Ondrej Spišák o hre Jakub a jeho pán

1. Prečo práve táto hra? Čo môže Jakub a jeho pán povedať   dnešnému divákovi?

Hra Jakub a jeho pán je napísaná s obrovskou vášňou pre rozprávanie  príbehov. Táto vášeň je Milanovi Kunderovivlastná, rovnako ako  bola vlastná Denisovi Diderotovi, ktorého Kundera úprimne obdivoval a považoval ho zazakladateľa novodobého románu. Myslím si, že rozkoš rozprávania je podobného druhu ako rozkoš  počúvania. V prvom rade teda Jakub a jeho pán môže poskytnúť divákom túto rozkoš.

Príbehy sa rozprávajú preto, aby nám niečo povedali o sebe samých a to presne robia aj diderotovsko-kunderovské príbehy z Jakuba. Rozkoš počúvania je kombinovaná s rozkošou myslenia. V Jakubových príbehoch sadejú veci Jakubovi, sluhovi ktorý slúži a v Pánových príbehoch sa dejú Pánovi, pánovi ktorému slúžia.

Svet bol vždy rozdelený na tých, čo panujú, a na tých, čo slúžia, ale ich príbehy sa neuveriteľne podobajú… Vo veciach lásky či túžby sme si rovní. A nie len v tých – aj vo veciach smrti sme si rovní. Rovnako, ako v hľadaní zmyslu toho všetkého. Tieto témy sú večné, nadčasové a rozprávať o nich s takým šarmom, vtipom, nadhľadom a zároveň múdro – na to treba majstra. Preto táto hra.

2. Aké je režírovať Kunderovu hru? Patril medzi autorov, ktorí sú veľmi citliví na svoje dielo, zakazujú v ňom škrtať a podobne.

Je celkom pochopiteľné, že autor, ktorý stráži zmysel každého slova vo svojich dielach, nemá rád, keď divadelní režiséri, ktorí majú sami často autorské ambície, dopĺňajú autorove myšlienky svojimi, rozvíjajú ich vlastnými autorskými nápadmi, pričom často menia pôvodný zmysel originálu. Toto je zaujímavá téma a diskusia o nej má v divadle dlhú tradíciu – ako veľmi môže režisér prispôsobovať originálny text svojím zámerom a či má vôbec právo narábať s textom svojvoľne, bez ohľadu na autora. Autori, ktorí sú po smrti viac ako 70 rokov majú smolu. S tými si divadelníci robia, čo chcú. Prepisujú, dopisujú, doplňujú, skracujú… Ja patrím skôr medzi tých, ktorí cítia obrovský rešpekt k autorovi a snažia sa preniesť čo najvernejšie ducha ich diela na javisko. Bolo to tak aj v tomto prípade. Pevneverím, že Kundera by z nášho predstavenia nebol sklamaný.

3. Čo mali (majú) spoločné Milan Kundera a Milan Lasica (prekladateľ hry)? Inscenáciu z 90. rokov (ŠtúdioL+S, rež. Martin Porubjak), kde hrali ešte Lasica so Satinským, údajne videl aj sám Kundera a vraj bol nadšený. Ak, tak v čom sa podľa vás prelínali ich svety?

Myslím si, že Milan Lasica bol ideálnym predstaviteľom Kunderovho Pána a Július Satinský zas ideálnym sluhom. Poetika Lasicu a Satinského bola vždy postavená na slove. To, ako narábali so slovom, ako sa pohrávali s významom slov, s intonáciou viet – to bolo vždy výnimočné. Nečudujem sa, že bol Kundera nadšený z ich majstrovstva. Ak prišiel na predstavenie svojho Jakuba v interpretácii Lasicu a Satinského, jednoducho zbadal svoje postavy skutočne živé. Z mäsa a kostí. Videl dvoch klaunov, ktorí jeho text menia na skutočný život. Lasicov preklad je vtipný, hravý a inteligentný. A keďže ide o preklad Kunderovho textu, tak je aj primerane cynický. Akoby ho písal sám Lasica. Neviem to, ale zdá sa mi, že pohľad na fungovanie sveta, na vzťahy, na veľké i malé dejiny mali Lasica s Kunderom veľmi podobný.

foto © Ctibor Bachratý, Divadlo ASTORKA Korzo ´90
foto © Ctibor Bachratý, Divadlo ASTORKA Korzo ´90

 306 zobrazení