Milan Lasica zvyčajne protestoval, keď ho niekto na základe jeho piesňových textov označoval za básnika. Zrejme si uvedomoval, že je v nich pomerne málo lyriky v tradičnom zmysle slova a že primárnym cieľom jeho kabaretných piesní je zabávať poslucháča a satirizovať niektoré ľudské slabosti a spoločenské javy. Ale aj keď uznáme platnosť tohto predpokladu, nemusíme tieto Lasicove literárne miniatúry vykazovať z oblasti poézie, lebo napriek svojej zdanlivej myšlienkovej priamočiarosti a istému celkom uvedomenému filozofickému zjednodušovaniu pohľadu na skutočnosť, dotýkajú sa aj niečoho podstatného v jadre ľudskej existenciálnej skúsenosti. Ich zdanlivá slabosť je tu vlastne ich silou: tým, že si autor uvedomuje svoju zjednodušujúcu, do určitej miery na vonkajší efekt vypočítanú estetiku, takpovediac svoju programovú antilyrickosť, dosahuje vo svojich najlepších textoch úroveň autentickej a pozoruhodne hlbokej poézie. Medzi jeho najvýraznejšie básnické prednosti môžeme zaradiť nielen jeho všeobecne známy absurdistický humor, ale aj dynamickú akceleráciu jeho, najčastejšie trochejského, verša, často vynachádzavé a úderné rýmy a z času na čas aj prekvapujúci symbolizmus, ktorý dokáže zo zdanlivo každodennej absurdnej situácie vyťažiť takmer vizionársky všeplatné, ba niekedy až katarzne otriasajúce poznanie.

Jeden z najlepších Lasicových textov, s ktorým sa napodiv pomerne zriedka stretávame v slovenských masmédiách, je boxerská balada Fair play. Samozrejme, že jej kvality môžeme naplno prežiť až pri počúvaní jej zhudobnenej podoby s kongeniálnou melódiou a aranžmánom Jaroslava Filipa a s dialogizovaným speváckym prednesom Lasicu s Filipom, no túto stránku piesne ponechávam v tomto kontexte stranou. Sústredím sa výlučne na literárne kvality samotného textu.

 134 zobrazení