Nový život v Starom Meste

Ekonomický námestník nemocnice inžinier Ján Sýkora sa pozrel na hodinky. Sú tri hodiny popoludní, ešte má desať minút času do porady s primárkou onkologického oddelenia. Na poradu sa pripravil už včera, atak má chvíľu voľno. Stojí pri okne, pozoruje nádvorie nemocnice. Zvyčajný pohľad. Nejakého pacienta vezú v kresle na oddelenie, oproti ide mamička s kočíkom, po vedľajšom chodníku kráčajú dve zdravotné sestry a rozprávajú sa. Jano sa na to díva z okna svojej kancelárie a pomaly dopíja vlažnú kávu. Káva je instantná a presne takú má aj chuť, umelú, instantnú.

Spočiatku si nevedel zvyknúť na fakt, že v celej nemocnici nedostať poriadnu kávu. Na chodbe riaditeľstva nemocnice stál idiotský automat, ktorý vedel pripraviť tri druhy kávy, tri druhy čaju a dve varené čokolády. Všetko z prášku. Jano sa nevedel rozhodnúť, ktorý z nápojov je otrasnejší. Automat by najradšej vyhodil na smetisko, ale, bohužiaľ, zmluvu o jeho prenájme podpísal predchádzajúci riaditeľ nemocnice doktor Vladač a Janovi už neostávala energia venovať sa aj takým hlúpostiam. V prvých dňoch svojho pôsobenia v nemocnici si myslel, že by mohli kúpiť aspoň trochu slušný kávovar na riaditeľstvo, stačil by aj malý, taký amatérsky na dve kávy, a voňavé, chutné presso by mu priniesla sekretárka riaditeľky, ale rýchlo pochopil, že toto by bola hotová ekonomická a manažérska samovražda. Táto novinka by sa okamžite rozniesla po celej nemocnici a takúto nehoráznosť by mu zamestnanci nikdy neodpustili. Svoje odpustky si pomíňali dávno pred Janovým príchodom, keď odpustili poslednému aj predchádzajúcemu riaditeľovi nemocnice všetky ich nehospodárne opatrenia, podľa Jana Sýkoru nehorázne rozkrádačky, odpustili im, že sa nemocnica pod ich vedením stala najhoršou nemocnicou v kraji. Keby však Jano Sýkora zakúpil na riaditeľstvo nový, dobrý kávovar, to by zamestnanci neprežili a nezávislé demokratické odbory by možno vyhlásili generálny štrajk. Lebo tak to už na Slovensku chodí, kradnutie a tunelovanie firmy, v ktorej sme zamestnaní, nám nevadí, nevidíme ho a buď sa nás netýka, alebo keď sa nás predsa len týka, keď sa tunelovanie nejakým nedopatrením prelína s našou pracovnou náplňou, pracovnými povinnosťami a zodpovednosťou, tak ho aj tak nevidíme. Na tunelovaní nám principiálne vadí len jedno, že netunelujeme my. Zato nám principiálne vadí akékoľvek narúšanie rovnosti, ktorú tak spravodlivo zaviedli komunisti. Boh večne ochraňuj ich svetlú pamiatku! Veď akoby sme k tomu prišli, aby nebodaj manažéri a členova vedenia pili lepšiu kávu pri riadení firmy ako jej radoví zamestnanci? Takéto panské huncútstvo si môžu dovoliť len v súkromných firmách.

Dočítajte tento článok
s predplatným časopisu Romboid.

Mám predplatné, chcem sa prihlásiť

 306 zobrazení