Sadli sme si
Tak sa to dá zhrnúť. Sadli sme si k jednému stolu – on k pivu, ja ku kofole a okamžite sme si sadli aj ľudsky. Bol to jeho prvý deň vo Zvolene a začiatok nášho priateľstva, zdôverovania sa, spoločných „džojrájdov“, debát, filozofovaní o všetkom a inom, ale aj kusiska navzájom prepleteného života. Zistili sme, že je toho mnoho, čo nás spája, a iba jedno, čo nás rozdeľuje – a to vzťah k alkoholu. Jožo konzumoval alkohol často a rád a pomerne často aj nestriedmo a rád… Ale plne rešpektoval moju abstinenciu, ba čo viac – obdivoval ju. Respektíve to, že som abstinujúci alkoholik a skutočne to tiež bral ako svoj cieľ. „Vieš, starý, aj ja tam raz určite dospejem, ale musí prísť ten čas. A hlavne sa bojím, že úplne triezvy nič poriadne nenapíšem. Teda, nie že by som písal opitý, už viem, že to nejde, že z toho vyjdú len samé bláboly, ale taká tá príjemná hladinka – maximálne dve fľašky vína – ma vždy nakopne.“
Džojrájdy
To boli naše bezstarostné jazdy autom (mojím, Jožo si kúpil auto až pár mesiacov pred svojím tragickým odchodom) prevažne do Bratislavy, naplnené rozhovormi, polemikami, žartovaním, jednoducho nikdy nebol čas na nudu, vždy to bolo veľmi príjemné, aj keď…
Keď som poňho prišiel prvýkrát, usadil sa ku mne a jeho prvé slová boli: „Počuj starý, mohol by si ma založiť?“ Vtedy vo mne trošku hrklo – dokelu, tak on neprispeje na benzín, ešte mu musím aj požičať, ale veľmi rýchlo ma to prešlo. Chcel sto korún slovenských, tak som mu ich dal a on: „Prosím ťa, zastaň mi na prvej pumpe.“ Tak som zastal a on si tam za ňu kúpil marlborá a plechovkové pivo Amstel (oboje bolo vtedy najdrahšie a zvyšok nechal ako prepitné. Pomyslel som si, že ja by som si na jeho mieste kúpil marsky a desinu steiger za menej ako polovicu). Nasadol do auta, zapálil si cigu, otvoril plechovku a ako najšťastnejší človek na svete povedal: „Kurva, starý, to je život! A idemé, džojrájd…“ A šli sme. Po chvíli som zabudol na stovku a aj ja som si to naplno užíval až do momentu, keď som predbiehal kamión. Vtedy sa Jožo zrazu rozzúril, otvoril bočné okno a zreval na kamionistu – „K.K.TÍÍÍ!!!“ Zavrel okienko a pokračoval v prerušenom rozhovore tam, kde skončil, v rovnako dobej nálade. A dialo sa to pravidelne. Dovtedy som nikoho takého nezažil a bral som to ako akési mýto za inak skvelú spoločnosť. Aj požičanie stovky sa stalo takmer pravidlom, ale on na to nikdy nezabudol a v Bratislave mi peniaze vždy vrátil.
Hajzelbaba a poctivosť
Šli sme z nábrežia Dunaja do Klubu spisovateľov na Laurinskej, Jožo sa ospravedlnil a zbehol do – vtedy ešte funkčného verejného WC. Po chvíli vyšiel a vypýtal si odo mňa korunu. Dal som mu ju, zbehol naspäť a keď sa usmiaty vrátil, povedal mi: „Vieš, starý, ja si myslím, že všetko sa začína i končí pri dôvere a dodržiavaní sľubov, bárs aj takej hajzelbabe. Nemal som drobné a hovorím jej – ja vám tú korunu prinesiem. Usmiala sa a mávla nad tým rukou, takých už počula… Mal si ale vidieť, aká bol šťastná, keď som jej tú korunu priniesol! Vraj – viete, že ste prvý, kto sa s korunou skutočne vrátil? Obyčajná koruna, ktorá by nikomu vlastne ani nechýbala, ale ide o ten princíp. A ona má pekný deň, aj ja mám pekný deň.“
Práca
Jožo ma stiahol ako manažéra do malej začínajúcej reklamnej agentúry. On bol kreatívny riaditeľ. Začali sme s obrovským nasadením a entuziazmom, ja som obiehal firmy a zháňal zákazky, on riešil kreatívne záležitosti a celkovú koordináciu. Všetko išlo ako dobre namazaný stroj, až kým… Zhruba po pol roku sme mali odovzdať jednu dôležitú zákazku a Jožo neprišiel do roboty. Majiteľ agentúry ma poslal poňho domov.
Zvonil som pri dverách.
Dlho som zvonil pri dverách.
Veľmi dlho som zvonil pri dverách. Už som to chcel vzdať, keď vo dverách zaštrkotalo, odchýlili sa a objavila sa Jožova tvár so štrbinkami namiesto očí. Tak som spustil: „Jožo, okamžite poď, šéf ťa čaká, veď vieš, že dnes…“ S nevinným úsmevom ma prerušil: „Starý, ja mám ďepkú…“ Pochopil som, že viac nedosiahnem. Na ďalší deň prišiel do roboty, ale šéf tam nebol. Zato v chladničke bola fľaša šéfovho koňaku. Keď Jožo odchádzal, fľaša bola prázdna a šéfov IT technik ležal spitý na zemi. Na ďalší deň prišiel Jožo už s napísanou výpoveďou.
Robil všetko naplno. Keď robil, tak naplno, a keď na niečo kašľal, tak tiež naplno.
Financie
Jožo bol priam neuveriteľný. Bol vyštudovaný inžinier ekonómie a štátne skúšky urobil na jednotky! Ale v praktickom živote poznal iba dva stavy – mám peniaze a nemám peniaze. Keď peniaze mal, čo bolo zriedka, väčšinou po vyplatení dividend, spustila sa bezstarostná jazda. Svet gombička, hýrenie a kopa kamarátov, z ktorých mnohí sa radi priživili. Keď nemal peniaze, nasledovala prudká depresia, frustrácia a nasratosť na celý svet… Ale aj v tomto období dokázal byť príjemným spoločníkom. Z môjho pohľadu – úplná finančná negramotnosť.
Tvorba
Rád by som napísal, že som bol pri tom, keď niečo tvoril, ale nebol som. Pre Joža bola tvorba niečím striktne intímnym. Ale často som počúval: „No, mám napísať text pre (Beátu D., Mira Ž, Petra L., Jána L., atď.), v piatok to mám poslať, mám ešte čas…“ Vo štvrtok: „No, zajtra mám poslať ten text, kúpim si na večer dve fľašky vína a davidoffky a napíšem to.“ A napísal. Aspoň zakaždým, keď si pamätám. Ráno to bežal odfaxovať z pošty a ten text bol vždy skvelý!
Často sme spolu sedávali v reštaurácii – on pivo, ja káva – a debatovali sme. Strieľal som svoje bonmoty, na ktoré Jožo často reagoval: „Ty, starý, to je dobré, škoda, že som to nevymyslel ja.“ Ja nato: „Tak to kľudne použi.“ „Joj, starý, to nemôžem. Ja by som ťa musel uviesť ako spoluautora a nato som priveľký snob.“
Toto bol Jožo Urban. A preto ma neskutočne rozčúlilo, keď sa po jeho smrti naraz vynorili tí, čo vraj vymysleli názov Voda čo ma drží nad vodou, a tvrdili, že ho Jožovi prepustili či predali, ba dokonca že ten text napísali a Jožo sa podeň iba podpísal. Ak to niekto tvrdí, Joža nikdy skutočne nepoznal, pretože on by toto N I K D Y neurobil. Naopak, pravdou je, že bol ochotný nezištne pomôcť druhým svojimi nápadmi, či dokonca konkrétnymi replikami a metaforami. Konkrétne aj mne, keď sme spolu finalizovali moju prvú básnickú zbierku.
Vranka Danka
Jožo nemal peniaze, tak ako väčšinou. Mal cestu do Košíc, kde sa vtedy stal riaditeľom rozhlasu jeho kamarát Jaroslav R., navštívil ho a poprosil o nejakú prácu. Jaro mu povedal: „Pozri, máme nového maskota rádia – vranku Danku. Vieš, to je podľa toho, že my Košičania sme Vraňare. Tak si ju vezmi a napíš nejaké rozprávky, ktoré večer odvysielame, a zarobíš si. Jožo tak začal doma písať aj rozprávky, ktoré faxom posielal do Košíc. Tam ich zdramatizovali a pravidelne vysielali ako večerníčky.
Až raz… rozprávka v dohodnutom termíne do rádia neprišla. Pokúšali sa mu dovolať, ale neúspešne. Zúfalý redaktor šiel napokon za riaditeľom. Jaro vytočil telefón a čakal… Dlho. Keď to už chcel vzdať, telefón zaškrípal a zo slúchadla sa ozval Jožo, evidentne nie v dobrej kondícii. Jaro naňho spustil: „Neposlal si dohodnutú rozprávku, okamžite mi ju pošli.“ Jožo nato: „Ale, starý, a čo ti pošlem, keď ešte nie je napísaná?“ Jaro: „Jožo, ja ťa zahluším, večer sa má vysielať, keby si ju poslal teraz, ešte ju spracujú, ale takto…, čo mám robiť?!“ „Ale kľud, starý, ja ti ju nadiktujem.“ „Čo?!!!“ „No, nadiktujem ti ju, však sa nič nedeje, píš si.“ „Počkaj, tak ja si zoberiem diktafón a… začni.“ Jožo začal a takpovediac jedným dychom z hlavy narozprával celú ďalšiu rozprávku o vranke Danke. Rozhlasáci sa do nej obratom pustili a večer už znela v éteri.
Čoskoro nato vznikla aj kniha pre deti Dobrodružstvá vranky Danky. Mám ju priamo od Joža a veru ani pri najlepšej vôli neviem nájsť, ktorá rozprávka to mohla byť, lebo všetky sú skutočne výborné a veľmi vtipné.
Myslím si, že toto mohol dokázať iba skutočný majster slova.
A Jožo ním bol.
A bola Voda…
Zvoní telefón (pevná linka, mobily vtedy ešte len začínali kvitnúť): „ Starý, poď na kávu.“ Poľana, Jožov obľúbený podnik, pivo, káva a my dvaja. „Starý, Dušan Rapoš ide nakrúcať Fontánu pre Zuzanu III. Hudbu idú robiť Eláni a oslovili ma, zajtra idem za nimi, tak mi drž palce!“
O deň neskôr podvečer zvoní telefón: „Starý, poď na kávu.“
Poľana, pivo, káva a my dvaja. Pýtam sa: „Tak čo, ako si dopadol?“ Jožo: „No, starý, vieš čo, ten Jožo, to je ale kus… No, mal na stole moje veci, čo som poslal, a hovorí mi, že vieš čo, starý, MÔŽEŠ to pre nás napísať. Kurva, toto povedal on? Mne? A čo som ja hocikto?! Tak som mu nato, že no počkaj, takto nie, starý, ja sa tým živím. A on, že hej, a koľko by si chcel? Vieš, starý, beriem dve tisícky za text, no on ma tak nasral, že som mu povedal tri! On chvíľu rozmýšľal a potom povedal, že tak dobre! Tak, starý, mám to a konečne budú nejaké prachy…“
Jožo napísal texty, poslal ich faxom Vašovi Patejdlovi a utekal domov k telefónu. Vašo zavolal: „Jožo, výborný, beriem, ale nie je to ten hlavný, ten nosný text…“ Jožo nato: „Neboj, starý, bude aj ten.“ Zopakovalo sa to asi štyrikrát, až napokon…
Krátko predtým telefón: „Poď na kávu“, a „Starý, pomôž, potrebujem požičať prachy na splátku lízingu.“ Nemal som toľko, ale hovorím mu: „Poznáš básnika Ďura Kuniaka, skús zájsť za ním, on podniká, skôr by ti vedel pomôcť.“
Ďuro mu požičal. Jožo mu peniaze vrátil v Poľane, keď už boli napísané všetky texty do Fontány, teda okrem toho nosného. Ďuro sa práve vrátil z dovolenky v Izraeli a Jožovi ukazoval fotky, vtedy ešte na papieri. Veľmi ho to nezaujímalo, ale zo slušnosti si ich pozeral, až prišiel k fotke, na ktorej Ďuro leží v Mŕtvom mori, pred sebou má hebrejské noviny a tvári sa, že číta. Jožo sa ho pýta: „Ty, starý, čo tam máš pod sebou?“ Ďuro nato, že nič. „Akože nič, veď to normálne vyzerá, ako keby ťa niekto zospodu držal za riť.“ Ďuro, že nie, to je tam taká voda. „Zvláštne – voda, čo ťa drží nad vodou…“ Jožo si ďalej prezeral fotky, potom sa zarazil: „Počkaj, nie, voda čo MA drží nad vodou! Vieš, lebo teraz píšem texty pre Elánov a toto by sa mi hodilo. Počuj, starý, môžem to použiť?“ Ďuro nato, že veď si to sám vymyslel, tak to použi. Jožo vyskočil od stola: „Dobre, starý, idem to napísať, zaplať to, prosím…“ A zmizol.
Na ďalší deň telefón: „…na kávu.“
Poľana, pivo, káva a my dvaja: „Starý, mám to, volá sa to voda čo ma drží nad vodou. Bude to bomba, za toto si postavím dom…“ Finálnej nahrávky tejto piesne sa Jožo nedožil. Skončil pod jedným z kamiónov, ktoré tak príšerne neznášal.
Tak sme si sadli, starý môj.
Kiež by si tu stále bol…
650 zobrazení
