Netvor
Tí, čo ma poznajú, vravia o mne, že som netvor. Netvrdím, že na to nemajú svoje dôvody, no mali by už raz pochopiť, že robím iba to, čo mi dovoľuje moja slobodná vôľa. V podstate sa prebíjam životom ako všetci ostatní, ibaže to, čo oni robia skryto, robím ja otvorene.
Nebol som vždy taký. Ak by som chcel použiť najbežnejšiu argumentáciu pokrytcov a sentimentalistov, povedal by som, že „svet ma urobil tým, čím som“. Ja sa však nechcem vyhovárať na svet, ani na osud, beriem na seba zodpovednosť za všetky svoje činy.
Boli časy, keď som nijako nevybočoval z priemeru. Rodičia zo mňa vychovali pasívneho, zakríknutého človiečika, práve takého, ako boli oni sami. Vychodil som školu so slušnými výsledkami, odbavil si vojenčinu a zaradil sa do pracovného procesu. Začal som od najnižšieho postu, časom som sa však vypracoval na pomerne vysokú služobnú pozíciu. Cez týždeň som zarábal, po večeroch som občas doma pozrel televíziu, pomohol deťom s úlohami, pomiloval sa so ženou. V nedeľu sme navštevovali príbuzných alebo chodili na výlety do prírody. Všetko išlo akosi samé od seba, bol som so životom spokojný, nemal som nutkanie na ňom čokoľvek meniť. Myslím, že som mal aj dobrú povesť medzi ľuďmi, moji známi sa neraz s dôverou obracali na mňa s prosbami o radu a pri stretnutiach ma vždy priateľsky zdravili.
Až zrazu akoby do mňa vliezlo čosi cudzie a zlovestné. Možno na mňa doľahla únava z fádnosti žitia, z nedostatku vzrušenia. Možno som bol sklamaný tým, že ma život za moju usilovnosť a láskavosť dostatočne neodmeňoval intenzívnym, nadpriemerným šťastím, alebo – azda by sa tak dalo povedať – darom radostných zázrakov. Všetko sa vyvíjalo až priveľmi vypočítateľne. Začal som priberať na váhe, nie síce extrémne, ale tak, že si to každý musel všimnúť. Začali mi vypadávať vlasy – ja som akosi vždy veril, že ak nebudem chcieť, nič také sa mi nemôže stať. Pravdupovediac, chvíľami som sa sebe samému hnusil. Aj moja žena začala starnúť, nebolo to vidno iba na jej výzore, ale aj na jej stále nápadnejšej ospanlivosti a roztržitosti. Z našich kedysi priam anjelských detí sa stávali predčasne dospelé mátohy s hrubými črtami tváre a s ešte hrubšími spôsobmi. Čoraz častejšie som mal pocit, že nad mojím životom visí akási kliatba, voľačo ešte horšie ako smrť.
Začas som ešte pokračoval so všetkými rutinnými aktivitami, ako keby sa nič nedialo. Pohár mojej trpezlivosti pretiekol, keď som raz zistil, že mi v obchode namiesto konzervy šampiňónov predali podobne vyzerajúcu konzervu šparglí. Je pravda, že som si ju do košíka vložil sám, no mali ma na to upozorniť. Chybu som zbadal až vtedy, keď som si nakúpené potraviny kládol z košíka do igelitového vrecka.
Okamžite som urobil škandál.
„Prečo ste mi nič nepovedali,“ zvrieskol som, „či nevidíte, aký som ja človek? Vyzerám vari na takého, čo žerie špargle, ako nejaký králik?“ Dievča pri pokladni vyvalilo na mňa svoj tupý zrak, a nepovedalo nič.
„Viete, čo som ja už pre túto krajinu urobil?“ ziapal som v rozčúlení. „Tušíte vôbec, ako vysoko si ma ľudia vážia? A či vôbec neberiete ohľad na to, aký som ja vzorný manžel a otec rodiny? Aj nakupovať som prišiel iba preto, aby som odbremenil svoju starnúcu manželku, ktorá už melie z posledného. A toto má byť vďaka?“
„Kolegyňa vám môže priniesť takú konzervu, akú ste si želali,“ bľabotala pokladníčka trasúcimi sa perami.
„Nič od vás nechcem, čertovo plemä,“ odvrkol som jej príkro. „Teraz je už neskoro. Znevážili ste celý môj doterajší život!“
Vysypal som všetok nakúpený tovar na dlážku a vybehol som von. Cítil som, že vo mne vzklíčila nenávisť voči celému ľudstvu. Keď svet dopustil takúto krivdu na človeku, ktorý si celý život plnil svoje povinnosti, nedá sa viac nikomu dôverovať.
Povedal som si, že odteraz budem aj ja zlý. Chodil som niekoľko hodín bezcieľne po meste a zvieral päste. Domov som prišiel až za tmy. Žena nepovedala ani slovo, no bolo vidno, že sa jej voľačo nepáči.
„Čo na mňa zazeráš?!“ zreval som. „Čo zase odo mňa chceš?!“
„Ja nič,“ povedala priduseným hlasom, „ja len…“
„Jalen, jalen,“ opakoval som posmešne po nej. „Tebe je všetko jedno, však? Svet sa nám rúca pred očami, a ty si len pudruješ ten svoj uslzený ksicht, čo?“
Asi som urobil nejaký príkry pohyb, lebo sa zháčila a o dva kroky cúvla.
„Jalen, jalen,“ opakoval som ešte niekoľkokrát. „Ako som len mohol byť taký sprostý, že som si ťa vzal?“
Pozrela sa na mňa zdesene a pootvorila ústa. Pochytila ma taká zúrivosť, že som sa neovládol a strelil som jej zaucho.
„Sviňa,“ zašepkala a chytila si líce.
„Čo? Ja že som sviňa?! Tak to už presahuje všetkú mieru. Aby si vedela, hneď zajtra podám žiadosť o rozvod.“
Vybehol som na ulicu a presedel som zvyšok večera v krčme. Prirodzene, na druhý deň som nešiel do práce, ba ani som sa neunúval oznámiť im svoju výpoveď. Vybral som z banky všetky peniaze a odcestoval do Portugalska. K ľuďom som bol čoraz bezohľadnejší, nikomu som neodpovedal na pozdrav, komu som mohol, tomu som hrubo vynadal. Ostentatívne som pľul a chriakal a keď nebolo nablízku svedkov, uchyľoval som sa aj k telesnému násiliu. Z času na čas som podpálil dom alebo stodolu. Robilo mi to dobre, cítil som sa slobodnejší ako kedykoľvek predtým.
Po čase som sa vrátil do rodnej krajiny a zdalo sa, že som medzitým nikomu nechýbal. Aby som ušetril peniaze, kradol som potraviny v samoobsluhách, časom som sa vypracoval na ozajstného zlodejského veľmajstra.
Cez zimu som býval v podnájme, v lete nocuvával v parkoch a na kraji lesa. Keď to bolo nevyhnutné, privyrábal som si na živobytie príležitostnými prácičkami. Ľudia sa ma poväčšine báli a bočili odo mňa, lebo som zrejme na diaľku smrdel. Skutočnosť, že môj osud nikoho netrápi, iba potvrdzovala, že som na svet zanevrel právom.
Vyhľadával som spoločnosť podobných odľudov a vyvrheľov, ako som bol sám. Niekoľkokrát sa mi dokonca stalo, že som pritiahol aj pozornosť niektorej ženy z tejto sociálnej vrstvy. Občasná súlož mi robila dobre, no nebola to pre mňa najdôležitejšia vec na svete. Intímnosť erotického vzťahu mi dávala ešte viac príležitostí byť surový a násilnícky, svojim partnerkám som neustále brýzgal a v najneočakávanejších okamihoch som ich hrýzol, štípal a šticoval, takže ani
jedna z nich to so mnou dlho nevydržala. Mal som medzi bezdomovcami povesť sadistu, sám som sa však ním necítil byť a keby mi čo i len trošku záležalo na mojej dobrej povesti, bol by som sa voči takejto charakteristike ohradzoval. Rozkoš vo mne nevyvolávalo utrpenie iných, ale vedomie, že pre mňa neplatia nijaké zákony, nijaké morálne pravidlá, že som povznesený nad všetky ľudské konvencie a slobodne robím práve to, na čo mám v tom-ktorom okamihu chuť. Vari jedinou hranicou, ktorú som si stanovil, bolo, že som sa správal tak, aby ma nikto nepristihol pri činoch, pre ktoré by ma mohlo stihnúť policajné prenasledovanie.
Roky mi pribúdajú, a ja zrejme už inakší nebudem. Ako vravia o mne ľudia, ktorí sú nútení občas so mnou komunikovať, som zver, divoch, netvor, ktorému ani len z očí nič dobré nehľadí. Majú pravdu, ja sám by som takého človeka ako ja nemohol vo svojej blízkosti zniesť. Alebo by som od neho okamžite ušiel, alebo by som ho pri najmenšom náznaku agresie voči mne zbil do krvi. Môj svet však nie je svetom „keby“, nie je to svet princípov či pravidiel, je to bezprostredný svet môjho „ja“, mojich momentálnych chúťok a rozmarov. Ja už asi ani nie som človek, som prírodný živel, alebo dačo ešte horšie. Zrejme bude treba vymyslieť na to nové slovo.
Dočítajte tento článok
s predplatným časopisu Romboid.
484 zobrazení
(nar. 1942, Bratislava) žije od roku 1969 v Nórsku. Píše prózu, básne, eseje, články, prekladá slovenskú literatúru do nórčiny a nórsku do slovenčiny. Je autorom knižiek V ohnisku neprítomnosti (2005), Vzdychy a údery (2011), Krehké čaro disonancií (2012), Fialová hudba (2013), Bratislavský satyr (2015), Z večerných kontemplácií(2019), Život je len chodiaci tieň (2019), Zažité a vysnívané (2022) a V zajatí zvedavosti (2023). V Nórsku okrem iného zostavil a spolupreložil výbery z poézie Jána Buzássyho, Jána Ondruša a Ivana Kupca, na Slovensku vydal preklady výberov z tvorby nórskych básnikov Sigbjørna Obstfeldera a Gunvor Hofmovej.