Outsideri

Prológ

(1987)

Thursday sa pri pohľade na mamin abstraktný obraz spýtala otca, či mama trpela schizofréniou. Bol to jeden z tých znepokojivých obrazov, ktoré v maniodepresívnom pacientovi vzbudia mániu a v úzkostnom človeku samodeštruktívne správanie. Obraz s názvom Thursday si nevystavila vo vydavateľstve ako väčšinu svojich umeleckých počinov. Starostlivo ho zabalila do škatule a odniesla na povalu, kde naň sadal prach až do jej smrti. 

„Nemyslím si, že niečím trpela,“ usúdil otec, „okrem predzvesti apokalypsy.“ Typické. Nechcel hovoriť o poruchách našej mamy, ani keď ešte žila. Jej údajnú chorobu si nikdy nepripustil napriek tomu, že posledné mesiace „žila vo fotkách“. Zahľadela sa na nejakú fotografiu spred tridsiatich rokov a stratila sa v nej. Možno v spomienkach, možno v predstavách, ktoré končili inak ako realita, s ktorou bolo ťažké sa zmieriť. 

Ak vás zaujíma môj názor, mama nijakou psychickou chorobou netrpela. Bola to excentrická žena a ťažko povedať, čo všetko ju trápilo, no schizofréniu by som za tým nehľadala. Skôr by som povedala, že videla viac vecí ako iní. Niekto by ju nazval jasnozrivou.

„Čo znamená ten výjav?“ sestra nedala otcovi pokoj.  

Zahľadel sa na mamino majstrovské dielo a poškriabal sa na brade. „Abstraktné diela môžu mať neobmedzené množstvo významov.“

Typické. Mama vždy vravela: interpretácie sa môžu líšiť, obsah zostáva nemenný

„Ten obraz pomenovala po mne,“ sestra pokračovala v konverzácii, ktorá musela byť otcovi nepríjemná. Silou-mocou chcela z neho dostať viac informácií. 

„Nie, po tebe ho nepomenovala.“

So sestrou sme sa na seba prekvapene pozreli. 

„Nesie názov po vašej tete, Thursday staršej.“

„Vieš, že sa mi o nej nedávno snívalo?“ Sadla si do maminho „čítacieho kresla“, v ktorom mama dokázala presedieť dlhé hodiny bez pohnutia, úplne paralyzovaná vlastnými myšlienkami. Robila výskum o multidimenzionálnych prechodoch medzi svetmi autentických a neautentických. 

„O tete Thursday?“ uisťoval sa otec.

„Snívalo sa mi s ňou viackrát,“ rozpomenula sa. 

„Zaujímavé…“ skonštatoval, „stretávate sa v snoch pravidelne? O čom sa rozprávate? Čo v nich robíte?“

„Sú to len sny,“ zasmiala sa Thursday.

„V našom svete neexistuje nič ako ‚len sny‘, drahá,“ napomenula som ju.

„O ‚našom‘ svete nemáme hovoriť, akoby sme hovorili o reálnej veci,“ prehlásila Thursday tlmeným hlasom. 

Už zasa. 

„Tvoja psychoterapeutka je autentická, nedovidí si na špičku nosa,“ s pokojom Budhu vysvetľoval otec, aj keď v duchu pokojný určite nebol. Tú ženskú nemal rád. Na psychoterapiu neveril a psychické zdravie preňho predstavovalo vágny, z hľadiska vedy dokonca vymyslený pojem. 

Medzi nami, sestrina psychoterapeutka v skutočnosti autentická nebola. Thursday však mala svoje dôvody na to, aby o duchovnej podstate svojej psychoterapeutky rodine nehovorila. Netušila ani, že som to o nej vedela. 

Na psychoterapie chodila len preto, lebo po piatom podmienečnom vyhodení zo školy na tom trvala riaditeľka. Medzi nami, obišla ešte dobre. Na inej škole by po tom všetkom už dávno skončila a so svojou reputáciou by si na ďalších školách v širokom okolí ani neškrtla. 

„To je možné. No ona má titul z medicíny a ty si politik, ergo ‚populista‘,“ prstami naznačila úvodzovky. „Kto je dôveryhodnejší?“

„Už dávno som politik na dôchodku. A populista som nebol, ani keď som bol premiér.“

„Médiá tvrdia niečo iné…“

„Odkedy dôveruješ verejnej mienke?“

Tento dialóg som už nemohla nečinne počúvať. „Thursday, daj mu pokoj! Žiadnou schizofréniou netrpíš. A netrpela ňou ani mama. Naletela si rečiam autentických. Sú to hoaxy. Všetko, čo nevedia racionálne vysvetliť, nazvú psychózou, bipolárnou poruchou alebo schizotypálnou chorobou.“

„To nie je pravda!“ Thursday si ďalej húdla svoje. „Mama s otcom sa nepresťahovali vedľa cintorína len preto, aby mali tichých susedov. Chceli ma tu schovať. Nechceli, aby som bola ľuďom na očiach, lebo vedeli, že som chorá.“

„Thursday,“ skríkla som, „pozri sa, akí ľudia sa okolo teba motajú! V škole je to samý autentický, v rodine tiež a Stratené je pomixované ako európske metropoly. Ako môžeš neveriť na neautentických a autentických?!“

„Lebo vysvetlení môže byť vždy viacero.“

„Nie,“ chytila som ju okolo pliec a zatriasla ňou, „pravda je vždy len jedna.“ To bola posledná veta našej mamy, nechcela som, aby sa na ňu zabudlo. Aj keď interpretácie sa môžu líšiť, obsah je nemenný. 

Dočítajte tento článok
s predplatným časopisu Romboid.

Mám predplatné, chcem sa prihlásiť

 249 zobrazení