Mám unavené ruky a občas aj bolesti, ktoré mi ani jeden lekár v Dubline – aspoň nie z tých, čo som si mohla dovoliť –, nevedel vysvetliť. Niekedy sa mi zdá, že tu takto ťukám už celé desaťročie. Mám pocit, že som odsúdená na večné udieranie do klávesov. Z času na čas si musím urobiť prestávku a premasírovať si dlane – bolesť je občas tupá, rozlieha sa po kĺboch, inokedy zasa ostrá a cítim ju až v končekoch prstov. Vtedy vystriem ruky pred seba ponad notebook a čakám, kým to prejde. Takéto schúlené so zvinutými dlaňami a začervenanou pokožkou, ktorá na kĺboch schne a lúpe sa, pripomínajú zvrásnené klepetá morského kraba. Povedala by si mi, aby som sa prestala ľutovať, že iní ľudia majú oveľa väčšie problémy. Doprajem si teda maximálne desať sekúnd na vymasírovanie rúk a pokračujem v práci. 

Zdá sa mi, že som všetko napísala zle. Písmená sú tam, stačí, aby som jednoduchým pohybom preskrolovala dokument a budem sa môcť vrátiť naspäť a zmeniť všetko, čo sa udialo. Oblečiem ti krajšie džínsy, nasadím ti zelené šošovky, oživím mŕtveho Zajaca. Ale nemôžem. Chcela by som to ukončiť, zavrieť notebook, rozmasírovať si boľavé ruky a ísť von. Navyše, bojím sa zmeniť smer. Ísť naspäť by znamenalo obrátiť auto a vrátiť sa do Bosny. A to by mi zabilo príbeh. Tak preto – vpred. Dve mizerné ruky ako dva pavúky. Zastali na mieste a trýznia polomŕtve mäso. Vlastne stačilo, aby som ti napísala iba jednoduchú scénu, aby som oprášila jednu jedinú spomienku. Z čias, keď si ešte nemala plavé vlasy a nepoznali sme pach morských rias z toho prekliateho ostrova. Jeden šťastný deň. Tak si to chcela?

 364 zobrazení