sústreďovala som sa na skúmanie filozofických kompetencií literatúry, a to predovšetkým na jej noetické a etické kompetencie (tak sa volala moja prednáška). Na hodinách sme najskôr v teoretickej rovine a následne na konkrétnych literárnych dielach identifikovali menej či viac výrazný potenciál vybraného literárneho textu „poznávať“, uchopovať podstatu nastoleného problému, ako aj jeho schopnosť tematizovať, identifikovať, analyzovať etické problémy, a napokon i schopnosť načrtávať ich možné riešenia.  

Som presvedčená, že literatúra má silu uchopiť vnútornú skúsenosť človeka hlbšie a živšie ako psychológia či filozofia. Literárne dielo nielenže stvárni morálny problém  komplexnejšie, ako je to v prípade teoretického myslenia, ale literatúra je ho dokáže aj prenášať, odovzdávať recipientskému subjektu sugestívnejšie než filozofia, psychológia či iné vedy.

„Som presvedčená, že literatúra má silu uchopiť vnútornú skúsenosť človeka hlbšie a živšie ako psychológia či filozofia.“

Čo ťa inšpirovalo k napísaniu knihy Priestory (ukážku z knihy ste si mohli prečítať v Romboide č. 5-6/2023, pozn. red.), ktorá nedávno vyšla vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov? 

Nebola to konkrétna inšpirácia v zmysle jednotlivej udalosti či jednorazového zážitku. Ako som povedala, som človek kontinuity, čo sa premieta aj do mojej autorskej pozície – myšlienky, motívy, čiastočne aj postavy mi prechádzajú z diela do diela. Pri písaní knihy O tichu, pomalosti a iných hodnotách, ale aj pri predchádzajúcich knihách som sa zamýšľala nad tým, či a prečo je dôležité retrospektívne sledovať logiku svojho osobného príbehu, zamýšľať sa nad sieťami vplyvov, ktoré v ňom zohrali rolu. Otázku som si neskôr sformulovala ešte konkrétnejšie: ako prebiehal proces môjho stávania sa sebou, pod vplyvmi čoho som vyzrievala do dnešnej podoby, výsledkom čoho (koho) všetkého je moje terajšie ja? Približne tak vyzeralo hlavné myšlienkové pozadie sprevádzajúce písanie knižky, pričom som nadväzovala na niektoré svoje staršie texty. V Priestoroch takmer neexistuje súvislá dejová línia, sú tu len fragmentárne epizódy naznačujúce kontúry procesu, v ktorom som sa tvarovala. Myslím si, že takýto osobný „prieskum“ je dôležitý pre sebapoznanie (spomeňme si na Sokrata),  čo v nijakom prípade nepokladám za luxus, naopak, verím, že poznanie seba samého prehlbuje človeka, jeho prežívanie a pomáha mu lepšie spoznávať a chápať aj iných, čo je predpokladom kvalitnejšieho spolubytia. A aby som uzavrela imaginárny kruh, ktorý si spomenula v predchádzajúcej otázke, dodám, že podľa mňa sú obe – filozofia i literatúra – výbornými cestami vedúcimi k dosiahnutiu uvedených cieľov. Som vďačná, že mi obe vstúpili do života, boli a sú jeho významnou súčasťou.

 562 zobrazení