FRANZ KAFKA
Premena a iné poviedky
Z nemčiny vybral, preložil, doslov a chronológiu napísal Milan Richter
Bratislava, Lindeni v spoločnosti Albatros Media Slovakia, 2023
Tohtoročný Rok Franza Kafku (100. výročie úmrtia), kultového predstaviteľa modernej literatúry, je iste dobrou príležitosťou na bilanciu prekladania tohto autora na Slovensku.
Od začiatku šesťdesiatych rokov minulého storočia Kafku prekladala Perla Bžochová: v Slovenských pohľadoch č. 7/1963 uverejnila poviedky Ortieľ, Poľovník Gracchus a Majster Hladovky (prvé preklady týchto poviedok v Československu), ako aj poviedky Poseidon, Susedná dedina a Šaty. Vzápätí vyšiel v roku 1964 (SVKL) román Proces, ktorý realizoval Zoltán Rampák s doslovom Júliusa Pašteku. Začiatkom šesťdesiatych rokov sa pripravovalo reprezentačné niekoľkozväzkové vydanie výberu z Kafkovho diela v edícii Zlatý fond svetovej literatúry vydavateľstva Tatran v prekladoch Perly Bžochovej, Milana Žitného a Petra Zajaca, no z tohto projektu sa neskôr realizovali iba Bžochovej List otcovi (Hevi 1995), Poviedky (Nestor 2000 – bibliofilské vydanie) a Žitného Krátke prózy I, II (Causa editio 1996, 1998). Bžochovej preklad románu Zámok vyšiel v roku 1965 (Slovenský spisovateľ) s doslovom slovenského rodáka E. Goldstükera, 2. vydanie v roku 2003 (Európa-L. C. A) a ďalšie v roku 2017 (Petit Press). Jej preklad románu Proces vyšiel v roku 1965 (Slovenský spisovateľ), ďalšie vydania (Európa-L. C. A) vyšli v roku 1997, 2003; 2016; román Amerika s doslovom Martina Plcha vydalo v roku 2002 vydavateľstvo Európa-L. C. A; súčasťou vydania bola esej Milana Kunderu Kastrující stín svatého Garty (Európa-L. C. A). Takisto ako vo vojnových rokoch (antisemitizmus), ani v rokoch 1968 až 1989 nevyšli z ideologických dôvodov nijaké preklady Kafkovho diela.
Prekladaniu F. Kafku sa potom sústavne venoval Milan Žitný, ktorý vydal nasledovné preklady:
Dvanásť poviedok uverejnených v časopise Tvorba T č. 4/1994; Krátke prózy I (Causa editio 1996) – prózy, ktoré vyšli počas Kafkovho života; Krátke prózy II (Causa editio 1998) – prózy, ktoré za autorovho života nevyšli tlačou; Poviedky (Kalligram 2005); Listy Milene (Kalligram 2008); Poviedky (OZ Brak 2015).
O niečo mladším prekladateľom F. Kafku je Milan Richter, ktorý sa okrem dvojjazyčného vydania knihy Aforizmy a iné rozkoše (Milanium 2003) a dvoch divadelných hier Z Kafkovho pekloraja a Kafkov druhý život (vyšlo vo vydavateľstve Milanium v roku 2016 pod spoločným názvom Kafka a Kafka s doslovom Ivana Čičmanca), napísaných v rokoch 2006 a 2007 a inscenovaných na ochotníckych a profesionálnych scénach, skomponovaných na základe Kafkových epigramov, listov a opisov snov, podujal na ďalší preklad poviedok. Ako je známe, Kafka napísal okolo osemdesiatpäť poviedok, z ktorých máloktoré vyšli za jeho života, kým ostatným hrozilo podľa viacnásobného autorovho želania po jeho smrti zničenie.
Richterov výber s názvom Premena a iné poviedky (Lindeni 2023) uzatvára Chronológia Kafkovho života a diela a prekladateľov doslov s názvom Príšerný svet v mojej hlave alebo Ich bestehe aus Literatur obsahuje sedem poviedok, z čoho päť už bolo preložených do slovenčiny (Premena, Ortieľ, V trestaneckej kolónii, Umelec hladovky – M. Žitný; Ortieľ, Majster hladovky, Poľovník Gracchus – P. Bžochová), kým ostatné dve sú nové preklady. Richterov výber v každom prípade poskytuje príležitosť na konfrontáciu prekladateľských prístupov k takým umelecky dokonalým tvarom, akými Kafkove poviedky nepochybne sú. Iste by bolo zaujímavé porovnať prácu na tých istých textoch troch generačne odlišných špičkových prekladateľov v rôznych časových a spoločenských situáciách, no nie je to téma tejto recenzie.
Jej témou bude skôr jednoduchosť všeobecne uznávaného majstra svetovej prózy, ktorá je neodmysliteľným príznakom jeho revolučného zmocňovania sa sveta. Tá jednoduchosť, ktorá spustila v rôznych obdobiach rôzne interpretačné vlny „kafkológie“ (M. Kundera) od prísne hagiografických, cez psychologické, sociologické, odsúdenecké, magické, expresionistické, existencionalistické či absurdistické až po revolučne sociálne, dokonca komunistické, a tak trocha súvisiace aj s básnickou poetikou M. Richtera spájajúcou dokumentaristiku s transcendentálnym vnímaním sveta. Tá jednoduchosť, ktorá je príznačná i pre Kafkove vrcholné románové diela (Proces, Zámok a Amerika).
Kafkove poviedky sú však útvarmi muža „pozostávajúceho z literatúry“, muža, ktorý reálny svet miloval, ale ten ho vyvrhol na svoju perifériu a nedovolil porozumieť mu, zahnal ho do „vnútorného geta“ (J. Bžoch), odkiaľ spravidla viedla jediná cesta – vražda či samovražda (ako spravidla nevyčerpaná možnosť jeho hrdinov uniknúť zo smrteľného objatia odcudzeného sveta). Každý Kafkov text zaiste nesie v sebe nejaký aspekt z jeho dobových či ideologických interpretácií, ale sotva sa niektorá zmieri s tým, že priezračne čistý novátorsky text je jednoducho jednoduchý.
Kafkova jednoduchosť je dôsledkom úporného hľadania formy na vyjadrenie zložitého myšlienkového, pocitového, racionálneho, iracionálneho či fantastického obsahu, ktorý sa síce odvíja od prežitej skúsenosti, pociťovania reality a jeho duchovnej nadstavby, ale nie jeho priamym opisom. Poviedka Premena napríklad stojí na nereálnej metamorfóze uštvaného obchodného cestujúceho na odporného chrobáka. Tento nereálny tvor sa však vďaka jednoznačnému tvaru stáva realitou, správa sa ako mnohoznačná realita koncentrovaná v mnohoznačnom tvare, a koná ako realita, i keď s novými vlastnosťami a novými vzťahmi k svojmu okoliu. Realitou sa takisto stáva i jeho nepravdepodobné konanie, ktoré presne volenými detailmi síce potvrdzuje jeho súcnosť, no zároveň ju významovo presahuje a dáva jej oveľa komplexnejší zmysel. Tento efekt dosahuje Kafka vďaka vecnému štýlu, presnosti vo vyjadrovaní, a neopakovateľne pôvodnej štylistike. Kafka takto vybudoval vlastnú realitu, ucelenejšiu a obsažnejšiu ako pravá realita. Jeho realita umocnená pevným tvarom sa tak stáva metaforou obsahujúcou rovnako neúprosný (výsostne kritický) pohľad na svet, ako aj víziu sveta, v ktorom sa má úporným hľadaním dosiahnuť zmierenie ľudskej osobnosti s krutou a ľahostajnou odcudzenosťou. V ukrutnej poviedke V trestaneckej kolónii sa takouto autorskou realitou stáva dokonale preorganizovaná trestanecká kolónia v nemenovanej cudzej krajine so sofistikovane skonštruovaným aparátom na popravy (Kafkovo verejné čítanie poviedky v Mníchove za účasti R. M. Rilkeho v roku 1916 vyvolalo hromadné zdesenie a mdloby prítomných dám). Jej metaforickosť presahuje konkrétny čas a znaleckou demonštráciou smrtiacej mašiny autor varuje pred historickým návratom techniky v civilizačne vyspelejšej spoločnosti.
Poviedka Správa pre Akadémiu má až útočne ironický charakter. Jej metaforickým hrdinom je „poľudštený“ šimpanz Červený Peter, ktorý na žiadosť Akadémie rozpráva svoj príbeh „opičej minulosti“, pánov zadávateľov oslovuje Vaše opičiactvo, slobodu pokladá za najvznešenejší klam a okrem iného hovorí: „Učíme sa, lebo chceme nájsť východisko“(s. 124). Tento výrok výrečne charakterizuje motiváciu konania mnohých Kafkových postáv a možno i ich príbehov hľadania Boha (J. Bžoch): autor rezignoval na opisovanie sveta jeho kategóriami. Petrovo opičiactvo smeruje z donútenia k ľudskosti, zatiaľ čo podľa neho ľudskosť ľudí smeruje dobrovoľne k opičiactvu bez vôle a slobody. Človek pozostávajúci z literatúry o dušu hľadá východisko zo svojej bezvýchodiskovej situácie vo svojom svete, do hľadania zapája všetky vedomé i nevedomé súčasti seba samého, sveta, kde žije, v ktorom by chcel žiť i univerza, čo ho nekonečne presahuje, kde sa tiež dejú/nedejú kadejaké veci. Jeho poviedky sú preto predovšetkým prostriedkom neúprosného boja s nepriateľsky sa správajúcim svetom, akýmsi „učením“, ktorého účelom je hľadanie východiska z tejto situácie. Jeho postavy na takého učenie však spravidla doplácajú rezignáciou alebo smrťou (výnimkou je azda len román Amerika). Nie je pravda, že Gregor Samsa z poviedky Premena, premenený po nepokojných snoch na príšerného chrobáka, nemá rád svet, naopak miluje svoju sestru, váži si matku, rešpektuje nevraživého otca i nadriadených a umiera po veľkom boji o ich priazeň akiste najviac preto, lebo sa mu celé jeho okolie odcudzilo. Podobné je to i v poviedke Ortieľ, kde kupec Georg Bendemann po bytostnej hádke s nevrlým otcom skáče do vody so slovami: „Drahí rodičia, veď som vás vždy miloval!“(s. 18). Poviedka Umelec v hladovaní nie je len ironickou parafrázou zaužívaného úslovia „hladný ako spisovateľ“, ale aj metaforickým obrazom verejne predvádzaného hladovkárstva (najľahšieho umenia), ktoré sa stáva súčasťou absurdistického davového hlúpnutia. Aj tu sa vážne opísaná smiešnosť stáva mnohohlavou metaforou, s ktorou človek pozostávajúci z literatúry márne bojuje, až kým potupne umrie v klietke so slovami „pretože som nenašiel jedlo, ktoré by mi chutilo“ (s. 137).
Podobenstvom o večnom pútnikovi je i poviedka Lovec Gracchus zostavená z fragmentov upravených M. Brodom, ktorá v preklade talianskeho mena skrýva meno autora, v ktorej je mŕtvy Grachcus po stáročia v pohybe po moriach a krajinách i po záhrobí na starej bárke, čo ho mala mŕtveho previesť na onen svet. Zahynul bez viny a nikto mu v jeho trápení nevie pomôcť. Vie však, že myšlienka niečej pomoci je choroba a treba ju vyliečiť. Z lovca sa premenil na moreplavca a stal sa patrónom námorníkov, no nikdy sa nikde nestretol so svetom, po ktorom putoval. A ktorému dáva zmysel len tvorivé zaznamenávanie metafory intenzívne prežitého osudu. Aj táto poviedka je metaforou, ktorá je víziou Kafkovho života pretvarovanou na koncízny príbeh.
A napokon v Richterovom preklade nežná minipoviedka V našej synagóge o dlhovekom zvieratku, ktoré sa zabývalo v synagóge a nechce sa z nej dať vypudiť, lebo je bojazlivé a na synagógu si zvyklo. Metaforika príbehu bojazlivého zvieratka insinuuje osudy a postoje Židov a ich asimilácie s pôvodným obyvateľstvom Európy.
Richterov preklad Kafkových poviedok sa opiera o dobre naštudovaný, ba i nažitý autorov životopis, bez ktorého by preklad ani nebol mysliteľný. Richter sa oddal vecnému štýlu, ktorý je vlastný iba Kafkovi a zdarne prekonal nástrahy, ktoré prináša Kafkovo metaforické písanie s typickou mnohoznačnosťou napísaného textu. Takisto bravúrne sa zmocnil kafkovskej lexiky a novátorskej frazeológie, čím potvrdil, že slovenčina je nielen jazyk vhodný na prekladanie, ale aj jazyk schopný povýšiť prekladateľstvo na umenie.
200 zobrazení
