Pracuje v knižnici na detskom oddelení. Literatúra je zmyslom jej života, má len slová, veď ste ma čítali. Inak, treba čítať, aby sme zistili, či si niekto kladie rovnaké otázky a nenachádza podobné odpovede ako vy. Trebárs ona alebo ja.

Písanie je najkrajšia práca na svete, krajšie je už len čítanie, nemala by to hovoriť, aby neskĺzla do sentimentálnych vôd, vždy pri písaní býva šťastná, lebo keď píšete, vždy sa môže všeličo stať.

Plávať začala v Pittsburghu. Muž prednášal na Carnegie, kým ona si každé dopoludnie navliekala na ruku farebný papierový prúžok Každý deň inej farby, aby plavci nešvindľovali. (Istý čas mala chuť si ich odkladať, ale načo a komu? Zavše si ich nechala na ruke niekoľko, potom prišiel za ňou plavčík a diskrétne ju poprosil tie nesprávne dať dolu, aby neprichádzalo k omylom.)

Odvtedy plávala všade kde prišla. Najradšej však mala veľkú presklenú plaváreň na univerzite Carnegie. Kým plávala, z vody cez obrovské okná videla campus a študentov náhliacich sa na prednášky, posedávajúcich v parku, na bicykloch, v skupinách, roboty, ktoré skúšala katedra robotiky na chodníkoch…

Plávanie je ako písanie – najosamelejšia vec na svete. Raz so svokrom urobila rozhovor do časopisu a on mu dal názov Doska stola bravúrne napustený bazén. Často mala v bazéne podobný pocit osamelosti ako pri písaní. A zavše ju napadali celé vety, verše, básne, pričom zabúdala počítať dĺžky, toť bola sobota, končí február a bude marec, príde jar, v campuse sa už rozkladá, videla kvitnúť tavolíny, stále čosi počíta – povinnosti, 16, dni, počíta ročné obdobia, keď pláva dĺžky v bazéne, pátričky na ruženci, vtáky na strome, ľudí na zastávkach, povinnosti, radosti, mince po vačkoch, dĺžky v bazéne, pátričky, počet návštevníkov knižnice, počet besied, ktoré boli, počet tých, čo budú, riadky a slová, písmenká bez medzier a s medzerami, povinnosti a radosti, dĺžky bazéna, počet nádychov a výdychov, ruže v záhrade, stromy popri ceste, školské úlohy, gombíky ľuďom na kabátoch, kachličky v miestnostiach, ľudí na besedách, sedadlá v kine, dni do víkendu, do konca týždňa, schody, kroky, hodiny do obeda, nakrájané koláče na plechu, kúsky mäsa, fašírky, mrkvy do polievky, knedle, rajčiny, uhorky, drobné, účty, 29, nákupy, povinnosti, svet zošraubovaný z musím, občas dáke chcem a niekedy aj môžem, ráno písala, zajtra a pozajtra doma upratať, v stredu porada, vo štvrtok beseda, v piatok návšteva, v sobotu tiež, v nedeľu nedeľa, v pondelok beseda, v utorok beseda, v stredu beseda, marec, mesiac knihy, 42, niekedy sa pri plávaní modlieva, vystúpil na nebesia, sedí po pravici Boha…, 48?, má rada vôňu chlóru, tyrkysovú farbu, dotyk vody, sprchu, kúpeľ, masáž uterákom, hmlu v saune, svet plavární, hlbokú chladnú vodu v plaveckých bazénoch, ich dráhy, ale aj jemné zavadenia končatinami, špičkou chodidla o iných plavcov, športové kluby na tréningoch, plavecké okuliare, slovné spojenie plávanie pre verejnosť, priestory šatní, spŕch a recepcie, wellness centrá, skrinky a turnikety, perfektne je na plavárni, raz by o tom mala napísať, o amerických Arabkách, ktoré sa s ňou v Pittsburghu kúpavali v čiernych čádoroch a pod sprchou v šatni sa navzájom špliechali, o starých ženách s vyblednutými tetovaniami alebo krásnymi a hlbokými vráskami, ktoré pripomínali konáre, o japonských ostýchavých profesorkách, o nehanblivých amerických dievčatách, nádherných aziatkách s kožou ako z porcelánu, černoškách, ktoré majú hlboké hlasy a v sprche sa nahlas smejú, koža sa im leskne ako pstruhom, Francúzkach, čo zabúdajú pod sprchou šampóny a na lavičkách uteráky, ženách na materskej, čo si ukazujú intímnosti, o vôňach, ktoré rozpíja para, jemných, vodnatých, prírodných ozónových vôňach zabalených v čerstvo opratom froté uteráku, vo vzduchu okolo nej akoby sa stále vznášala čerstvá spomienka na bazénovú vodu na pokožke, spomienka na bazén, koža po tom, čo si zaplávala, veľmi svieža až sladká, nechýba jej more, stačí bazén, vôňa chlóru, mokré vlasy, studená minerálka, ktorú vypije z fľaše na ulici, plavky na radiátore, každú sobotu so synom sauna, ďalší perfektný deň, niekedy joga, ryba zaber, dopije minerálku, proste perfektný deň, dopije minerálku v parku a potom neskôr, zavše až keď sa zotmie, ide domov, v Grenobli ešte predtým nakŕmili zvieratá v parku, na Slovensku sa musí vrátiť do práce a kým požičiava knižky, akoby mala pred ľuďmi tajomstvo, večer si pozrie francúzsky film kvôli jazyku alebo japonský kvôli kráse, proste perfektný deň, príde víkend, zrazu si myslí, že je niekto iný, niekto dobrý…

Plávala každý deň dva kilometre. V Kremse v nerezovom bazéne sa vždy tešila na slanú horúcu fritaten polievku, na Carnegie na citrónovú Coca colu z potravín, v pezinskej plavárni mávala v skrinke minerálku z déemky. V Chemnitzi učila plávať syna, v Kremse dcéru, v Grenobli sa chodievala kúpať s deťmi, páčilo sa jej, keď syn šoféroval a v rozpálenom aute voňala chlórová voda a studená orangina, najčastejšie však plávala v Pezinku, hneď ráno, predtým ako šla do práce, inokedy cez obednú prestávku alebo popoludní. Niekedy cez obed bola vo veľkom bazéne sama. Chcelo sa jej kričať od radosti, ponárala sa a vynárala, keď ju nevidel plavčík poskakovala, zabúdala na to, koľko má rokov, cítila čosi ako rozkoš z textu, z lásky, z vody, poznala takmer všetkých, nie po mene, vedela, kto ako pláva, ktorú dráhu má najradšej, s niektorými sa zdravili len očami, s inými sa na seba usmievali, s františkánskym kňazom vždy chvíľu v bazéne debatovali, proste perfektný deň, zrazu si myslí, že je niekto iný, niekto dobrý…

Každú sobotu chodieva so synom do sauny, tichá fínska suchá a prevoňaná korenistou borovicovou vôňou, soľná a bylinková s horúcim slaným dychom s bylinkovými esenciami, aký hrejivý dych, akoby mal priaznivý vplyv aj na trápenia, eukalyptus, palina, tymian, rozmarín, levanduľa alebo šalvia.

Raz podvečer letela do Marseille. Vonku sa medzitým zotmelo. Stála v uličke, zhovárala sa s letuškou a pozerala von z okna. Pod nimi bolo Monako. Ukázal jej to jeden malý chlapec na mape. Tma a dolu sem-tam svetlami prežiarená zem, ako žilka dákeho vzácneho žiarivého kovu. O chvíľu pristávanie. More a okolo v diaľke sliepňali svetielka. Do toho najväčšieho z nich klesali.

Knižničný kotol ešte kúri. Naplánovali s kolegyňami podujatia na marec aj na Týždeň slovenských knižníc, budú robiť Noc s Andersenom. Ozaj, hľadali v knižkách bitku pri Moháči, niečo o Guttenbergovi aj Báseň o neposlušných kozliatkach. A vystavili knižky Kristy Bendovej.

Tavolín sa zatvoril, čaká na trochu slnka… Znovu začala plávať. Perfektné dni. Znovu si myslí, že je niekto iný, niekto dobrý…

Celé dni ešte svietia. Aby sa tí čo cestujú lietadlami potešili.

Všade kde sú ľudia sa vinie taká radostná svietiaca žilka…

Dnes je kolotoč v Grenobli dcére malý.

Aj Grenoble je iné mesto. Ako keď niekto jemne mykne kaleidoskopom, farebné sklíčka sa pohnú a obrázok sa zmení. Podobne sa zmenila ona. Už nemá pocit, že ho musí dobyť, aby vedela. Pokojne zostane v presklenej izbe na Hoche a bude si čítať, uspokojí sa s výhľadom z terasy alebo iba zavrie oči a so zatvorenými očami abude počúvať jazyk, ktorý jej pripomína vrkanie holubov a bublanie hrdličiek, Nemusí si do čaju namáčať madlenky, aby si spomenula. A keby sa už do Grenoblu nevrátila a nikdy ho nevidela ani na obrázku, navždy zostane jej mestom.

Kým na Slovensku ešte zúrila zima, v meste vždy sa rozjarilo a oteplilo skôr a majitelia kaviarní a kaviarničiek vytiahli do ulíc stolíky.

Cesta z Lyonu trvá asi hodinu. Vyzerala by Alpy podobne ako vždy keď pred príchodom na pobrežie vyzeráme more. Ako prvýkrát z vlaku.

V spoločnosti na nich boli všetci zvedaví. Na revolúciu, na Havla.

Keď je človek dlhší čas doma, zúži sa mu akčný rádius a nadobudne pocit, že pupok sveta je na modranskom námestí. Obdivuje cudzokrajne ovocie z potravín, pochutnáva si na kešu orechoch, kúpi si pančušky v galantérii, zájde na kávu, opravuje text, chce si kúpiť to aj to, ale je doma a svet je ďaleko, omnoho ďalej ako sa zdá, akokoľvek sa cez počítač tisne do kuchyne. To je vražda, napsala!

Napokon to so snom dopadne takto. Takmer každý rok kráča Grenoblu v ústrety alebo zíde z kopcov a prisadne si k veselej chase v aute so slovenskou ešpézetkou, opäť vchádza do mesta, no vo chvíli, keď sa ocitnú v jednej rovine, v najmenšej možnej vzdialenosti, sa vždy cíti ako Napoleon, ktorý cestou do Grenoblu mal za sebou viac bitiek ako Alexander Veľký, Hannibal, Caesar a Alexander Suvorov dohromady, no musel odísť do vyhnanstva, ona vždy domov, na Slovensko.

Prvého marca 1815 pristála malá flotila pozostávajúca zo siedmich lodí a niekoľko stoviek vojakov na francúzskom pobreží. Jednotky, ktoré mali Napoleona zastaviť, dobrovoľne prechádzali na jeho stranu. Pred Grenoblom sa mu postavili do cesty tri kráľovské pluky. Napoleon im vyšiel oproti sám. Pred namierenými puškami si odhalil hruď a zvolal: „Vojaci, poznávate ma? Chce niekto z vás zabiť svojho cisára? Tu stojím, tak strieľajte!“ Vojaci sklonili zbrane a začali skandovať „Vive l ´Empereur!“ „Nech žije cisár!“ Všetci sa pridali k Bonaparteho jednotkám. Verejná mienka sa rýchlo menila. Najlepšie o tom svedčia titulky v novinách. „Netvor unikol z Elby“, „Vlkolak pristál pri Cannes“, hlásali najskôr. „Bonaparte obsadil Grenoble“, „Napoleon vošiel do Lyonu“, oznamovali neskôr. A napokon: „Včera cisára privítali vo Fontainebleau“, „Jeho veličenstvo očakávajú v Paríži“.

Vonku vonia vzduch ako pred búrkou, no napokon sa vietor a mraky rozbijú kdesi o okolité vŕšky Malých Karpát, podobne ako v Grenobli o Alpy.

V jednom z grenobelských bytov čítala na terase. Urobila si tam izbu s výhľadom na železnicu a podchod, kde krásni imigranti z Afriky predávali kabelky z pytónov, čítala Čechova, riadila francúzske dráhy a predávala pytónie kabelky, keď tu na ňu kričí sused zvrchu: Co to čtete?; Tiež pozeral z balkóna a začítal sa do Čechova v českom preklade.

Radim býval o poschodie vyššie s rodinou. Doma mali starý hliníkový rozkladací nábytok zo stanovačky, ktorý sem privliekli na žiguláku z Čiech, odkladali prachy, hladovali, prekacovali sa a padali. A tak sa s mužom pred nimi skrýval, dávajúc prednosť osamelému dobýjaniu cudzích území, kde bol muž veliteľom a ona pešiakom.

Jej tiché osamelé putovanie uprostred rodiny, kamarátov či iných turistov je vlastne nezdielne. Vôbec nepotrebuje atrakcie ani žiaden program. Zaberá slovenské príbytky rovnako ako cudzinu. Patria jej Piešťany, Štiavnica aj Levoča, oltár si nechajte, aj piešťanského barlolámača, jej stačia všedné výrezy z krajiny aj mesta, ľudia čo idú do práce…

V grenobelskom podchode medzi pytóními kabelkami jej raz jeden červenolíci strýco predával kohúta. Bol to najkrajší kohút akého kedy videla. Dodnes jej je ľúto, že si vtedy nekúpila kohúta. Kde je ten strýco? Kde všetci ste?

Suvenírom z dovolenky sú takmer vždy šaty. Šaty sú mapky ňou obsadených území…

Ráno sa prešla po záhrade, ktorú muž preriedil, a skoro ju odviezla sanitka… Štyri ruže v ťahu! Premohla sa a hovorí:

– ako krásne si to urobil!

– Že? – hovori muž!

Teraz čosi kope, srdce ju bolí ako to nevie, pozerá cez kuchynské dvere do záhrady, akoby jej kopal v srdcovej komore, ale nedá si povedať, iba by sa nasral, tak ho necháva a zatvára oči. Dočíta Tarasa Bulbu, ešte aj Ostapa mučili a Tarasa obesili, do srdca jej kopli.

Muž si večer uvarí čaj a ona mu ho ráno vyleje, muž dôsledne triedi odpad, ona smeti zhrnie a bachne do jedného vreca, on rozloží pingpongový stôl a ona frfoce, fotí neporiadok na kredenci, do noci pracuje, málo sa s ňou zhovára, stále má čosi naliate. Včera jej stúpil na okuliare… Vadili sa, či boli na zemi alebo či ich zhodil. Napokon sa jeden druhému ospravedlňovali a hovorili si ako im je to ľúto.

Podvečer bolo v záhrade pri bránke nevídané svetlo. Malý kúsok svetla, akoby niekto na lieske, čo tam je, zažal žiarovku. Vychádzalo spoza bránky. Pes sa tam šiel pozrieť a muž to odfotil. Na fotografii to vyzerá akoby k nim na návštevu šiel niekto z neba… Možno mu na zem spadla čapica.

Hovorila Aga, že padajú z neba čapice.

Kúpili vianočný stromček. Veľmi chcela smrek, no vyhrala jedlička v kvetináči. Dnes ju zhodil vietor. A včera ju ošťal pes. Jej veľké deti sa celý večer sánkovali. V Hamrštíle, za humnami, pri troch krížoch. A oni s mužom kúria, zažínajú, zhasínajú… A z neba padajú čapice.

Veronika Šikulová (* 1967 – Modra) je slovenská spisovateľka a publicistka. Jej život i tvorba sú späté s Modrou, kde pôsobil aj jej otec, spisovateľ Vincent Šikula. Pracuje v Malokarpatskej knižnici v Pezinku. Debutovala v roku 1997 zbierkou próz Odtiene, za ktorú získala Cenu Ivana Kraska. S knihou Domček jedným ťahom (2009) sa stala finalistkou ceny Anasoft Litera, získala Prémiu Literárneho fondu a Cenu Bibliotéky. Laureátkou ceny Anasoft litera a držiteľkou Krištáľového krídla sa stala vďaka próze Medzerový plod (2014). Úspešné boli i jej ďalšie tituly Tremolo ostinato (2020), či Líštičky majú rady teplo (2022). Zverejnený úryvok pochádza z pripravovanej prózy Nedeľné popoludnie na ostrove La Grande Jatte.

 322 zobrazení