ALICE OSWALD

Lesy atď.

Preklad: Jana Kantorová-Báliková

Kordíky, Skalná ruža, 2023

Báseň, požehnanie, spev, list, pieseň, autobiografia, sonet… To sú niektoré zo žánrov, ktoré sú vpísané do názvov textov v zbierke Lesy atď. od britskej poetky Alice Oswald. V niektorých prípadoch texty kopírujú aj formu vymenovaných žánrov, nie je to ale pravidlom. Alice Oswald ostáva pri sofistikovanej hre so žánrami verná poézii v jej najčistejšej podobe. Aj keď sa texty líšia svojím rozsahom, každý z nich predstavuje priam až vydestilovanú podobu básnického odkazu. Toto je druh poézie, v ktorej nie je ani slovo navyše. Autorka je po 300 rokoch prvou ženou-profesorkou poézie na Univerzite v Oxforde a môžeme sa domnievať, že aj toto pôsobenie v akademickom prostredí zanechalo svoju stopu v jej tvorbe. Redukcia počtu slov na nevyhnutné minimum pri súčasnom maximalizovaní sily vypovedaného je stratégiou, ktorá funguje v poézii a mala by rozhodne mať svoje miesto aj živote akademikov.

Účinok poézie Alice Oswald na čitateľa spočíva rovným dielom v tom, čo komunikuje, aj v spôsobe, akým to komunikuje. Príkladom toho je úryvok z Morskej básne, v ktorom sa neoceniteľná dôležitosť elementu vody pre prírodu aj ľudstvo snúbi s brilantnou hláskovou inštrumentáciou v jednotlivých veršoch: „čím je zvuk vody / keď ustane dážď počujeme more / čo zmýva čoraz zložitejší svet / zas zjemňuje ho zajedno s pieskom“ (s. 11). Je možno iba šťastnou (ne)náhodou, že v slovenskom preklade sa k vzniknutej aliterácii konsonantov Z a Ž ešte pridala kombinácia so sonórami M, L, J, U, V a R. Prekladateľka Jana Kantorová-Báliková približuje autorkinu tvorivú metódu v doslove k zbierke nazvanom Poézia ako preklad zvláštneho jazyka prírodného sveta. Zbierka Lesy atď. si takýto poctivý a pozorný prístup prekladateľky k autorskej metóde zaslúži, keďže práve autorské postupy vytvárajú vo výsledku dojem netradičného diela venovaného tradičným témam. Originálny nápad zakomponovať do názvu skratku s významom pokračovania formálne ukončenú bodkou prepája kontinuálne plynutie zobrazovaných tém s definitívnosťou rozhodnutí, ktoré z času na čas do života vstúpia, nevyhnutne doň musia vstúpiť.

Kto sa bojí objavovať temnejšie, menej osvetlené zákutia prírody, sveta, ale aj svojej vlastnej mysle, ten by rozhodne mal vstúpiť do lesa, do ktorého čitateľov pozýva Alice Oswald. Naučí sa, ako sa správne opýtať na veci, o ktorých doteraz možno ani nevedel, že ich potrebuje vedieť, ako napríklad „v čom je krása vody“ (s. 11). Uvedomí si, ako spôsob výpovede do určitej miery formuje a dotvára jej obsah (toto je zreteľné najmä v žánrových nápodobách použitých v zbierke, príkladom môže byť báseň Požehnanie morských vtákov, ktorej inverzný slovosled s imperatívom umiestneným aj na konci verša kopíruje formu modlitby či iného nábožensky ladeného textu).

Nielenže sú básne zbierky žánrovo pestré, ale navyše akoby vytvárali tematické klastre, ktoré možno rozlíšiť už na základe ich názvov, napr. Požehnanie morských vtákov predchádza básni Vtáčí spev pre dva hlasy a za ním sa objavuje text s názvom Sova. Ďalším príkladom je to, čo by sme mohli nazvať „cyklus kamenných básní“, a síce texty Pieseň o kameni, Autobiografia kameňa a Kĺzanie po kameňoch. Autorka teda aj radením textov pracuje s predstavou kontinuálneho neprerušovaného čítania, čím sa akcentuje univerzálnosť spracúvaných tém. Jednotlivé texty samy o sebe môžeme takisto sledovať na horizontálnej (veršovej) aj vertikálnej (medziveršovej a strofovej) úrovni – záložka knihy jej verše definuje ako „rytmicky a rýmovo poprepletané“ (nečísl.), k tomu je však potrebné dodať, že toto prepletenie sa dá pomerne metodicky nasledovať a rozpletať kúsok po kúsku, verš po verši. Tvorba Alice Oswald neostáva uzavretá sama do seba, nie je ornamentálnym textom pre text. Jej výraznou charakteristikou je, že žije pre čitateľa, aby sa mu stala varovaním, láskavou pripomienkou faktov, ale aj žriedlom krásy a inšpirácie. Priamo pomenované rozmery hĺbky napísaného (a zároveň aj fyzickej prírodnej hĺbky, napríklad tej, z ktorej vyviera voda) sú vyvažované horizontálnym, takmer panoramatickým vnímaním sveta navôkol. Človek okrem ponoru do hĺbky vlastnej duše preskúmava aj vzťahy v spoločnosti, obzerá sa nielen do seba, ale aj okolo seba. K ľudskej perspektíve sa taktiež pridáva perspektíva elementov (vody) alebo perspektíva anorganických zložiek prírody (kamene).

V neustále meniacom sa svete ľudského, ale aj prírodného spoločenstva je požadovanou, trpezlivo hľadanou a oceňovanou hodnotou „ustálenosť“ (s. 13). Možno ju však nájsť aj v periodickej zmene, ktorú po formálnej stránke vo veršoch Alice Oswald reprezentuje striedanie zamerania pozornosti na hmotné a nehmotné zložky okolia: „uchopí dvor aj s jeho ozvenami a zvukmi lešenia, / uchopí zvuky odbočovania z cesty, / uchopí rieku, ktorá sa chveje na mokrom poli, / uchopí tri kostičky v temnote ušného bubienka“ (s. 13). Práve tento úryvok demonštruje úzke prepojenie nehmotných atribútov s tými hmotnými – kostičky ušného bubienka možno priamo asociovať s fenoménom zvuku či ozveny. Akustické vnemy sú nosným prvkom mnohých básní Alice Oswald, či už sa tematizujú priamo alebo implicitne. Keď sa báseň Lesy atď. začína veršami „zvuk krokov je veľmi pravidelný nástroj / mysľou sa sunie v malých úsekoch“ (s. 15), aby v ďalších strofách pokračovala dôslednou hrou s asonanciou a aliteráciou, bytostne pocítime, že máme dočinenia s kvalitnou poéziou. Takou, ktorá nás nielenže dokáže presahovať, ale prekračuje aj hranice akýchkoľvek obmedzení jazykom, pravopisnou či lexikálnou normou. Autorka hravo mení perspektívu tak, že „čosi vidí moje oči“, „čosi načúva môjmu načúvaniu“ (s. 14). Na tomto mieste je potrebné opäť vyzdvihnúť aj kvality slovenského prekladu, v ktorom Kantorová-Báliková čerpá z celej šírky jazyka, hrá sa s rôznymi slovesnými tvarmi, nezdráha sa používať prechodníky či príčastia, ktoré tejto poézii mimoriadne svedčia.

Spomínajúc šírku záberu možno pri inšpiračných zdrojoch Alice Oswald rovnako postrehnúť ich pestrosť, klenúcu sa od zenovej tradície cez grécku filozofickú a mytologickú inšpiráciu až po aplikáciu kozmologických archetypov. Ako bonus nám k tomu pridá do veršov nenápadne vklinenú definíciu sveta ako šialeného a jemnocitného priestoru, ktorý „zostal zakliesnený kdesi / v štrbine medzi svojím počiatkom a koncom“ (s. 34). Vedomie času a jeho toku sa rozširuje aj o preciťovanie predstupňa toho, čo práve je („po mene volá listy, ktoré ešte nie sú“, s. 17). Existencia nie je pre autorku niečím prchavým, naopak, chápe ju ako možnosť pretrvať, zanechať vo svojom okolí stopu či už pozitívneho, alebo negatívneho charakteru.

Vnímanie vlastného bytia, ale aj celého sveta formou precíznej enumerácie prežitého sa stáva svojho druhu zaklínaním: „a neopustiť ducha opakovania: / sú tu zelené a žlté stromy, pes, / tmavá vodná bariéra, / búrkový mrak, čo trasie svojou modrou vlčou hlavou; / najnáročnejšie je, keď sa musí nezmierený / pozerať, aké je všetko rovnaké“ (s. 20). Citliví pozorovatelia, akými lyrické subjekty tejto zbierky nepochybne sú, sledujú plynutie času a s tým spojené fyzikálne fenomény pribúdania rána či tvrdnutia a zmršťovania sa obzoru. Popritom si ale vždy nájdu chvíľu aj na to, aby vyslovili odmlku („teraz vdychujem čo si pamätám.   odmlka.   aké nedýchateľné“, s. 28), prerozprávali si staré kultúrne kódy, nazreli cez sklo do tajomna, načúvali šepotu hviezd, zamávali Mesiacu a… a tak ďalej…

 92 zobrazení