Paramej Magura sa prebudil s čudným pocitom prázdnoty v očiach. Najskôr si myslel, že ešte spí, ale netrvalo dlho a pochopil, že je mŕtvy.
Byť mŕtvy je najprirodzenejšia vec, ktorá sa môže človeku v živote prihodiť. Je dokonca zhovievavejšia a vľúdnejšia než život. Žiadne predurčenie, nemusíte byť osvietení či dokonca vyvolení na to, aby ste odrazu zistili, že ste mŕtvy. Prípad Parameja Maguru to potvrdzuje – nikto nebol väčším zosobnením tuctovosti, priemernosti a predvídateľnosti ako Paramej. Výstižnejšie by bolo, keby sa volal Nuda Krvilačná, ale bol to muž, nuž teda – Paramej Magura. V mene nie je potrebné hľadať nijaký symbol, narážku či inotaj. Na celej historke je zvláštne, že smrť, vlastnú smrť naozaj pocítite len v očiach. Oči sú indikátor prežitia a vôbec to nie je záležitosť zraku. Stav vlastnej smrti môže pocítiť aj slepec, ba dokonca aj človek, ktorý o oči prišiel pri úraze či chorobe. V tomto prípade nejde o oči vo fyzickom zmysle. Paramej teda jedného rána definitívne prišiel na to, že už nie je a už nikdy nebude. Razom vedel, že s tým už nič nenarobí, je koniec. Nijaká ľútosť, smútok, nostalgia či dokonca vzdor alebo hnev.
Nič. Len neurčitý, úplne nový a unikátny pocit prázdnoty v očiach.
Dočítajte tento článok
s predplatným časopisu Romboid.
570 zobrazení
(nar. 1973, Čadca) študoval na Fakulte humanitných vied Žilinskej univerzity v Žiline, kde v súčasnosti pôsobí na Katedre mediamatiky a kultúrneho dedičstva ako docent a vedúci katedry. Debutoval v roku 1998 zbierkou básní Cudná noc v Paríži. Je autorom ďalších šiestich zbierok poézie, niekoľkých noviel, zbierok poviedok a dvoch románov. Profesionálne sa zameriava na oblasť etiky v mediálnej produkcii a využívania jazyka v médiách.