V Dortmunde narodená spisovateľka CHRISTINE HAIDEGGER (1942 – 2021) dlhodobo žila v Salzburgu, kde ako spoluzakladateľka tamojšieho Literárneho domu pripravovala množstvo prestížnych literárnych udalostí. Keďže autorka ťažiskovej básnickej zbierky Biele noci (Weiße Nächte, Grasl Verlag, Baden bei Wien, 2002) sa vyprofilovala aj ako úspešná prozaička a autorka divadelných a rozhlasových hier, je namieste pripomenúť si tento fakt hoci úryvkami z poviedky Odopretie (Verweigerung), nachádzajúcej sa v knihe Krásna krajina (Schöne Landschaft, Edition Prolit, Salzburg, 1993), ba i dvoma citátmi, ktoré plne vystihujú časť autorkiných tvorivých princípov: 

1/ „to čakanie na moje vlastné mlčanie“,

2/ „ako ja zriedkavo ustupujem pred slovami“.

Hovoril už dve hodiny, pomaly a zadumane, zvažoval slová, občas vybuchujúc od hnevu. Keď som nastúpila, neobrátil hlavu, ale možno si ma nebadane premeral pohľadom. Spozornela som až vo chvíli, keď jeho hlas prekryl hluk idúceho vlaku. Spočiatku som nerozumela, čo vraví, a v pološere nočného vlaku som nepochopila, že sa prihovára mne. Zapla som lampičku nad sedadlom a otvorila si knihu; po únavnom pobyte v hlavnom meste som si nemohla dovoliť zaspať, bola som hore, keďže o tretej ráno som musela prestúpiť do iného vlaku. Vo svojej izolácii som si na niekoľko dní našla čas a uchýlila som sa k priateľom, ktorých som dlho nevidela. Žiadalo sa mi opäť počuť vlastný hlas, opäť pokračovať tam, kde som pred rokmi prestala. Výsledkom boli dni a noci plné blízkych ľudí a rozhovorov s nimi. Čosi, na čo som zabudla a čo ma vystrašilo.  

Zabudla som, ako sa treba správať k ľuďom. Oni však nezabudli, aká som kedysi bola, a vyľakali ma najmä svojimi predstavami o mne a tým, ako starostlivo si ich uchovávajú. Nechala som sa vtiahnuť do debát, načúvala som im s vedomím, že sa o mňa zaujímajú, uvedomovala som si ich nechápavosť, ich priateľské tváre, v ktorých sa zračilo každé dojatie, a keď sa ma dotkli, pocítila som teplo ich dlaní a vyľakal ma chlad tých mojich…

Muž pri okne bez prestania rozprával. Pokúšala som sa porozumieť jeho slovám a rozpliesť tú záľahu zvuku na jednotlivé časti. Vlak nemal priame prípojné vozne, vypravili ho z hlavného mesta, a predsa – keď som vošla do kupé, už tam sedel a rečnil, akoby rečnil veľmi dlho. Akoby niekto sedel oproti nemu. Môj prvý dojem bol taký silný, až som sa nazdala, že niekto sedí oproti nemu, nuž som si vybrala miesto pri dverách. 

***

Odrazu začal gestikulovať prudšie a jeho dovtedy zľahka zopnuté ruky zovrel kŕč. Občas nimi ukázal von na krajinu, na tmu, no dlane neroztvoril; akoby mal putá na rukách. V istej chvíli povedal: „V hroznej situácii,“ a ja som sa vydesila, hoci som netušila, akú situáciu má na mysli. „Moja žena… moje tri dcéry… už viac ako šesť mesiacov…“ Začal sa chvieť, roztvoril dlane a pritlačil si ich k stehnám, no chvenie neustávalo, a ja som sa neodvážila pozrieť priamo naňho, radšej som ho pozorovala v okne. 

„Musíte ma vypočuť, inak nebudete ničomu rozumieť. Niekto ma musí vypočuť, ako inak môžem… Ste ako všetci ostatní, ničomu nerozumiete.“ Posunula som sa dozadu a chrbtom som sa pritisla k operadlu sedadla. Snažila som sa sústrediť na dunenie kolies, aby som nepočula jeho hlas alebo mu aspoň nerozumela. Zmocňoval sa ma strach, že tento neznámy muž sa nezhovára so mnou, ale o mne. Čakala som, že vstane, podíde ku mne, vykrúti mi ruky alebo ma zdrapí za plecia a bude mnou lomcovať a nútiť ma, aby som ho počúvala. 

***

Prebudila som sa vyľakaná, s troškou slín v kútiku úst, kniha sa zosunula na zem. Možno práve to ma zobudilo. Vonku sa zotmelo, nikde žiadne svetlo, žiaden orientačný bod. Ktovie, ako dlho som spala… Vstala som uzimená a tackavo som vyšla na chodbu. Čelom som sa oprela o okno a v tme som sa usilovala čosi rozoznať. Potom som sa pobrala ďalej, ale vo všetkých kupé boli zatiahnuté závesy, v žiadnom z nich sa nesvietilo. Vlak sa knísal a mňa pálili oči, no i tak som si zapálila cigaretu. Vrátila som sa k svojmu kupé, postavila som sa k oknu a civela do noci. Z času na čas preleteli popri mne, tesne vedľa koľají, svetlé škvrny míľnikov. Ďalej odo mňa sa už nedalo rozoznať nič. Panovalo nezvyčajné ticho a vtom som si spomenula na zátky z vosku. Vybrala som si ich z uší a hodila do popolníka.

***

Už nesedel na svojom mieste. Stál uprostred kupé a uprene ma pozoroval. Otočila som sa a naše pohľady sa stretli na sklenenej výplni dverí. Oči mu temne žiarili. Už nerozprával, nepohyboval ústami. Vzápätí naznačil pohyb, ktorým akoby ma pozýval k sebe. Otvorila som dvere, vošla do kupé, a on tam stál a stál. Aj vtedy, keď som sa posadila. 

„Ani vy tomu nechcete rozumieť,“ povedal s pohľadom upreným na mňa. „Ani vy ma nechcete vypočuť. Nikto. Čo by sa vám stalo, keby ste ma vypočuli? Veď nemáte žiadnu inú prácu! Prečo mi teda odopierate to najjednoduchšie – že ma vypočujete? Nemusíte predsa riešiť moje problémy. Kto by to už len od vás žiadal! Ani môj svet nemusíte meniť, lebo to by ste nedokázali. To by nedokázal nikto, ani ja nie. Ja predsa žijem v tomto svojom svete, a práve preto, že život v ňom je už taký neznesiteľný, musím to dať niekomu na vedomie, nie? Svet, v ktorom lekár berie šesťsto šilingov za to, že niekoho pol hodiny počúva, je predsa svet obrátený naruby, nemyslíte? Vy si myslíte, že by sme si mali poslucháčov kupovať? Vy ste vážne názoru, že možno hovoriť k človeku, ktorý za to dostáva zaplatené týždeň čo týždeň, dvakrát po pol hodine, a pritom vyzdravieť? To si vážne myslíte? Kdeže, ani vy tomu neveríte. Nikto tomu neverí, to by totiž znamenalo koniec. Ale musí predsa existovať niekto, kto pomôže, lebo niekoho vypočuje dobrovoľne! Alebo sa mýlim? No vidíte, napríklad vy nie ste ochotná. Viete, koľko síl ma stojí sadnúť si do vlaku a rozprávať o sebe s vami – s úplne neznámou ženou? A vy neveríte, že je dôležité vypočuť ma? Neveríte, že by mi to mohlo pomôcť? Nikdy ste nezatúžili po ľuďoch, ktorým by ste sa mohli zdôveriť?“

***

Nie, ja neverím nikomu. Načisto som sa odnaučila byť závislá od niekoho, kto by si ma prisvojoval, milý pane, vy neznámy s tmavými očami, vy, čo ste mi porozprávali o všetkých svojich trápeniach. Dozaista by som bola schopná o nich počúvať, keby som len trochu chcela. Ibaže ja som nechcela. Preto som zachytila len útržky, medzitým som sa pozerala von oknom, poznávala stanice, tak ma nechajte, prosím, na pokoji. Alebo hovorte ďalej, ak vám to pomôže, rozprávajte, sadnite si a rozprávajte, ja vás nebudem počúvať, ja budem myslieť na to, že sa musím vrátiť do vlastnej izolácie, a v nej nemáte čo hľadať, v nej nikto nemá čo hľadať, milý pane. Všimla som si, že ešte viem s ľuďmi zaobchádzať, no postrehla som aj to, že sa vôbec nič nezmenilo, že svet je neustále presýtený dvojicami, ktoré sú navzájom prepojené a vyvolávajú súcit. Postrehla som, že je omnoho lepšie nepočúvať a nezasahovať. Je lepšie vrátiť sa k sebe a k svojej práci, ak sa človek nechce zblázniť, alebo sa stať revolucionárom, prípadne oboje. Váš stav, milý pane, váš stav predstavuje klinický problém. Aj keby sme vedeli vyliečiť príznaky, ešte stále by ste boli sociálny problém, to je vám, dúfam, jasné. Všetka tá bieda ľudstva a podobne, to ste vy, milý pane, ale to som aj ja a to sme všetci dovedna.

***

„Veď čo také od vás žiadam?“ Znovu si sadol. Veru, čo odo mňa žiada? Čo žiadame jeden od druhého? „Ja už nevládzem.“ V tej chvíli rozbil pivovú fľašu. O okno. Objavili sa na ňom tenučké praskliny, na podlahe s kobercom zostali tmavohnedé črepy. Minul všetku svoju energiu a teraz plače. Tvár má skrivenú, prikrýva si ju dlaňou, vzlyká nahlas a celkom bez zábran. Ako to len poznám, ako sa viem vcítiť do toľkého zúfalstva, vyčerpania, do toľkej neschopnosti ovládať sa, do hluchoty, nespôsobnosti, do stavu, keď človek odrazu prekračuje hranice hrôzy zo seba samého! 

Pred niekoľkými rokmi by som ho bola mlčky a súcitne vzala do náručia. Pred niekoľkými rokmi by som ho bola i vypočula, pozorne vypočula, pokúsila by som sa s ním riešiť jeho ťažkosti, a plece by ma bolelo od toho, ako by mi na ňom spočinul hlavou a nepopustil. Tak ako iní. Voľakedy. Dnes však všetku silu, čo mi zvýšila, potrebujem pre seba, už niet čo dať, už niet čo brať, milý pane. Som na konci síl, ako sa hovorí, bezradná, milý pane, a váš plač ma dojíma väčšmi, než by mal. Aj ja som mávala takéto myšlienky, no potom som sa zmenila, milý pane. Postupne som si vytvorila vlastný svet a od nikoho už neočakávam pomoc. Tento výlet do hlavného mesta je posledný zákmit môjho niekdajšieho Ja. 

Prestaňte plakať, milý pane, prosím. Nemám pre vás dosť síl, nemôžem sa vami zaoberať, nemôžem, pochopte to, prosím. Znamenalo by to vzdať sa všetkého, čo už roky robím, prenasledovalo by ma to v snoch, zničilo by ma to. Keby som s vami nadviazala rozhovor, prišla by som o spôsob vlastnej existencie, ktorú som si po celé tie roky budovala. Pochopte predsa, že ja nie som ten, koho teraz potrebujete! Vráťte sa k svojmu lekárovi, ktorý berie šesťsto šilingov za pol hodinu, možno vám dlhodobo pomôže. Možno predstavuje výnimku a skutočne sa mu to podarí. Prestaňte plakať, začnite myslieť, prosím vás, veď rozmýšľajte!

Z nemčiny preložil a úvodné slovo napísal Marián Hatala.

 136 zobrazení