Pred koľkými rokmi sme prvý raz v obyčajnom rozhovore použili slovné spojenie pasívna agresia? Nie je to tak dávno. No keď to prišlo, akoby sme konečne našli niečo, čo sme mnohé a mnohí cítili, žili a pokorne prijímali, prehrýzali sme sa prvými zmienkami a možno nám padali do rúk knižky od Orwella až po Koukolíka a s objavením pomenovania prišla úľava. Nehovorím len o ženách, o vzťahoch a odlišnostiach, pasívno-agresívne správanie vystihovalo a vystihuje množstvo interakcií, ktorými sa denne brodíme a často zapadáme hlboko do blata. Domov zmiznutých hodín je dôležitá výpoveď. Neproklamuje autobiografiu a zároveň nie je bolestínska, ufňukaná, neakcentuje frustráciu autorky. Beztak vyčnieva takmer z každej druhej vety, ale nachádza sa skôr na strane čitateľa než Laury, hlavnej hrdinky príbehu. Je dôkazom, že pojmy ako manipulácia, domáce násilie, narcizmus a pohnútky obalené posmeškami a zdanlivo láskavou ochraňujúcou rukou sú v roku 2023 už staré známe triky a vieme im čeliť a vieme im dať aj meno, dokonca veľa mien, veľa strán a napokon prózu, ktorá neafektuje, reže do živého a zároveň lieči.

Bez ohľadu na obsah je skvelé, že text dynamizujú dve veci: autorkina sústredenosť na vyvážené misky váh, ktoré akokoľvek chce udržať v spravodlivej rovnováhe, samotná podstata konfliktu medzi Laurou a Gregorom to nedovoľuje, a ani nesmie. Druhým prvkom je striedanie prvej a tretej osoby, ktoré nepôsobí rušivo, práve naopak. 

Opakujúce sa volanie wreckage of my life môže pôsobiť akokoľvek lacno, no text Domov zmiznutých hodín nie je súhrnom trosiek myšlienok, činov, prehier, mrnčania ukrytého pod sofistikovanou formou autobiografickej koláže. Je to výborný, kvalitný text, ktorý by si iste žiadal dôkladnejšiu redakčnú úpravu a celkom inú obálku, no vďaka precíznemu autorskému spracovaniu si Tholtová a Domov zmiznutých hodín zaslúži miesto na výslní. 

O knihe Domov zmiznutých hodín sa s Katarínou Tholtovou zhovárala Vanda Rozenbergová.