Milan Lasica zvyčajne protestoval, keď ho niekto na základe jeho piesňových textov označoval za básnika. Zrejme si uvedomoval, že je v nich pomerne málo lyriky v tradičnom zmysle slova a že primárnym cieľom jeho kabaretných piesní je zabávať poslucháča a satirizovať niektoré ľudské slabosti a spoločenské javy. Ale aj keď uznáme platnosť tohto predpokladu, nemusíme tieto Lasicove literárne miniatúry vykazovať z oblasti poézie, lebo napriek svojej zdanlivej myšlienkovej priamočiarosti a istému celkom uvedomenému filozofickému zjednodušovaniu pohľadu na skutočnosť, dotýkajú sa aj niečoho podstatného v jadre ľudskej existenciálnej skúsenosti. Ich zdanlivá slabosť je tu vlastne ich silou: tým, že si autor uvedomuje svoju zjednodušujúcu, do určitej miery na vonkajší efekt vypočítanú estetiku, takpovediac svoju programovú antilyrickosť, dosahuje vo svojich najlepších textoch úroveň autentickej a pozoruhodne hlbokej poézie. Medzi jeho najvýraznejšie básnické prednosti môžeme zaradiť nielen jeho všeobecne známy absurdistický humor, ale aj dynamickú akceleráciu jeho, najčastejšie trochejského, verša, často vynachádzavé a úderné rýmy a z času na čas aj prekvapujúci symbolizmus, ktorý dokáže zo zdanlivo každodennej absurdnej situácie vyťažiť takmer vizionársky všeplatné, ba niekedy až katarzne otriasajúce poznanie.
Jeden z najlepších Lasicových textov, s ktorým sa napodiv pomerne zriedka stretávame v slovenských masmédiách, je boxerská balada Fair play. Samozrejme, že jej kvality môžeme naplno prežiť až pri počúvaní jej zhudobnenej podoby s kongeniálnou melódiou a aranžmánom Jaroslava Filipa a s dialogizovaným speváckym prednesom Lasicu s Filipom, no túto stránku piesne ponechávam v tomto kontexte stranou. Sústredím sa výlučne na literárne kvality samotného textu.
Dočítajte tento článok
s predplatným časopisu Romboid.
385 zobrazení

(nar. 1942, Bratislava) žije od roku 1969 v Nórsku. Píše prózu, básne, eseje, články, prekladá slovenskú literatúru do nórčiny a nórsku do slovenčiny. Je autorom knižiek V ohnisku neprítomnosti (2005), Vzdychy a údery (2011), Krehké čaro disonancií (2012), Fialová hudba (2013), Bratislavský satyr (2015), Z večerných kontemplácií(2019), Život je len chodiaci tieň (2019), Zažité a vysnívané (2022) a V zajatí zvedavosti (2023). V Nórsku okrem iného zostavil a spolupreložil výbery z poézie Jána Buzássyho, Jána Ondruša a Ivana Kupca, na Slovensku vydal preklady výberov z tvorby nórskych básnikov Sigbjørna Obstfeldera a Gunvor Hofmovej.