Kanny
Uplynulo tridsať rokov.
Tisíce Rimanov padli pri mojich nohách.
Cesta cez Kampániu je otvorená.
Osliu čeľusť
odkladám na komodu.
Pôjdem na prázdniny
s Rayanerom do Gruzínska.
Znova pokľaknem na vrchu Katskhi.
Prídem na návštevu ku kráľovnej zo Sáby.
Syn príde poliať kvety.
Ale syn
si sadne, akýsi nesvoj
vo svojej
novorenovovanej izbe.
Svoju osliu čelusť,
ešte nerozbalenú
hodí pod posteľ,
tak ako ja kedysi
poslednú škatuľku cigariet.
Ale môj syn
sa vráti cez Alpy
a dovolí
cudziemu ľudu
rozsypať sôl na svoju zem.
***
v kaplnke som nepočul ani slovo
kráľovná zo Sáby ma nespoznala
a ja
som si ju zapamätal inak
Sedna
Vraciam sa k už známym hviezdam.
K jednej.
Chlapci sa pýtajú, prečo som sa neozývala.
Bohyňa krásy ma pozýva poklebetiť si,
iba na chvíľku, vravím.
Čoraz viac sa chcem vyhýbať výhovorkám,
ale nedokážem to.
Iba sa ohriať, poobzerať sa, popočúvať
a znova sa vydať do neznámych prázdnot,
odkloniť sa excentricky, aby si nikto
nevedel ani predstaviť
kam ma to tentokrát zavedie,
hoci vždy na to isté miesto,
kde sa
obraciam do vnútra.
Zakaždým hlbšie do ničoty, kde sa
rozptýlené častice sústreďujú
samy do seba.
Zakaždým bližšie k jadru, kam prúdia
najťažšie z túžob.
Zakaždým ďalej k chladným
Oortovým mrakom, kde niet zbytočných kmitaní.
Existuje ale isté riziko.
Nevrátim sa.
+++
Kartónová škatuľa ukrýva tajomstvo
odsúvam ju
srdce sa chveje v nemotorných prstoch
nočná mora mlčí, blankytná
hoci uschla v prvých storočiach
po renovácii
s posledným výdychom rozprestrela páperové krídelká
pozri, hovorím
nočná mora
a teba zrazu niet
nebolo ťa ani na pohrebe.
Perlativita
stojím
neviem kam ísť
každým smerom viem urobiť len pol kroku
tieň jednoznačne určuje moju polohu
zväzok páľavy obmedzuje pohyb
usadzuje sa
lavice niet
človek, ja
neveľmi tvárna látka
nikdy som nešiel
po druhej strane chodníka
+++
Popamäti zrakom ohmatávam tváre.
Vždy ich vidno len niekoľko, jedna za druhou
sa vysúvajú a vsúvajú za okraj
zabudnutia.
Hovorím len to, čo
som schopný: to, čo nechcem, to hovorím.
Nepoznané, ešte nezrozumiteľné slová zľahka poblikávajú
v tieni aury: premietanie na sieťovku
sa blíži ku koncu,
už len chvíľa.
Skúmavo upieram zrak:
čierne bunky krížovky sa množia, rastú.
Uprostred tvárí je čoraz viac záporných hodnôt.
Doliny zastiera oblúkovitá skľúčenosť.
Už len čakať, kým sa
čierny vrchol zamatu
vynorí spoza horizontu udalostí
a chladným, neodmysliteľným pohybom
otočí prepínač
„Add Violence“.
Matematické zosilnenie chaosu preťažuje zapojenie.
Lákavý pôvab nehybnej záhuby.
Jedna rana zasadená neporozumeniu.
Cesty bez cieľa
nie sú na mapách.
+++
vtáky zaspávajú
*
uprostred noci
na nenápadnej vyvýšenine
počuť ľudské hlasy primátov
Jas archeologickej diskusie rozsvecuje
konáre stromov.
Stan stúpa.
Na ešte teplú, vlhkú pôdu,
uprostred nálezov a zvyškov,
padajú priezviská, teórie koncepcií.
Zem je dobrá, zrná sú v bezpečí:
cez noc nevyrastie tŕnie, vtáky spia.
Vidí ich iba mesiac. Veď on
berie celé zlo na seba,
neotočí sa chrbtom k tomu,
čo by žiadny dobrý boh,
nechcel uzrieť.
*
Brieždi sa.
V stane spia.
Had vyplazuje jazyk.
Z vlhkej pôdy vyčnievajú útle,
nespojiteľné zvyšky raja.
*
preberú sa krkavce a vrany.
*
preberú sa opičie hlasy primátov.
+++
Najpríjemnejší úsek cesty do nikadiaľ.
Toto miesto na sever odtiaľ nejestvuje.
Ťahajú sa ním vedenia nízkeho napätia.
Kráčajúc pozdĺž nich človek nezíde z cesty.
Za zákrutou doľava je určite
ten istý začiatok cestičky.
Odtiaľ znova možno prejsť miestom.
Miesto musí
za každú cenu
ostať v úplnosti.
Tu nemožno venovať pozornosť maličkostiam.
Tu nie, lebo človek sa hneď stratí
a návrat do východiskového bodu
už nebude možný.
+++
Postaviť sa
na suchej lúke
pod závoj páľavy,
s rukou natiahnutou pred oči.
Čakať, kým sa na ňu posadí najväčší sršeň
a odletí.
Aleksander Jędryszczak (*1997, Dąbrowa Górnicza) končí štúdium slovakistiky na Sliezskej univerzite v Katoviciach. Básne uverejnené v tomto čísle Romboidu sú jeho časopiseckým debutom.
98 zobrazení
