8

Pomýliť si fyzický vzhľad milovanej so vzhľadom nejakej inej ženy. Koľkokrát to už zažil! Zakaždým s tým istým údivom: rozdiel medzi ňou a tými druhými je teda taký nepatrný? Ako je možné, že nevie rozpoznať siluetu najmilovanejšej bytosti, bytosti, ktorú považuje za nezameniteľnú?

Otvorí dvere izby. Konečne ju vidí. Teraz to je ona bez najmenšej pochybnosti, ale ani ona sa na seba nepodobá. Jej tvár je stará, pohľad je zvláštne zlomyseľný. Ako keby žena, na ktorú mával na pláži, mala odteraz a navždy nahradiť tú, ktorú miluje. Ako keby mal byť potrestaný za to, že nebol schopný spoznať ju.

„Čo je? Čo sa stalo?“

„Nič, nič,“ povedala.

„Ako to, nič? Si celkom zmenená.“

„Veľmi zle som spala. Takmer som nespala. Mala som nepríjemné predpoludnie.

„Nepríjemné predpoludnie? Prečo?

„Pre nič, naozaj pre nič.“

„Tak už mi to povedz.

„Naozaj nič.“

Nalieha. Tak mu to napokon povie: „Muži sa už za mnou neotáčajú.“

Pozerá na ňu, nie je schopný pochopiť, čo hovorí, čo tým chce povedať. Je smutná, lebo sa muži za ňou už neotáčajú? Chce jej povedať: A ja? A ja? Ja, ktorý ťa hľadá celé kilometre na pláži, ja, ktorý plačky kričí tvoje meno a ktorý je schopný bežať za tebou po celej planéte?

Nepovie to. Namiesto toho opakuje, pomaly, tichým hlasom, slová, ktoré práve vyslovila: „Muži sa už za tebou neotáčajú. Z toho si smutná?“

Červená sa. Červená sa tak, ako ju už dávno nevidel červenať sa. Zdá sa, že tá červeň prezrádza jej nepriznané túžby. Také prudké túžby, že Chantal im nevie odolať a opakuje: „Áno, muži sa už za mnou neotáčajú.“

 216 zobrazení