Vášne

— Už z neho nič nebude, či? — opýtala sa sestrička, podišla k lekárovi a spolu sa sklonili nad zomierajúcim. Rukou sa dotkla lekárovho pleca, ten sa však uhol.

— Nebude, — povedal lekár.

— Zomrie?

— Jednoznačne.

— Ešte dnes?

— Onedlho. O hodinu, možno aj skôr.

— Prečo to urobil? Čo si o tom myslite?

— Nič, — povedal lekár. Narovnal sa. Bol vysoký a chudý, biely plášť dodával jeho výraznej tvári ešte viac únavy. Rukou si prešiel po čele.

— To sa nikdy nedozvieš.

— Strach? — povedala sestrička, skladajúc injekcie do poniklovanej krabice. — Možno sa niečoho bál? Možno mu niečo hrozilo? Alebo urobil niečo zlé…

Sústredene sa dívala na lekára. Mala modré, veľmi veľké oči. „Bábika, porcelánová bábika, “ znechutene si pomyslel lekár — až ním
trhlo.

— Chceš, aby som ti jedným slovom vysvetlil nešťastie, cudziu životnú prehru, — povedal nahnevane a obrátil sa k nej chrbtom. —To sa nedá.

Podišiel k oknu, odhrnul záclonu: dychtivo priložil čelo na sklo a hlboko sa nadýchol. V okne zbadal nevýrazný obraz svojej tváre, zaostril zrak a snažil sa uvidieť čo najviac. Noc bola jasná, mrazivá, v strede skleného neba nehybne sa držal čudný tenký mesiac, v jeho svetle stromy na nemocničnom dvore boli pokryté inovaťou a vyzerali teatrálne. Rozčuľovali ho. Po oblohe medzi hviezdami sa preháňal vietor, zem bola zamrznutá. „Keď sa neoteplí,“ pomyslel si nahnevane lekár, „všetkých nás v tejto diere porazí.“ Obzrel sa a ozval sa k sestričke:

— Pozri sa, či nezostalo trochu kávy.

— Kde?

—V mojom stole. Je tam taká žltá plechovka.

Poslušne podišla k stolu a začala trieskať zásuvkami. Díval sa na jej silné ruky, okrúhlu šiju a naširoko rozkročené svalnaté nohy, znovu si pomyslel: „Bábika.“

— Tu je to, — povedala po chvíli.

— Uvar.

— Jednu či dve?

— Jednu.

Vzdychla si.

— Pohľadám hrnček.

— To je divné. Mal by prísť k sebe.

— Pán doktor.

— No.

— Prečo ste taký?

— Aký?

— Zlý, divný.

— A prečo máš špinavé topánky? Sovietski vedci už vynašli krém na obuv. Okrem toho, nepoužívaj ten škaredý lak na nechty, lebo je mi z toho nanič. A prestaň s tým účesom a la Simona, tak si na ňu podobná ako ja na poľského maršala. A teraz už choď po ten hrnček.

Odišla. Pozrel sa na hodiny, ktoré viseli nad dverami. Boli dve hodiny v noci. Mechanicky podišiel k zomierajúcemu a zmeral mu pulz. Bolo mu to nepríjemné: ruka toho človeka bola studená a lepkavá od potu. „Nikdy si nezvyknem,“ pomyslel si nasrdene. „Nikdy si nezvyknem na tie spotené telá a na tie oči ako z lacného skla.“ Silnejši pritlačil prsty na nafúknuté fialové žily tohto človeka: nerovnomerný pulz slabol. „Zbohom,“ pomyslel si. A vtedy zbadal, že zomierajúci sa na neho díva s naširoko otvorenými očami: jeho zrenice sa od horúčky rozšírili, v kútikoch úst sa nahromadila slina. „Si škaredý,“ pomyslel si. „Nemal by som sa tým vzrušovať, ale naozaj si škaredý.“ Nahol sa nad neho.

— Môžeš rozprávať?

— Budem žiť?

— Nevzrušuj sa. Rozprávaj pokojne.

— Budem?

— Samozrejme.

Chorý sa odvrátil.

— Klameš, — zašeptal.

— Profesionálna povinnosť. Sám si to chcel. Smrť plynom. Mal si na to myslieť.

— Niečo ti poviem.

— Počúvam.

— Všetko, čím nás zastrašujú na tejto zemi, čím nás vydierajú, je bluf. Žiadne utrpenie, žiadne výčitky svedomia. Trochu šumu
v ušiach a koniec.

— Ešte žiješ. Možno sa ťa podarí zachrániť.

Zrenice nemocného bledli. Na jeho priezračných spánkoch sa objavili kvapky potu. Dýchal čoraz ťažšie a na prsiach mal zložené ruky, ktoré sa ľahučko chveli ako žabie stehienka pri vytiahnutí z vody.

— Kto ma sem priviezol?

— Ľudia.

— Vždy sú tam, kde ich netreba. Už by bolo po všetkom.

— Aj tak je po všetkom.

Lekár mu natiahol na tvár prestieradlo, vstal, zapálil si cigaretu a zhlboka potiahol: tabak bol silný a horkastý. „Je chladno,“ pomyslel si. „Ak sa neoteplí, naozaj nás všetkých porazí.“ Pošúchal si skrehnuté dlane a sadol si za stôl. Vytiahol registračný zoznam a začal hľadať priezvisko mŕtveho.

Vošla sestrička s hrnčekom kávy.

— Káva, — povedala. — Pite, kým je horúca.

— Ale si sa zasedela, — odpovedal jej. — Ani kávu nevieš rýchlo uvariť. Za ten čas náš priateľ odišiel do raja. Volaj do márnice, nech si ho berú a nerozlievaj kávu. Kde je cukor?

— V zásuvke, — povedala a položila pred neho hrnček. Odišla k telefónu a začala vytáčať číslo: aj napriek všetkému úsiliu ruky sa jej zľahka chveli.

— Prízemie? Vezmite vozík a príďte sem čím skôr.

Položila slúchadlo a oprela sa o stôl. Sústredene sa dívala na lekára, ktorý mlčal a lyžičkou miešal cukor.

— Čo sa mu stalo?

— Smrť následkom otravy plynom.

— Vy nemáte srdce.

— Keď ťa to tak zaujíma, zajtra môžem ísť na réntgen.

— Prečo to vravíte?

Zdvihol ťažké viečka.

— V škole ťa neučili, že sa nemajú klásť hlúpe otázky a klásť lakte na stôl?

Vošli dvaja ošetrovatelia a vozíkom. Jeden bol vysoký, druhý trochu nižší, so smiešnou okrúhlou hlavou. Podišli k mftvemu.

— Bol malý, — poznamenal ten vyšší.

— Ale sympatický. Podobá sa na toho brankára zo Skernevíc, — povedal malý a žmurkol na sestričku. Tá sa odvrátila.

— Tvoje miery, — povedal vyšší. — Zaujímalo by ma, či tiež nosil sedmičky. Dávaj pozor!

— Som zvedavý, akú debnu mu kúpia, ocementovanú či bez?

— Stavím sa, že ocementovanú.

—V poriadku. Dobrú noc, pán doktor. Dobrú noc, sestrička. Nerozmyýšľaj o ňom, ale radšej o mne.

— Dobrú noc, — povedal lekár a díval sa za nimi, kým nezatvoria dvere.

— Už to nevydržím, — povedala sestrička a rázne vstala. — Keď som skončila tú nešťastnú školu, myslela som si, že ľudia majú jeden voči druhému aspoň trochu dobrosrdečnosti. Doktor!

— Len pokračuj.

— Či azda neexistuje milosrdenstvo?

— Podľa môjho názoru, existujú tí, ktorých sa dá zachrániť, a tí, ktorých sa nedá.

— Nevydržím to. Človek odchádza z tohto sveta, a vy si pijete kávu. Človek odchádza a tí tam sa idú staviť o to, akú truhlu mu kúpi jeho rodina… Už to nevydržím.

— Ale vydržíš, — povedal jej lekár. — Nevieš si ani len predstaviť, koľko sa toho dá vydržať, — zdvihol sa, narovnal ramená a vzdychol si. Začal rovnomerným krokom kráčať po sále.

— Vypíš mu správu o smrti a nelám si nad tým hlavu. Vezmi si valeriánové kvapky, vezmi si bróm, alebo čo chceš.

— Dobre, — povedala ticho. Vyzerala žalostne: vykrivené ústa ako u dieťaťa, ktoré každú chvíľu vybuchne neovládateľným revom, oči boli v čiernom lemovaní. Na jej chrbte, rukách, nad stolom zohnutej šiji bolo vidieť únavu. Zrazu zdvihla hlavu.

— Naozaj tak veľa?

— Čo?

— Tak veľa sa dá vydržať?

— Koľko máš rokov?

— Dvadsať.

— Preto sa na také pýtaš.

— Kedy sa človek prestane čudovať?

— Nikdy.

— Potom prečo všetko to?

— Pre nič.

Zaznel zvonček: na tabuli vyskočilo číslo. Sestrička zakývala hlavou ako človek, ktorého náhle zobudili, s námahou sa zdvihla.

— Na trojke ktosi zvoní, — povedala. — Musím ísť.

— Nejako to len prežijem.

Odišla, pohojdávajúc svojím ťažkým, silným telom. Díval sa za ňou a pomyslel si: „Drahá, nič z toho. Nič z toho, aj keby si do konca mala týmto spôsobom po hviezdach chodiť. Je pravdou, že máš nízke čelo, krátky, ohrnutý nos, ťažké viečka, veľké pery a ploché brucho, kvôli ktorému sa tak ľahko rozťahujú nohy, je to také sľubné, keď sa dívaš tými svojimi hlúpymi očami a k tomu ešte voniaš tak nežne ako žemle, ktoré práve priviezli z pekárne, dokonca aj tú vôňu v tomto svinstve cítim tak výrazne. Lenže v týchto veciach si strašné nemehlo. O takých, ako si ty, snívajú žiaci starších tried, tiež som o tom sníval, ale iba dovtedy, kým som nespoznal jednu takú istú s takými očami a rovnakou vôňou…“

Podišiel k oknu a znovu pritisol čelo o sklo, vždy tak robil, keď bol príliš unavený počas nočných služieb, ktoré ho oberali o spánok, keď sa mu zdalo, že už-už padne z nôh ako bábika z handier, ktorú pustí dieťa z rúk. Za oknom sa roztiahla mrazivá noc. Mesiac sa spustil nižšie a lietal po strechách: nad vežami kostola, v mrazivých hmlách sa chvela Veľká Medvedica.

Obrátil sa a pozrel sa na posteľ, v ktorej zomrel ten muž. Už bola zastlaná čistým prestieradlom. Posteľ bola hladká a studená. „Veľa po tebe nezostalo,“ pomyslel si a pousmial sa. „Vidíš koľko, môj posratý Werther? Čo by si urobil, keby si vopred vedel, ako to bude vyzerať? Svojej vyvolenej si urobil ohromnú reklamu. Teraz sa bude každú noc tešiť, bude o tebe rozprávať svojim novým priateľom, totiž nie kvôli každej žene si chlap berie život, bude o tebe dokonca rozprávať vo chvíľach orgazmu, môj zasraný Werther z provinčného mesta, a ja, hoci som sa päť rokov s tebou priatelil, nie som schopný rozmýšľať o inom ako o tom, že sa mi veľmi chce spať a vonkoncom mi nevadia tie pletky, pohídanie, žiaľ a spomienky, ktoré po tebe zostali. Môžem ti však sľúbiť: keď budem kefovať tvoju Lotku, postarám sa, aby trochu zakričala. Teraz sa to smie, už je to dovolené, preto ju už nebudem chlácholiť, ani nasadzovať jej masku. Myslel si na to? Trochu pletiek, trochu spomienok, v ktorých vždy budeš iný, než si bol naozaj. Neklam sám seba: urobím všetko, aby som čím skôr na to zabudol. Myslel si na to, môj Werther?“

Do ordinácie vošla sestrička.

— Ten sivý dedko, čo leží na trojke pri okne, sa sťažuje, že sa nemôže vymočiť. Čo mu mám poradiť?

— Opýtaj sa ho, koľko má rokov. Potom prídeš a povieš mi to.

Odišla. Znovu začal chodiť po izbe. Potom podišiel k zasklenej skrinke, kde sa v slabom svetle leskli poniklované nástroje. Oprel sa o skrinku a odtiaľ sa začal prihovárať mftvemu: „Vec sa má takto, môj úbohý Werther. Zaujímalo by ma, ako to dosiahla? Žiarlivosťou? Klamstvom? Trýznila ťa niečím, o čom neviem, na čo nemôžem prísť. Prečo si to neurobil skôr? Pred niekoľkými rokmi, keď sme boli mladší. Zamlada sa zdá všetko krajšie, potom je to hlúpe. Môj zlatý, nijako ti nepomôžem. Rozprávam sa s tebou ako mŕtvola s mŕtvolou. Ale ako to spravila? Chcel by som to vedieť. Aké vášne v tebe zobudila? Nejaké, ktoré nepoznám? Ach, vášne! Pekné slovo. Čo je to vášeň? Čo to znamená? Keď som pred piatimi rokmi prišiel do tejto diery, bol som iný. Inakšie som rozmýšľal, cítil, rozprával. Nepripúšťal som si, že Život neprináša nič okrem zúfalstva a zlosti. Chodil som tými špinavými uličkami a rozmýšľal o tom, ako to mesto bude vyzerať o dvadsať rokov. Staval som domy, projektoval nové ulice, staval štadióny, školy, múzeá a verejné toalety. Búral som kostoly, vymetal bary, staval som pracovné tábory pre pijanov, strhával hviezdy z neba a svietil nimi pred ľuďmi. Bol som všetko a všade. Čo myslíš, malo to niečo spoločné s vášňou?“

— Doktor, — oslovila ho sestrička, ktorá práve vošla. — Hovorí, že má šesťdesiatdva rokov.

— Kto? — zmätene sa opýtal lekár, vytrhnutý z úvah.

— Ten dedko, ktorý sa sťažuje, že sa nemôže vymočiť.

—No a čo?

— Vraví, že má šesťdesiatdva rokov.

— Povedz mu, že v živote už toho dosť vyšťal.

Sestrička odišla. Bolo cítiť dezinfekčné prostriedky: rozčuľovalo ho ticho a silné svetlo. Monotónne tikali hodiny. „Vidíš,“ pomyslel si lekár. „A rozprávky je koniec. Môžeš si predstaviť, ako by vyzeral môj pamätník? Pani X — vyškrab, pani Y — vyškrab. Už je to päť rokov, čo som sem prišiel. Schudol som, zostarol, stalo sa zo mňa zviera. Dzunia B — vyškrab. Priateľova manželka R — vyškrab. Obedoval som držky s mäsovými knedličkami. Zdisia porazilo, škoda ho, bol to slušný chlapec, v nemocnici vypovedali radiátory, mám nádchu, pohádal som sa s Antonom, v nemocnici vládnu intrigy a podlosť, vo svete vládnu intrigy a podlosť, v Astórii na trhovisku — intrigy a podlosť, počas futbalového stretnutia medzi Štartom Bobierice a Entuziazmom Kutno — intrigy a podlosť. Vacekova manželka — vyškrab, Dzunia predstiera tehotnosť, včera som si narobil nepríjemnosti, vyhnali ma z partie, pokazilo sa mi rádio, do čerta aj s rádiom, v nemocnici chýbajú nástroje, štyri dni pršalo, synček domácej pani bol neznesiteľný, to nie je dieťa, ale hotové čertisko, Židia sa znovu hádajú s Arabmi, zdá sa, obaja majú zlý charakter, Vladekovi ohavne smrdí z úst. Apfelbaum si zmenil meno na Swiatoslaw Kaminski, dnes je v klube odborov prednáška Kedy človek pokorí vesmír, sneží, svieti slnko, tridsať stupňov tepla, na zblaznenie, na rieke je ľad. Ach, ten Vacek, držky s knedličkami, držky bez nich, Poliaci — to je tragický národ, Poliaci — skvelý národ. Židia sa tlčú s Arabmi. Vaceková, Vaceková, už je po nej, Arkádiu premenovali na Polóniu, v tomto roku bude tuhá zima…“

— Doktor, — ozvala sa sestrička. — Budete operovať?

— Ešte trochu počkáme. Pre každý prípad majte všetko pripravené. Prestaň sa za neho modliť, môže mu to ublížiť.

Začala rinčať nástrojmi.

„Tak,“ povedal sám pre seba. „A čo teraz? Ako teraz? Znovu sa cítiš oklamaný? Tak ako ja, ako aj iní? Máš tu ticho a pokoj, no zasa sa cítiš oklamaný životom. Keď si zatváral oči, možno si vedel, prečo sa to stalo? Prečo som tak málo veril, prečo som mal tak málo nádeje, vytrvalosti, svedomia? Možno prišiel okamih, keď si všetko pochopil. Prečo som skrachoval? Prečo je zo mňa nula, prečo som nemal dosť síl, aby som sa dočkal lepších dní? Prečo som od všetkých odišiel a všetci odišli odo mňa? Prečo žijem bez viery a lásky? Kedy budem mať dosť síl, aby som urobil to, čo si urobil ty? Ty, hlúpa, podlá zdochlina. Keby si vedel, ako ti závidím. V tejto chvíli chcel by som sa s tebou vymeniť. Ako veľmi by som chcel, aby si sa zajtra zobudil, prečítal si noviny, šiel do práce a počúval všetky ľudské náreky, aby si nemal žiadne želanie, ani lásku, aby si si nič neželal, len aby ten deň skončil, aby si mohol zaspať, aby si nič necítil, nerozmýšľal, nespomínal na to, čo bolo predtým, aby si sa kvôli ničomu netrápil, neuvažoval o svedomí, o tom, čo si mal urobiť, o tom, že si nič nespravil, o tom, že už nič neurobíš, lebo si vypitvaný, unavený, veľmi unavený, žeby si chcel byť taký ako kedysi, žeby si chcel niečomu veriť, ešte raz v niečo uveriť, aby si si zreteľne uvedomil, že si dobytok, že je s tebou koniec, že nemôžeš nikomu nič poskytnúť, lebo si mal príliš málo viery a sily. Znovu sa cítiš oklamaný? O to ťa obralo vášnivé, zlé milovanie, ty hlúpy, zasraný Werther. Uvedomnuješ si to? Či azda si myslíš, že to poviem niekomu, že sám si sa kvôli tomu skántril? Starec, mal som ťa príliš rád. Je to malé mesto a my, ľudia, veľmi málo rozumieme jeden druhému. Chceš, aby sa teraz všetci začali prehrabávať v tvojom živote? Pletkáriť. Posmievať sa. Domýšľať si. Toto ti chýba, môj drahý. Vonkoncom ti to netreba…“

Zrazu sa zachvel. Pochytil ho strach, studený a zvierajúci ako železná obruč. Díval sa po bielej sále, díval sa na hodiny, na skrinku
s nástrojmi, na okná, do ktorých udieral vietor, na bielu, rovnučko ustlanú posteľ, cítil, že za okamih sa s ním stane niečo nepochopiteľné. Stislo mu srdce, cítil, že je čoraz menšie a slabšie. Ledva sa dostal k ustlanej posteli, sadol si na ňu a zažmúril oči.

— Doktor, som pripravená, — povedala sestrička. Otvoril oči. Stála pred ním a dívala sa naňho.

— Poď sem.

— Čo?

— Poď sem, — zopakoval.

Pozorne sa naňho pozrela a prisadla si k nemu: celý sa triasol, akoby bol veľmi vzrušený, a to ju potešilo.

— Nemyslel som si, že si taká, — povedal, keď bolo po všetkom. — U takých žien, ako si ty, zovňajšok klame.

— Dobre?

— Áno. Veľmi dobre.

— Len škoda, že na tej istej posteli.

— Vôbec som na to nemyslel. Bolo mi fajn a to je všetko.

— Nijako nemôžem pochopiť, prečo to urobil.

— Poviem ti to, ale nepovedz to nikomu.

— Nepoviem to nikomu.

— Bol účtovníkom v nejakej firme. Jedného dňa ukradol z pokladne trochu peňazí, kamsi odcestoval a všetko prepil s dievkami. Potom to vyšlo najavo. Urobil to zo strachu.

Vzdychla si.

— Ľudia robia hlúposti. Zabíjajú sa, ktovie kvôli čomu. Tomu chýbajú peniaze, ten vyletel z práce, toho odkiaľsi tiež vyhnali a predvčerom jeden starší pán stratil mesačný cestovný lístok, to ho natoľko nazlostilo, že sa opil a britvou si podrezal hrdlo. Do čerta s tým všetkým.

— Obliekaj sa. Budeme otvárať mechúr.

— Stále to isté, — lamentovala, zapínajúc si gombíky. Tvár bola plná zlosti. — Toho mechúr bolí, ten si zlomil nohu, a keď sa niekto obesí, tak len kvôli tomu, že stratil akési papiere. Keď som končila školu, nepripúšťala som si, že to bude také.

Lekár sedel zohnutý. Teraz zdvihol hlavu, roztržite sa na ňu pozrel.

— Áno.

— Chcela by som, — povedala, — aby sem aspoň raz priviezli niekoho, kto to urobil kvôli láske. A vy?

— Veľmi, — povedal lekár. — Veľmi.

Vstal, znovu sa mu vrátil nával únavy, až musel privrieť oči.

— Ponáhľaj sa, — povedal. — Ponáhľaj sa a nemysli na to. Budeme jedného z nás navracať k životu.

Z poľštiny preložil IVAN JACKANIN

 480 zobrazení