Kvap-kvap-kvapi-kváááp. Kvapkajú kvapky teplého jarného dažďa po chodníku. Niekde robia len také malé kvapili-kvap, niekde veľké kvááááááp a niekde sa zas všetky stretnú a urobia kaluž.

Kvapi-kvap-kvapily-kvap-kvap-kvap… Kvapky padajú akosi pomalšie. Sú veľké a ťažké. Kvapkajú akoby do rytmu, akoby si spievali nejakú veselú pesničku. Kvap-kvap-kvapily-kvap.

Spoza oblohy sa vystrčia nenápadné slnečné lúče. Ťilililililili, pošteklia malých i veľkých za uškom. „Poďte von,“ akoby ticho šepkali. Vzduch príjemne vonia, len sa ho zhlboka nadýchať.

Áách.

Čľup-čľup, chi-chi-chi. Kto je to? 

To sú predsa malí škôlkari. Obuli si gumáky, obliekli si bundičky a už bežia von. Poskakujú po kalužiach, čľup-čľupi-čľup. To je zábava! Keď voda špliecha, slniečko svieti a tučné kvapky pomaly kvapkajú. 

Kváááp! Padla jedna veľká kvapka škôlkarovi rovno na čelo. „Au, tá ale bola,“ povedal Šimon a bežal si zobrať vreckovku, aby si utrel mokrú tváričku. Ale čo to? Zrazu sa zastavil a prekvapene sa rozhliadal okolo. Stratil niečo? Alebo zabudol, po čo išiel? Zdá sa, že niečo hľadá. Zohol sa, chvíľu začudovane pozeral na zem a potom niečo zodvihol. Ostatné deti akoby vedeli, že sa niečo deje – ihneď k nemu pribehli. Postavili sa do kruhu a zvedavo pozreli na Šimonove ruky.

„Ajajajajaj, ajajajajaj,” ozvalo sa Šimonovi z rúk. Otvoril dlane, aby všetci videli, kto to tak bedáka a plače. Neverili vlastným očiam. V malej detskej rúčke sa krčil jeden uplakaný a nešťastný červík. 

„Prečo plačeš, čo sa ti stalo? Stratil si sa alebo ťa niečo bolí? Potrebuješ leukoplast?“ pýtali sa deti.

Červík na chvíľu prestal plakať. Pozrel sa okolo seba, potom na Šimona.

„Daj ma na zem!“ povedal akoby si vôbec nevážil, že sa o neho deti zaujímajú. Šimon chvíľu naňho prekvapene pozeral a potom sa ešte raz spýtal: „Prečo tak veľmi plačeš?”

„Nepoviem a daj ma na zem!“ odvrkol drzý červík a otočil sa Šimonovi chrbtom.

„No teda, tak my ti chceme pomôcť a ty sa takto urážaš,“ čudoval sa Šimon.

„Kým nám nepovieš, čo sa ti stalo, nedáme ťa na zem!” doplnila ho spolužiačka Emka. Všetky deti súhlasne prikývli a červík pochopil, že nemá na výber.

„No tak dobre,“ pajedil sa červík. „Ehm, ehm, volám sa Dušan Dúha, bývam na Podkorennej 33 a mám presne dvadsaťpäť dní.“

„Prečo sa voláš Dúha?“ spýtal sa Šimon.

„Kde je Podkorenná 33?“ vyzvedala malá Tamarka.

„Podkorenná 33 je predsa na rohu Smrekovej a Smrekovcovej, mínus tretie poschodie, to vie každý,“ povedal drzo Dušan. „A Dúha sa volám, lebo… ajajajajaj…” začal zase plakať až mal Šimon mokrú ruku. Deti netrpezlivo čakali, čo povie. Keď sa Dušan konečne upokojil, povedal: „Príčinou môjho žiaľu je moje meno. Narodil som sa v deň, ktorý je podobný tomu dnešnému. Pršalo, kvapky padali, potom bolo slniečko a nakoniec vyšla na oblohe dúha. Avšak hneď, ako som sa narodil som pocítil… ajajáááj.“ Dušan sa zase náramne rozplakal. 

„Čo?“ netrpezlivo čakali deti na odpoveď.

„Ajajáj, som pocítil obrovský hlad!“ zahanbene odpovedal červík Dušan cez fňukanie a smrkanie. „Ukrutánsky mi škvŕkalo v brušku a celú Dúhu som… ajááááj… zjedol. A odvtedy som ju nevidel ja, ani nikto z mojich susedov na Podkorennej 33, ani na Smrekovej a Smrekovcovej… Je to veľká tragédia. Všetci hovoria, že je to moja vina a volajú ma Dušan Dúha. Moje meno mi pripomína tú hroznú, osudnú chybu. A práve dnes, zase prší a vyšlo slniečko, mala by byť na oblohe dúha, ale nie je, a to všetko kvôli mne! Ajáááááj!“ pustil sa zas do plaču. 

Deti stíchli, pozreli sa jeden na druhého a po chvíli premýšľania jednohlasne zvolali: „Pomôžeme ti!“

Prekvapený červík nevedel, ako sa tváriť, prestal plakať a snažil sa vykúzliť ten najkrajší úsmev, aký vedel. „To by ste pre mňa naozaj spravili?“

Ukážka pochádza z rovnomennej pripravovanej knihy pre deti.

 138 zobrazení