ETELA FARKAŠOVÁ: O tichu, pomalosti a iných hodnotách. Esej o čase, v ktorom žijeme, a o tom, ako ho žijeme

Bratislava, Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, 2022

Etela Farkašová sa v novom diele usiluje čitateľom priblížiť svoj pohľad na dnešnú rýchlu a uponáhľanú spoločnosť. Kriticky sa zamýšľa nad smerovaním súčasnej civilizácie vo viacerých oblastiach. Osobitný priestor venuje rýchlosti, respektíve tempu, v ktorom sa odohráva väčšina našich denných aktivít, nevynímajúc aspekty s celospoločenským dopadom. Toto tempo dnešnej spoločnosti kritizuje, pričom sa odvoláva na myšlienky inteligencie z viacerých sfér. V počiatočnej fáze knihy prebieha kritika modernej spoločnosti a jej vplyvu na psychosomatické prežívanie jedinca.

Autorka vo svojej eseji uvažuje o individuálnej kapacite človeka znášať bremeno neustáleho nátlaku super rýchlej spoločnosti presiaknutej hlukom a dôrazom na výkon. V kontraste s týmto fenoménom stavia na piedestál ticho a s ním súvisiacu kontempláciu, pričom svoje tvrdenia rozvíja prostredníctvom racionálnych argumentov. Na pomenovanie momentálnej znepokojivej situácie si požičiava od guinejského kardinála Roberta Saraha termín „diktatúra hluku“ (str. 10).

Za zmienku určite stojí zamyslenie nad zmyslom hektického tempa. Osobitne zaujímavá je polemika o smerovaní dnešnej spoločnosti, motivovanej ekonomizáciou a merateľným ziskom. Autorkine úvahy ma nútia premýšľať o podstate našej vnútornej motivácie, respektíve o tom, čo nás, mladých jedincov, podnecuje pracovať pre nadnárodné koncerny s neadekvátnym ohodnotením a s perspektívou vyhorenia. Neprispievame do lokálnej ekonomiky a zároveň sa takto ženieme predať našu jedinú vzácnu komoditu, ktorou je čas. Je možné, že sme podľahli „atraktívnej“ ilúzii o náplni nášho života prostredníctvom hluku a pretekov s časom? Čím plnší rozvrh, tým „zaujímavejší“ a „atraktívnejší“ scenár? Čím väčšia kvantita, tým väčší ekonomický zisk a rast. Čím väčšia kontemplácia a reflexia, tým menej generovaný rast. Summa summarum – pomalosť sa v 21. storočí nenosí. Aj toto sú myšlienky v recenzovanej publikácii. Ticho v dnešných časoch stratilo na relevancii, stalo sa synonymom pre neaktivitu, nudu a v neposlednom rade sa vníma „ako výraz pre pasivitu, rezignáciu a zlyhanie“ (str. 14). Alebo, ako píše autorka, „ten, o kom nepočuť, stráca sa zo spoločensky významného priestoru, on sám stráca na význame, pripisuje sa mu menšia hodnota“ (str. 15).

Farkašová vyzýva na postupné prehodnocovanie hodnôt a odmietnutie princípov spoločnosti zameranej na konzum a ekonomický zisk. Vyzýva na prehodnotenie kritérií „úspechu“, pričom by sa tento ukazovateľ nemeral prostredníctvom hodnoty hrubého domáceho produktu, ale prostredníctvom súdržnosti, ohľaduplnosti a podpory lokálnej ekonomiky. Jedno je však znepokojivo zrejmé: „ekonomické sily sa vo veľkej miere vymanili spod sociálnej kontroly“ (str. 68).

Podľa autorky spôsob, akým prežívame náš voľný čas, naše jediné vlastníctvo, je podmienený spoločnosťou a kultúrou, v ktorej žijeme. Alebo, ako píše, „tempo, v akom prežívame dni, nebýva zväčša našou výlučnou voľbou“ (str. 62). Naopak, sme nútení sústavne upozorňovať na našu zaneprázdnenosť, čo nám garantuje pozornosť a akceptáciu. Alebo: „nedostatok času sa dnes spravidla pokladá za znak vyššieho statusu“ (str. 80). Odmietnutie diktátu sa trestá a následkom sa stáva vyhnanstvo a odsúdenie do „zabudnutia“. Aj napriek všetkým týmto faktorom si čoraz viac jedincov volí možnosť spomalenia.

Vo svojich vyjadreniach sa Etela Farkašová nevyhne ani kritike vzdelávania, konkrétne jeho odklonu od klasického smerovania kladúceho dôraz na ušľachtilú duchovnú prácu s cieľom „dospieť k sebapoznaniu a k slobode mysle“ (str. 115). Tento imperatív autorka kladie do ostrého protikladu s dnešnou spoločnosťou, ktorej primárnym cieľom „v oblasti vzdelávania je poskytnúť prípravu na úspešné presadenie na trhu práce“ (str. 115). Odklon od trpezlivého osvojovania poznatkov a hĺbavej reflexie k expresnému osvojovaniu poznatkov s cieľom ešte expresnejšieho uplatnenia s vidinou kapitalizácie „merateľných“ zručností je len ďalší kus mozaiky, ktorá utvára dnešný obraz našej spoločnosti. Ďalším čriepkom v nej je podľa autorky „technokultúra“ s akcentom na „dataizmus“, ktorého cieľom je posudzovanie „efektivity produkcie (…), ale aj pri hodnotení úrovne (…) pocitov životnej spokojnosti“ (str. 107). Ako absolventka psychológie som sa veľakrát zamýšľala nad týmto fenoménom. Psychológia nie je exaktná veda a napriek početným výskumom zostáva fungovanie ľudského mozgu relatívne veľkou záhadou. Každá epocha priniesla v psychológii nové poznatky a novú „módu“. Od Freudovej psychoanalýzy cez Watsonov behaviorizmus až po vlnu dataizmu 21. storočia s tendenciou zmerať abstraktné a nemerateľné. Autorka uvažuje o „fetišizácii čísiel“ a v súvislosti so vzdelaním o „kapitalizácii ľudského ducha“ – a ja sa zamýšľam nad možnosťou kvantifikovať ľudské prežívanie.

Trend permanentnej akcelerácie sa postupne podpisuje pod rôznorodé odvetvia, nevynímajúc výučbu cudzích jazykov. Štúdium cudzích jazykov vyžaduje trpezlivosť a niekoľkoročné úsilie. Dané atribúty však nejdú ruka v ruke s imperatívom rýchlosti dnešnej spoločnosti, a tak sa ponúkajú expresné kurzy s ambíciou osvojiť si čo najrýchlejšie danú reč. Avšak podľa autorky sa táto metóda príliš nesnúbi s pochopením kultúry danej krajiny ani s precítením či hĺbkovým pochopením textov v inom jazyku. Ako človeku, ktorý si osvojil dva cudzie jazyky, mi zostáva len s ňou súhlasiť.

Inšpiráciu za účelom spomalenia môžeme čerpať z myšlienok filozofov, o ktorých argumenty sa vo svojej eseji opiera aj Farkašová. Vyzýva k nenáhleniu a trpezlivosti, vyzdvihujúc pokojnú sústredenosť. Jedným z najhlučnejších kritikov rýchlosti bol podľa nej Friedrich Nietzsche, ktorý odsúdil rýchlosť ako „nové barbarstvo“ (str. 112). Inkriminovaná rýchlosť a „pachtenie za výkonmi“ podľa filozofa „nepodporuje skutočnú umeleckú či intelektuálnu tvorbu“ (str. 113). Naopak – autorka znova cituje Nietzscheho –, náhlenie znamená „hádzať slučku na hrdlo vzdelaniu a vyššiemu vkusu“ (str. 113). Rovnako filozofka cituje aj Ludwiga Wittgensteina, známeho svojím výrokom: „Vo filozofii je víťazom pretekov ten, kto beží najpomalšie“ (str. 113).

Etela Farkašová prostredníctvom svojich filozofických reflexií opäť efektívne upozornila na ďalší nezdravý fenomén našej doby, ktorý sme povýšili na spoločenskú normu. Trpezlivo a prostredníctvom racionálnej argumentácie skúma dôsledky rýchlosti na viaceré odvetvia spoločenského bytia. Kladie si dôležité otázky a identifikuje dôsledky toxického trendu, ktorý nás pohlcuje, pričom neodsudzuje rýchlosť ako takú, ale jej intenzitu, prevahu a dominanciu. Postupne sme sa z homo sapiens podľa autorky vyvinuli na „homo insatiabilis (človek nenásytný)“ (str. 151) a „obžerstvo peniazmi, vecami, majetkom… kariérou, slávou, alebo zážitkami“ (str. 150) sa stalo našou mantrou.

 458 zobrazení