Hľadanie (takmer) stratenej hry

Vybrať jednu knihu Milana Kunderu, ktorá by mi bola obzvlášť blízka, bližšia než ostatné, je pre mňa nielen enormne náročné, ale v podstate aj prakticky nemožné. Vybral som si z nich preto tú, ktorá sa mi, nie mojím pričinením, cyklicky vracia do života, čím som bol nútený – nie, nútený nie je to správne slovo, bol som obdarený príležitosťou knihu opätovne skúmať, a čo bolo ešte zaujímavejšie, vnímať ju v rôznych jej spracovaniach.

Teraz je už jasné, že musí ísť o knihu, ktorá bola adaptovaná pre film, alebo o knižne vydanú divadelnú hru. Druhá možnosť je správna a vybral som si, alebo skôr ona si vybrala mňa, tú najkontroverznejšiu: Majitelé klíčů.

S hrou Majitelé klíčů sa, odkedy som ju objavil, spájajú dva problémy. Prvý bol ten, že ju sám autor zakázal inscenovať, vďaka čomu sa od 60. rokov (teda odkedy vznikla a bola úspešne premierovaná) nehrala na žiadnom českom (a nieto ešte slovenskom) profesionálnom javisku. Druhým problémom bolo, že Kundera jej knižné vydanie– podobne ako svoje básnické zbierky – v podstate zavrhol, a tak, na rozdiel od Ptákoviny či Jakuba a jeho pána, nevyšla v Atlantise jej reedícia, ergo iba s veľkým šťastím sa dala zohnať v antikvariátoch. Spomenuté „veľké šťastie“ ma, žiaľ, pri nekonečnom a trpezlivom hľadaní nepostretlo.

Dočítajte tento článok
s predplatným časopisu Romboid.

Mám predplatné, chcem sa prihlásiť

 334 zobrazení