Môj príbeh sa ešte nekončí

Po auguste 68 doma a v emigrácii 

Ak by som chcel odľahčiť vstup do tejto kapitoly, mohol by som napísať, že Martin Rodan, spolužiak z fakulty a spolubývajúci na priváte v jednoizbovom prízemnom byte na Ulici 29. augusta v Bratislave, sa stal emigrantom preto, lebo si chcel vylepšiť svoj francúzsky prízvuk. A tak sa v auguste 1968, ako poslucháč tretieho ročníka Filozofickej fakulty Univerzity Komenského, kombinácia francúzština – latinčina, vybral na tri týždne do Paríža. Na Slovensko sa vrátil až o dvadsaťjeden rokov neskôr, v decembri 1989. 

V skutočnosti to bolo s jeho emigráciou trocha inak. Martin je Žid, jeho matka prežila Auschwitz-Birkenau a jeho otec rasové zákony Slovenského štátu, najskôr v Pracovnom tábore Židov v Novákoch, potom ako bojovník židovskej povstaleckej jednotky na baťovanskom fronte v partizánskom oddiele Jánošík, v sovietskej frontovej nemocnici a nakoniec v radoch Svobodovho čs. armádneho zboru. A tak hlavným dôvodom Martinovho rozhodnutia nenastúpiť večer 20. augusta do medzinárodného rýchlika Paríž – Praha po oznámení staničného rozhlasu, že vojská piatich armád Varšavskej zmluvy začínajú okupovať Československo, bol jeho židovský pôvod.    

V Bratislave, na spoločnom priváte, po ňom zostalo veľa kníh, najmä slovensko-latinské a slovensko-francúzske slovníky, nejaké oblečenie, vojenská uniforma a vojenské kanady – pollitráky, výstroj, v ktorom chodil na vojenskú prípravu do kasární v Petržalke. Po siedmich okupačných dňoch, ktoré som prežil v Bratislave, prišiel za mnou Martinov otec, aby mi povedal, že ich jediný syn sa zatiaľ nevrátil z Paríža. Podarilo sa im sa s ním spojiť už po týždni od začiatku okupácie vďaka tomu, že býva vo Versailles v byte s telefónom. Pán Rodan mi dal aj jeho adresu, a tak som Martinovi 11. 9. 1968 napísal prvý, hneď dlhý list do emigrácie. Písal som:

Dočítajte tento článok
s predplatným časopisu Romboid.

Mám predplatné, chcem sa prihlásiť

 182 zobrazení